Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. august 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112222706
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6112222706.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcov 1/ Y. U., bytom X. X. - P., V.
XX, 2/ R. U., bytom X. X. - P., V. XX, obaja žalobcovia právne zastúpení JUDr. Ľubicou Blažejovou,
advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Banská Bystrica, Krivánska 4, proti žalovaným 1/ J. R.,
bytom W., V. X/XXX, právne zastúpenej JUDr. Drahomírom Tomčom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom Bratislava, Koceľova 9, 2/ Registrator s. r. o., so sídlom Bratislava, Prievozská 38, IČO: 44 765
461, 3/ I. R., bytom W., V. 3, právne zastúpenej JUDr. Drahomírom Tomčom, advokátom, Advokátska
kancelária so sídlom Bratislava, Koceľova 9, v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných 1/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 20C/235/2012-199 zo dňa 12. 03. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/ a 3/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu
100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

III. Žalobcovia 1/ a 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalovaným 1/ a 3/ trovy dovolacieho konania v rozsahu
100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva
uzatvorená dňa 20. 03. 2006 medzi žalobcami 1/ a 2/ na strane jednej a obchodnou spoločnosťou
Danubia Financial, s. r. o. na strane druhej, je absolútne neplatná (výrok v poradí prvý).

2. Okresný súd určil, že zmluva o prevode nehnuteľností na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č.
XXX pre k. ú. P., obec X. X. uzatvorená medzi spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o ako predávajúcim
a spoločnosťou Danubia Real, s. r. o. ako nadobúdateľom je absolútne neplatná (výrok v poradí druhý).

3.Okresnýsúdurčil,žekúpno-predajnázmluvanapredmet-nehnuteľnostivedenénaLVč.XXXprek.ú.
P., obec X. X. uzatvorená dňa 18. 02. 2008 medzi spoločnosťou Danubia Real, s. r. o. ako predávajúcim
a žalovanou 1/ J. R. ako kupujúcou je absolútne neplatná (výrok v poradí tretí).

4. Okresný súd určil, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k.
ú. P., obec X. X. uzatvorená dňa 07. 10. 2010 medzi žalovanou 1/ J. R. ako predávajúcou a žalovanou
3/ I. R. ako kupujúcou, je absolútne neplatná (výrok v poradí štvrtý).5. Okresný súd určil, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k.
ú. P., obec X. X. uzatvorená dňa 24. 11. 2011 medzi žalovanou 3/ I. R. ako predávajúcou a žalovaným

2/ Registrator s. r. o., ako kupujúcim je absolútne neplatná (výrok v poradí piaty).

6. Posledným šiestym výrokom okresný súd určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi,
každýsveľkosťoupodielu 1/2- nehnuteľnostivedenýchnaLVč.XXXprek.ú.P.,obecX.X. -rodinného
domu č. XXXX postaveného na parc. č. CKN XXX/X a parciel č. CKN XXX/X - zastavané plochy

a nádvoria vo výmere 480 m2 a parc. č. XXX/X - záhrady o výmere 87 m2 ( ďalej v texte „sporné
nehnuteľnosti") .

7. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého medzi
žalobcami 1/ a 2/ a spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o bola uzatvorená zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 titulom zmluvy o úvere zo dňa 20. 03. 2006 vo výške

150.000,00 Sk v pôvodne platnej mene a z čl. IV vyplývalo, že k prevodu vlastníckeho práva dochádza
za účelom zabezpečenia pohľadávky v zmysle zmluvy o úvere. Podľa čl. V bol veriteľ oprávnený po
dobu trvania zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v zmluve
založiť ich tretej osobe na základe záložnej zmluvy, nesmel ich však previesť, postúpiť, darovať alebo
scudziť pred uplynutím doby, do ktorej je povinný dlžník vysporiadať voči veriteľovi všetky svoje

záväzky. Úverovú zmluvu a zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva obe uzavreté dňa 20.
03. 2006 vyhodnotil okresný súd ako zmluvy uzavreté v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. §
39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluva o úvere predstavuje šikanózny výkon práv veriteľa,
úrok je skrytý do tzv. poplatkov nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a administratívu spojených
s úverom a predstavuje 60 % ročne z poskytnutej sumy úveru. Navyše, za rovnaké porušenie

povinnosti, a to nezaplatenie dohodnutej sumy splátok podľa bodu 2 čl. III zmluvy je uplatnený
viacnásobný neprimeraný vysoký postih. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva má vo vzťahu
k zmluve o úvere akcesorickú povahu, a pokiaľ je absolútne neplatný hlavný záväzok, je od počiatku
neplatný aj záväzok vedľajší (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/283/2010). Zmluva
je absolútne neplatná podľa okresného súdu aj pre rozpor s účelom zabezpečovacieho prevodu práva

a s účelom zákona. Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej zálohy, t. j.
uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva je v rozpore s účelom
záložného práva, ako aj zabezpečovacieho prevodu práva, keďže uvedené inštitúty slúžia na zaistenie
pohľadávky veriteľa tým, že v prípade jej nesplnenia je oprávnený dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky výťažkom z predaja zálohu a jeho účelom je riešiť otázku zabezpečenia záväzku, a nie

otázku zániku záväzku. Okresný súd mal za to, že uvedená zmluva je absolútne neplatný právny úkon,
pretože obsahuje ustanovenia, že v prípade nesplatenia záväzku sa veriteľ stáva vlastníkom predmetu
zabezpečenia a záväzok sa tak považuje za vysporiadaný v celom rozsahu, tak, ako to vyplýva z vyššie
citovaných ustanovení zmluvy o zabezpečení prevodu práv (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Obo/28/2007).

8. Z dôvodu, že uvedené zmluvy, a to zmluva o úvere a zmluva o zabezpečovacom prevode práv zo
dňa 20. 03. 2006 sú absolútne neplatné právne úkony, nemohla podľa okresného súdu spoločnosť
Danubia Financial, s. r. o nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam (bola zrušená dňa
11. 02. 2009 výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu), a zároveň nemohol uvedený

subjekt, teda spoločnosť Danubia Financial, s. r. o následne uvedenú nehnuteľnosť previesť na žalovanú
1/, táto na žalovanú 3/ a žalovaná 3/ na žalovaného 2/, ktorý je v súčasnej dobe vedený ako výlučný
vlastník v katastri nehnuteľností. Skutočnosť, že nadobúdatelia boli dobromyseľní, nič podľa okresného
súdu nemení na skutočnosti, že došlo k absolútne neplatným právnym prevodom z dôvodu, že nikto
nemôženadruhéhopreviesťneexistujúcevlastníckeprávo.Žalobcoviatedapreukázalinaliehavýprávny

záujem na určení neplatnosti právnych úkonov, pretože vznikol objektívny stav, ktorý ohrozuje ich právne
postavenie ako spoluvlastníkov nehnuteľností, a nie je možné iným spôsobom uskutočniť nápravu. Na
základe týchto skutočností následne okresný súd svojim posledným výrokom v rozhodnutí určil, že
navrhovatelia sú podieloví spoluvlastníci každý vo veľkosti podielu 1/2-ice sporných nehnuteľností.

9. Na záver okresný súd zdôraznil, že k aplikácii ust. § 457 Občianskeho zákonníka zo strany okresného
súdu nedošlo, nakoľko napriek tomu, že žalovaný 2/ navrhol, aby súd určil, že zmluvy sú absolútne
neplatné a rozhodol o regrese voči žalovanej 3/, predmetné vyjadrenie žalovaného 2/ nespĺňalo
náležitosti návrhu a išlo len o jeho vyjadrenie. Okresný súd uznal, že z neplatnej alebo zrušenej zmluvyje každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal, avšak táto povinnosť je
vzájomná, pričom účastníci majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe vrátenia toho, čo navzájom
dostali. Ak však k takejto dohode nedôjde, účastník zmluvy je povinný vrátiť to, čo dostal v prvý deň po

tom, čo ho druhý účastník o vrátenie požiadal. Žalovaný 2/ je teda povinný preukázať, čo v konaní z
jeho strany splnené (ne)bolo, akú sumu žiada vrátiť, na základe akej skutočnosti a z čoho takáto výška
vyplýva, čo však v predmetnom konaní neurobil, preto okresný súd vzhľadom na jeho vyjadrenie (nie
návrh spĺňajúci zákonom vyžadované náležitosti), neprihliadal.

10. Na základe odvolania žalovaných 1/ a 3/ prejednal krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok
okresného súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06.
2016 ( ďalej v texte „OSP" ) a rozsudok potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny.

11. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu - Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
12Co/231/2015(16Co)- 233 zo dňa 10. 03. 2016 podali žalovaní 1/ a 3/ dovolanie z dôvodu, že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP
pre nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a žiadali dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po preskúmaní veci zistil, že k odvolaniu

žalovaných 1/ a 3/ sa písomne vyjadrili žalobcovia 1/ a 2/. Žalované 1/ a 3/ sa ale nemali možnosť
dozvedieť o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd (prvoinštančný ani odvolací) im
toto vyjadrenie žalobcov 1/ a 2/ nedoručil. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia žalovaným 1/ a 3/
tak došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu ich možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods.

1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. Dovolací súd preto
zrušil dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom sa
nezaoberal ďalšími námietkami dovolateľov uvedenými v dovolaní.

13. Odvolací súd v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/229/2017

zo dňa 31. januára 2018 doručil vyjadrenie žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 25. 05. 2015 žalovaným 1/ a
3/ a žalovanému 2/ a následne prejednal odvolanie žalovaných 1/ a 3/ . Žalované 1/ a 3/ vo včas
podanom odvolaní namietali zmätočnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorý neprihliadal na to, že pred
jeho rozhodnutím došlo k postúpeniu práv a povinností zo zmluvy o úvere, ako aj záložnej zmluvy
a žalobcovia mali žalovať aj p. R., inak mal súd konanie zastaviť. Namietali, že žalobcovia zmluvu

o úvere dosiaľ „nenapadli", a neuvádzali, že by finančná spoločnosť, ktorá im úver poskytla, robila
na nich akýkoľvek nátlak. Vyslovili, že súhlasia s neplatnosťou prevodov nehnuteľností, avšak zostali
nevysporiadané vzťahy v tom, že že účastníci sú si povinní vrátiť navzájom, čo si podľa zmlúv plnili.
Nestotožnili sa s tým, že by zmluva o úvere predstavovala šikanózny výkon práv veriteľa.

14. Žalobcovia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že postoj žalovaných 1/ a 3/, ktoré až
na poslednom pojednávaní uviedli, že považujú napadnuté zmluvy za neplatné, považujú za účelové. K
zmluve o postúpení pohľadávky, na ktorú žalované 1/ a 3/ poukázali v odvolaní, a ktorá bola predložená
až na poslednom pojednávaní, uviedli, že táto bola uzavretá v čase, kedy už pohľadávka veriteľa
zanikla realizáciou zabezpečovacieho prevodu práva. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok okresného

súdu potvrdil.

15. Žalované 1/ a 3/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov ( ktoré im bolo doručené v súlade s
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 229/2017 zo dňa 31.01.2018) uviedli,
že zotrvávajú na doterajších vyjadreniach, najmä odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Tvrdenie

žalobcov, že pohľadávka zanikla realizáciou zabezpečovacieho prevodu práva je nesprávne, ak tvrdia,
že zmluvy sú neplatné. Majú za to, že žalobcovia naopak mienia žalobou dosiahnuť, aby nemuseli vrátiť
pôžičku.

16. Žalovaný 2/ sa k vyjadreniu žalobcov nevyjadril.

17. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 12. 03. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP"), ktorý v zmysle § 470 ods. 1
stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutiajeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc
vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová

právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale
procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po
30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej účinnej právnej úpravy
o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od
uvedeného dňa a v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty

a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže
byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.
zn. PL ÚS 36/1995).

18. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných 1/ a 3/ viazaný rozsahom a
dôvodmiodvolaniavzmysle§379a§380CSPabeznariadeniapojednávaniapodľa§385ods.1CSP(a

contrario) napadnutý rozsudok okresného súdu zo dňa 12. 03. 2015, ktorým svojimi piatimi výrokmi určil,
že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzatvorená dňa 20. 03. 2006 medzi žalobcami 1/ a 2/
a obchodnou spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o., zmluva o prevode sporných nehnuteľností medzi
spoločnosťouDanubiaFinancial,s.r.o.aspoločnosťouDanubiaReals.r.o.,akoajzmluvauzavretádňa
18. 02. 2008 medzi spoločnosťou Danubia Real s. r. o. a žalovanou 1/, kúpnopredajná zmluva zo dňa 07.

10. 2010 uzavretá medzi žalovanou 1/ a žalovanou 3/ a kúpna zmluva zo dňa 24. 11. 2011 uzatvorená
medzi žalovanou 3/ a žalovaným 2/, sú absolútne neplatné, s tým, že zároveň posledným výrokom určil,
že žalobcovia 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností každý s veľkosťou podielu
1/2-ice, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

19. Z obsahu spisu na základe vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ boli v r. 2006
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností - rodinného domu súp. č. XXXX na pozemku CKN parcela
č. XXX/X/X, ako aj pozemkov CKN parc. č. XXX/X/X - záhrady o výmere 87 m2 a CKN parcela č. XXX/
X/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 480 m2 vedených na LV č. XXX pre k. ú. P.. Žalobca 1/
uzavrel dňa 20. 03. 2006 ako dlžník s obchodnou spoločnosťou Danubia Financial s. r. o. Bratislava

zmluvu o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 150.000,- Sk v pôvodne platnej mene
s mesačnými splátkami 7.500,- Sk. Podľa č. IV zmluvy bol úver zabezpečený zmluvou o zabezpečení
záväzku prevodom práva z toho istého dňa 20. 03. 2006 na nehnuteľnosti uvedené v čl. IV, t. j. rodinného
domu vyššie uvádzaného. Došlo k dohode, že ak dlžník poruší zmluvné povinnosti zo zmluvy, stáva
sa veriteľ vlastníkom uvedeného nehnuteľného majetku a je oprávnený s týmto majetkom vlastnícky

disponovať. V písomne uzavretej zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva sa v čl. III účastníci
zmluvy dohodli, že žalobcovia 1/ a 2/ ako vlastníci prevádzajú v prospech veriteľa do doby splnenia
záväzkov vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam za účelom zabezpečenia pohľadávky. Vyššie
uvedené skutočnosti strany nepovažovali za sporné. Žalobca 1/ síce čiastočne uhrádzal svoj záväzok,
napriektomuspoločnosťDanubiaFinancials.r.o.,resp.DanubiaReals.r.o.nevyhlásila,anineoznámila

žalobcovi 1/ ako dlžníkovi splatnosť celého úveru, ale písomne oznámila žalobcovi 1/ listom zo dňa 04.
11. 2006, že sa stáva definitívnym vlastníkom sporných nehnuteľností v zmysle zmluvy o zabezpečení
záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006. Následnými prevodmi vyvolanými kúpnymi zmluvami zo
dňa 18. 02. 2008, 07. 10. 2010 a 24. 11. 2011 došlo k prevodom sporných nehnuteľností zo žalovanej 1/
na žalovanú 3/ a zo žalovanej 3/ na žalovaného 2/. Spoločnosť Danubia Financial, s. r. o bola zrušená

dňa 11. 02. 2009 výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu.

20. Vzhľadom na zistený skutkový stav okresný súd dôvodne prihliadal na skutočnosť, že žaloba
žalobcov 1/ a 2/ spĺňa podmienku naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) OSP tým, že bez
rozhodnutia vo veci samej je ich právne postavenie neisté ako vlastníkov nehnuteľností a neexistuje

žiadny iný postup, ktorým by sa svojho práva mohli domôcť. Aplikujúc ust. § 470 ods. 2 CSP právne
účinky úkonov do 30.06.2016 zostávajú zachované, preto naliehavý právny záujem aj odvolací súd
skúmal v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) OSP.

21. Okresný súd dôvodne poukázal na to, že úverová zmluva zo dňa 20. 03. 2006 uzavretá medzi

žalobcom 1/ a spoločnosťou Danubia Financial s. r. o., je absolútne neplatným právnym úkonom, ak
úrok požadovaný dlžníkom bol skrytý do tzv. poplatkov nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a
administratívaspojenásúverom,keďvkonečnomdôsledkupredstavoval60%ročnezposkytnutejsumy
úveru. Naviac za rovnaké porušenie povinnosti - nezaplatenie dohodnutej sumy mesačných splátokuplatnil veriteľ viacnásobný neprimerane vysoký postih, ktorý je taktiež v rozpore s dobrými mravmi a
ide o šikanózny výkon práv veriteľa.

22. Ak žalované 1/ a 3/ v odvolaní namietajú, že nie je zrejmé, na základe akých skutočností a
dôkazov dospel okresný súd k vyššie uvedenému právnemu záveru, je nutné opätovne poukázať na
samotné znenie zmluvy, podľa ktorej mesačné poplatky, ktoré mali byť zo strany žalobcov hradené,
predstavujú 7.500,- Sk v pôvodne platnej mene, z toho 1/4-ina poplatkov predstavuje dohodnuté úroky
a zvyšok zahŕňa náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere a administratívu spojenú s

úverom. Výslovne je uvedené, že poplatky v sebe nezahŕňajú splátky. Za dobu poskytnutia úveru 12
mesiacov tieto poplatky predstavovali 90.000,- Sk, čo predstavuje 60 % z poskytnutého úveru. K
uvedenému i odvolací súd dodáva, že neprimeraná výška úrokov je väčšinou spoločnosti neuznávaná a
hodnotená ako odporujúca dobrým mravom. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky
uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny
spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). V rozhodnutí

sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon
priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý
je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95
(Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky

MS č. 45/1964 Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď
sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi, neznamená to,
že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39
Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby
v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi.

Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom posudzovania výška zmluvne
dohodnutých úrokov z úveru.

23. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou

vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje
obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s
dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako
aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej
spravodlivosti v súkromnom práve.

24. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom
národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom
znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej „úžery". Táto doktrína
nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu

zásady zmluvnej spravodlivosti.

25. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis účinný ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere
neobsahuje ustanovenia o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky predstavujúce
odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných

prostriedkov spotrebiteľovi, určité mantinely vyplývajú z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého ustanovenia platí, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, prípadne z vykonávacích predpisov, teda nariadení
vlády. Existencia citovaného ustanovenia však neobmedzuje súd z možnosti posudzovania výšky

dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž
opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré
mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na
analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú
všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak

zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za
poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len z hľadiska platnosti jej dojednania v
zmysle účinného zákonného ustanovenia, ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe
úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad naktorých je občianske právo postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že
neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.

26. Aj v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 je neprimeranou a preto
odporujúcou dobrým mravom taká výška úrokov dojednaná medzi veriteľom a dlžníkom, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším
úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. K uvedenému
odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/1484/2004, podľa ktorého

„neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe ich dojednania obvyklú, stanovenú najmä s prihliadnutím k najnižším
úrokovýmsadzbámuplatňovanýmibankamipriposkytovaníúverualebopôžičiek."Ajvzmyslenemeckej
judikatúry „prekročenie diskontnej sadzby o 91 % predstavuje hrubý nepomer, a teda rozpor s dobrými
mravmi (bundesgerichtshof in mdr 1972, str. 773). Podmienky, za akých bola zmluva o úvere a
zmluva o zabezpečovacom prevode uzavretá a samotný výkon zabezpečovacieho prevodu práva zo

strany veriteľa nemôžu byť v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a nemôžu predstavovať súčasť
fundamentálneho hodnotového poriadku, ak priemerná úroková miera z úverov obchodných bánk v
marci r. 2006 bola v rozpätí od 13 % do 14,20 % (www.nbs.sk ). Napriek tomu,
že okresný súd nemohol použiť vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy o úvere kogentné ustanovenia
limitujúce výšku odplaty pri spotrebiteľských úveroch podľa § 3 ods. 10 a § 11 zák. č. 258/2001 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a v zmysle vykonávacieho Nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z. (účinné od 01.
07. 2008) a na uvedený vzťah nedopadá ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinné od 01. 01.
2008, úroky vo výške 60 % ročne nemožno vyhodnotiť inak, ako úroky neprimerané, a teda odporujúce
dobrým mravom v zmysle ust. § 39 OZ.

27. Následne v konaní nebolo sporné, že úverová zmluva zo dňa 20. 03. 2006 bola ukončená tak,
že došlo k realizovaniu zabezpečenia úveru a veriteľ sa stal výlučným vlastníkom zabezpečenej
nehnuteľnosti. Uvedené nebolo sporné, nakoľko túto skutočnosť potvrdil aj svedok C. X vo svojej
výpovedi. Okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, ak v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia na str. 9 výslovne konštatoval, že je úplne irelevantné vyhlásenie v zmluve o primeranosti

a súlade podstatných prvkov zmluvy so zásadami poctivého obchodného styku a s dobrými mravmi, ak
sú všetky podstatné stránky zmluvy zamerané a formulované tak, aby sa ich prostredníctvom dosiahlo
na jednej strane sociálne nepriaznivý a spoločensky nežiaduci účel, na druhej strane, aby sa dosiahol
rýchly a neprimeraný majetkový prospech, ide o prípad amorálneho a antisociálneho správania sa
podnikateľského subjektu v súkromno-právnych vzťahoch, ktorý je v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

Zmluva o úvere nielen že predstavuje šikanózny výkon práv veriteľa ak je úrok skrytý do tzv. poplatkov
nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a administratívu spojených s úverom a predstavuje 60 %
ročne z poskytnutej sumy úveru, avšak za rovnaké porušenie povinnosti, teda nezaplatenie dohodnutej
sumy splátok podľa bodu 2 čl. III zmluvy bol uplatňovaný i viacnásobný neprimeraný vysoký postih.

28. Následne preto okresný súd dôvodne uviedol, že pokiaľ je hlavný záväzok, teda zmluva o úvere
absolútne neplatným právnym úkonom, je potom od počiatku neplatný aj záväzok vedľajší, ktorým
je v tomto prípade zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorá má vo vzťahu k zmluve o
úvere akcesorickú povahu. Naviac okresný súd v súlade so súdnou praxou a rozhodovacou činnosťou
všeobecných súdov SR vyhodnotil dohodu, ktorej skutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej

zálohy, t. j. uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva, v rozpore s
účelom záložného práva, ako aj zabezpečovacieho prevodu práva, keďže uvedené inštitúty slúžia na
zaisteniepohľadávkyveriteľatým,ževprípadejejnesplneniajeoprávnenýdosiahnuťuspokojeniesvojej
pohľadávkyvýťažkomzpredajazálohuajehoúčelomjeriešiťotázkuzabezpečeniazáväzkuanieotázku
zániku záväzku. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je preto zároveň zmluvou absolútne

neplatnou, nakoľko obsahuje ustanovenia, že v prípade nesplatenia záväzku sa veriteľ stáva vlastníkom
predmetu zabezpečenia a záväzok sa tak považuje za vysporiadný v celom rozsahu. Účastníkmi bol
totiž v danom prípade dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného
práva (R 20/2006). K obdobnému záveru dospel Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2MCdo/2/2006
publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009. Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je bez

ohľadu na jej označenie dojednanie tzv. prepadného zálohu, teda uspokojenie pohľadávky záložného
veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva, a v dôsledku
toho neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).29. V prejednávanom prípade sa účastníci zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dohodli, že ak
nedôjde k splneniu záväzku dlžníka v termínoch splatnosti dohodnutých v zmluve o úvere, veriteľ sa
stáva definitívnym vlastníkom predmetu zabezpečenia, avšak bez toho, aby došlo zároveň k úprave

spôsobu a podmienok vyporiadania prípadného rozdielu medzi hodnotou zabezpečovanej povinnosti
a prevedeného práva. Takéto dojednanie súd považoval správne za neplatné pre rozpor s dobrými
mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko však túto neplatnú časť zmluvy nemožno oddeliť
od ostatného obsahu zmluvy postupom podľa § 41 Občianskeho zákonníka, neplatná je celá zmluva
o zabezpečovacom prevode práva. Konflikt dojednania o nepodmienenom vlastníctve pôvodného

veriteľa v prípade riadneho nesplnenia zabezpečeného záväzku bez toho, aby došlo zároveň k úprave
spôsobu a podmienok vyporiadania prípadného rozdielu medzi hodnotou zabezpečovanej povinnosti
a prevedeného práva so všeobecne uznávanými mravnými zásadami a princípmi vzájomných vzťahov
medzi ľuďmi, je v danom prípade umocnený ešte tou okolnosťou, že pôvodný veriteľ predal sporné
nehnuteľnosti následne na spoločnosť, v ktorej bola konateľom tá istá osoba a následne boli sporné
nehnuteľnosti prevedené na rodinných príbuzných tohto konateľa. Vzhľadom na to, že absolútna

neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému, zmluva o
zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 ako právny úkon postihnutý neplatnosťou
nemala za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Zároveň, vychádzajúc zo zásady, že
nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sa má, vychádzal okresný súd dôvodne z neplatnosti aj
všetkých nasledujúcich kúpnych zmlúv.

30. Z vyššie uvedeného vyplýva, že už prvý nadobúdateľ - spoločnosť Danubia Financial s. r. o. sa nestal
vlastníkom sporných nehnuteľností a vychádzajúc zo zásady, že „nikto nesmie previesť na iného viac
práv, ako sám má", dospel okresný súd k správnemu záveru o neplatnosti aj všetkých nasledujúcich
právnych úkonov - kúpnych zmlúv, ktorými mali nehnuteľnosti nadobudnúť žalovaní 1/ až 3/. Žalobcovia

1/ a 2/ absolútne neplatnými právnymi úkonmi nestratili svoje vlastnícke právo a okresný súd správne
rozhodol, ak určil, že vlastníkom sporných nehnuteľností sú žalobcovia 1/ a 2/ s veľkosťou podielu
každý v 1/2-ici.

31. Na vyššie uvedenom právnom závere nemení nič ani to, že žalované 1/ a 3/ v odvolaní nenamietajú

neplatnosť kúpnych zmlúv, na základe ktorých sa v konečnom dôsledku stal vlastníkom sporných
nehnuteľností žalovaný 2/, ak medzi účastníkmi nedošlo k mimosúdnej dohode. Právny zástupca
žalovaných 1/ a 3/ v odvolaní uviedol, že žalované súhlasia s neplatnosťou prevodov nehnuteľností,
avšak „sú tu nevysporiadané prevody v tom, že ak je zmluvný vzťah neplatný, sú účastníci povinní si
vrátiť vzájomné plnenia." V tejto súvislosti totiž okresný súd správne na str. 10 odôvodnenia poukázal

na skutočnosť, že ani žalovaný 2/, ale pokiaľ ide o prvoinštančné konanie ani žalované 1/ a 3/, v
konaní nevzniesli riadny vzájomný návrh, na základe ktorého by bolo zrejmé, čo v konaní zo strany
žalobcov nebolo splnené, akú sumu žiadajú vrátiť, na základe akých skutočností a z čoho predmetná
výška uplatňovaná zo strany žalovaných vyplýva. Žalované 1/ a 3/ pred prvoinštančným súdom netvrdili,
že ide o vzájomné plnenia a v čom tieto spočívajú. Nie je možné opomenúť, že žalovaná 1/ odkúpila

od spoločnosti Danubia Real s. r. o. nehnuteľnosť žalobcov za 600.000,- Sk v pôvodne platnej mene a
následne ju odpredala žalovanej 3/, ktorá sama uznala, že predmetné sporné nehnuteľnosti zakúpila za
sumu 800.000,- Sk v pôvodne platnej mene a následne ich odpredala žalovanému 2/. Úver poskytnutý
žalobcovi 1/ predstavoval sumu 150.000,- Sk v pôvodne platnej mene. Nie je preto zrejmé, v čom má
vzájomné plnenie vo vzťahu k žalovaným 1/ a 3/ spočívať, ak im bola vyplatená kúpna cena za odpredaj

sporných nehnuteľností.

32. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať aj na to, že z ust. § 457 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že ak spočíva bezdôvodné obohatenie v plnení na základe neplatnej zmluvy, sú vo vzájomnom vzťahu
iba jej účastníci - zmluvné strany, ktoré sú povinné navzájom si vrátiť všetko, čo podľa neplatnej

zmluvy dostali. Žalovaný 2/, ktorý ako posledný sporné nehnuteľnosti nadobudol, vyplatil kúpnu cenu
žalovanej 3/, a napriek tomu, že sa vlastníkom sporných nehnuteľností v prípade, ak rozhodnutie
okresného súdu nadobudne právoplatnosť, nestane, odvolanie voči rozsudku okresného súdu nepodal.
Z uvedeného je preto zrejmé, že vecne legitimované v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka sú iba
zmluvné strany, nakoľko reštitučná povinnosť stíha len účastníkov zmluvy, zmluvné strany, ktoré majú

voči sebe vzájomnú povinnosť vrátiť si všetko, čo podľa neplatnej zmluvy dostali. Ak teda žalovaný 2/
uznal neplatnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej sporné nehnuteľnosti nadobudol a sám uviedol, že
nemá záujem byť ich vlastníkom, avšak navrhol, aby súd rozhodol o regrese voči žalovanej 3/, nešlo o
nárok vo vzťahu k žalobcom. Naviac žalovaný 2/ podľa okresného súdu v konaní nepreukázal, čo bolona základe neplatnej zmluvy ním plnené, akú sumu žiada vrátiť, z čoho by prípadne táto výška vyplývala,
teda, nebolo možné vzhľadom na nejasné a neurčité vyjadrenie o vzájomnom plnení rozhodnúť.

33. Žalované 1/ a 3/ až v odvolaní uviedli, že pokiaľ prišli o nehnuteľnosť, majú právo na finančné
plnenia, teda pokiaľ sa žalobcom vrátili sporné nehnuteľnosti, aby plnili aspoň čiastočne svoj záväzok,
ani z uvedeného nie je zrejmé, čo uvedený „čiastočný záväzok" predstavuje, ak im bola kúpna cena pri
prevode sporných nehnuteľností vyplatená.

34. Na záver odvolací súd k zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 02.12.2006 predloženej právnym
zástupcom žalovaných 1/ a 3/ na poslednom pojednávaní pred okresným súdom, na základe ktorej
malo dôjsť zo strany spoločnosti Danubia Financial s. r. o. („postupca") k postúpeniu pohľadávky na XX.
DoručenieR. („postupník"), uvádza nasledovné:

35. Doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky dlžníkovi nebolo v konaní hodnoverným spôsobom

preukázané, naopak žalobca 1/ na pojednávaní preukázal, že poštový podací lístok predložený súdu
v kópii, ktorý mal preukazovať doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky žalobcovi patril k úplne
inej zásielke, ktorá mu bola doručená, a ku ktorej mal číslo tejto zásielky v originálnej forme priradené.
Odvolací súd preto po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že predložená zmluva o postúpení
pohľadávky až na poslednom pojednávaní bez ďalšieho nepreukazuje vecnú legitimáciu postupníka -

Y. R. v konaní. Prioritne nebolo preukázané doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky žalobcovi
1/, a to minimálne v rozsahu, že toto oznámenie sa dostalo do jeho dispozičnej sféry (§ 45 ods.
1 Občianskeho zákonníka), naopak žalobca v konaní nepotvrdil doručenie uvedeného oznámenia o
postúpení pohľadávky a dôkazné bremeno preukázania doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky
žalobcovi 1/ v konaní zaťažovalo toho, kto z preukázania tejto skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé

právne následky. Bez ohľadu na vyššie uvedené je však nevyhnutné uviesť, že k postúpeniu pohľadávky
malo dôjsť 02. 12. 2006, pričom už dňa 20. 03. 2006 pohľadávka zanikla realizáciou zabezpečovacieho
prevodu práva, ku ktorému došlo na základe návrhu na vklad predloženého v uvedený deň správe
katastra. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že konanie vo veci samej prebiehalo od r. 2012 a k
predloženiu zmluvy o postúpení pohľadávky a oznámenia o postúpení pohľadávky vo fotokópii došlo

až na poslednom pojednávaním pred okresným súdom. Naviac, napriek tomu, že predmetná zmluva
o postúpení pohľadávky zo dňa 02. 12. 2006 bola uzavretá medzi spoločnosťou Danubia Financial s.
r. o. Bratislava a Y. R. fyzickou osobou, spoločnosť Danubia Financial s. r. o. zaslala žalobcovi výšku
pohľadávky zo dňa 20. 04. 2007 napriek tomu, že podľa predmetnej zmluvy už malo dôjsť k postúpeniu
tejto pohľadávky na ďalšiu osobu. Okresný súd preto dôvodne na predmetnú zmluvu o postúpení

pohľadávky neprihliadal.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ako aj dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie
odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaných 1/ a 3/ vo veci samej za dôvodné, ktoré by akýmkoľvek
spôsobom spochybňovalo právne závery súdu prvej inštancie, preto rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny potvrdil.

37. O trovách konania pred súdom prvej inštancie rozhodol okresný súd dopĺňacím uznesením č. k.
20C/235/2012-256 zo dňa 13. mája 2016 tak, že žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom
1/ a 2/ trovy konania vo výške súdneho poplatku 99,50 EUR a 33,- EUR a trovy právneho zastúpenia

vo výške 3.181,87 EUR na účet právnej zástupkyne žalobcov v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia spoločne a nerozdielne. Uvedené dopĺňacie uznesenie bolo uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 16C/409/2016-279 zo dňa 3. augusta 2017 potvrdené, ktoré uznesenie krajského
súdu zo dňa 3. augusta 2018 (č. l. 279 spisu) nebolo dovolacím súdom zrušené. Nebolo preto možné
pristúpiť k jeho prieskumu v opätovnom odvolacom konaní po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom vo

veci samej. V tomto rozsahu zostáva vyššie uvedené uznesenie okresného súdu zo dňa 13.05.2016 v
spojení s uznesením krajského súdu zo dňa 03.08.2017, právoplatné.

38. O trovách odvolacieho konania po tom, ako bol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k. 12Co/231/2015(16Co)-233 zo dňa 10. 03. 2016 dovolacím súdom zrušený (uznesením Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 2Cdo/229/2017 zo dňa 31. 01. 2018) opätovne rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu v odvolacom konaní. Žalované
1/ a 3/ , ktoré podali odvolanie, v odvolacom konaní úspešné neboli, preto im nevznikol nárok na ich
náhradu. V celom rozsahu boli úspešní v odvolacom konaní žalobcovia 1/ a 2/, ktorým vznikol nárokna náhradu trov odvolacieho konania, preto odvolací súd rozhodol, že žalované 1/ a 3/ , ktoré podali
odvolanie,súpovinnézaplatiťžalobcom1/a2/trovyodvolaciehokonaniavcelomrozsahu,t.j.vrozsahu
100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odvolanie nepodal, avšak v odvolacom konaní nebol úspešným

39. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 CSP, teda podľa pomeru úspechu v dovolacom konaní. Žalované 1/
a 3/ , ktoré podali dovolanie, boli v dovolacom konaní v celom rozsahu úspešné, rozsudok krajského

súdu bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, preto im vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho
konania. Odvolací súd preto rozhodol, že žalobcovia 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalovaným 1/ a 3/ trovy
dovolacieho konania v celom rozsahu, t. j. v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti
tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 10. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.