Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. október 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/45/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6821201483
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Auxt
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6821201483.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Auxta a členiek
senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu: F. U., nar. XX.
októbra XXXX, bytom XXX XX N. XXX, zastúpený advokátom Mgr. Martinom Jankovičom, Advokátska
kancelária Železničná 257/19, 050 01 Revúca, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej
koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie
3.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Revúca
č. k. 4C/21/2021-181 zo dňa 07. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Revúca č. k. 4C/21/2021-181 zo dňa 07. apríla 2022 m e n í tak, že
žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, ktoré je povinný žalobca zaplatiť
žalovanému v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške
a náhrade trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Revúca (ďalej „súd prvej inštancie“, alebo „okresný súd“)
rozhodol: „... I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.300,- eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 2.300,- eur od 31.05.2019 do zaplatenia, v lehote do 30 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 53,34% do 30 dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške...“

1.1. V odôvodnení rozsudku okresný súd okrem iného uviedol: „...Podanou žalobou sa žalobca domáhal
proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 3.000,- eur od 31.05.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Žalobu žalobca odôvodnil tým, že uplatnená škoda mu mala vzniknúť v trestnom konaní vedenom
Okresným riaditeľstvom PZ v Revúcej, Odborom kriminálnej polície pod P.:Q.-XXX/VYSRA-XXXX, v
ktorom bolo žalobcovi dňa 28.06.2017 vznesené obvinenie za pokračovací prečin krivej výpovede a
krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Tr. zákona a za prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods.
2 Tr. zákona. Po ukončení vyšetrovania v rámci prípravného konania prokurátor Okresnej prokuratúry
v Revúcej podal na žalobcu obžalobu vedenú pod sp. zn. 1 Pv 180/17 - 6608 - 5 zo dňa 08.09.2017.
Po tom ako bol žalobcovi doručený trestný rozkaz Okresného súdu Revúca, sp. zn. 1T/93/2017 zo dňa

18.09.2017, ktorý prevzal dňa 26.09.2017, sa dal zastupovať obhajcom Mgr. Martinom Jankovičom, a
to až do právoplatného skončenia predmetnej trestnej veci. Proti vydanému trestnému rozkazu podal
žalobca v zastúpení ním zvoleným obhajcom dňa 02.10.2017 odpor. Na hlavnom pojednávaní dňa
02.05.2018 bol Okresným súdom Revúca vyhlásený odsudzujúci rozsudok, sp. zn. 1T/93/2017-99, ktorý
bol zrušený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým bol žalobca spod obžaloby okresného
prokurátora Revúca č. k. 1Pv 180/17/6608-5 zo dňa 08.09.2017 oslobodený, pretože skutok, kladený
mu za vinu pod bodmi 1/ až 3/ obžaloby, nie je trestným činom. Dovolanie Generálneho prokurátora
SR proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Tdo 36/2019 zo
dňa 21.11.2019 odmietnuté. Žalovaná suma 3.000,- eur predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy v
súvislosti s vedením uvedeného trestného stíhania voči žalobcovi, ktorý pred vznesením obvinenia
dňa 28.06.2017 bol osobou bezúhonnou a bezúhonnou osobou bol ďalej aj počas celého trestného
konania a aj v súčasnosti. Žalobca sa tiež nedopustil ani žiadneho priestupku. V období od 23.05.2017
do 31.10.2017 žalobca vykonával funkciu starostu obce N., okres V., t.j. v období, kedy voči jeho
osobe prebiehalo predmetné trestné stíhanie. V predčasných voľbách, ktoré sa v obci N. konali v
novembri 2017, mal žalobca záujem kandidovať za starostu obce N., avšak v dôsledku prebiehajúceho
predmetného trestného stíhania od tejto kandidatúry upustil. Žalovaný tiež vykonával funkciu poslanca
obecného zastupiteľstva v obci N., bol a je členom Dobrovoľného požiarneho zboru v obci N. a naďalej
vykonáva funkciu správcu domu smútku v obci N.. Snažil sa žiť aj aktívnym životom, keď napr. dňa
13.04.2019 sa zúčastnil "Revúckych chodeckých pretekov" v kategórii veteráni, kde obsadil 1. miesto.
Žalobca žije v obci, ktorá má cca 1200 obyvateľov a predmetné trestné stíhanie nie príliš vhodne vplývalo
na jeho reputáciu v malej obci, v ktorej žije, nakoľko po obci sa podľa jeho vedomostí povrávalo, že je
trestne stíhaný za trestný čin, a rovnako zle to vplývalo i na psychiku žalobu aj v domácom prostredí, kde
v priebehu celého trestného stíhania žil v neistote a strachu, ako celé trestné stíhanie voči jeho osobe
dopadne. Poznatok o možnom spáchaní trestného činu a úradný záznam, že malo dôjsť k spáchaniu
trestného činu iniciatívne spísal prokurátor Okresnej prokuratúry Revúca, ktorý mal byť vylúčený z
predmetného konania, t.j. ani nemal predmetnú trestnú vec dozorovať z dôvodu zaujatosti vo veci, keďže
táto skutočnosť vyplývala aj z iného trestného spisu v obdobnej trestnej veci vedenej na Okresnom súde
Revúca, pod sp. zn. 2T/207/2017, kde sa tento prokurátor až na podnet tam uvedeného obvineného sám
vylúčil z trestného konania, uznesením Okresnej prokuratúry Revúca, sp. zn. 2Pv 180/17/6608-8 zo dňa
07.09.2017, hoci v predmetnej trestnej veci sa sám naopak nevylúčil. Predmetná vec bola vyhrotená až
do takej situácie, že Generálny prokurátor SR podal v tejto veci dovolanie, čo sa bežne v obdobných
prípadoch nestáva. A aj napriek tomu, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, žalovaný v rámci
predbežného prerokovania nároku žalobcu na náhradu aj na náhradu nemajetkovej ujmy nebol ochotný
sa žalobcovi ani len ospravedlniť, a jeho žiadosť zo dňa 02.04.2019 žalovaný posúdil ako nedôvodnú, a
to i napriek tomu, že predmetné trestné stíhanie spolu s dovolacím konaním prebiehalo cca 2 a pol roka
(od 28.06.2017 do min. 02.12.2019), kedy žalobca žil v neistote, strachu a úzkosti, kedy mohol prísť
napr. o funkciu poslanca Obecného zastupiteľstva obce N. a z toho plynúci príjem.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k riadne doručenej žalobe uviedol, že nárok žalobcu neuznáva
a žalobu navrhuje ako celok zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že ani jeden z orgánov verejnej moci,
ktorý v danej veci konal za štát, nevydal nezákonné rozhodnutie a zákon o zodpovednosti štátu za škodu
nepozná ako špeciálny druh občianskoprávnej zodpovednosti zodpovednosť štátu za výsledok trestného
konania. Ďalej poukázal na znenie § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu za škodu, podľa ktorého,
právo na náhradu škody možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak
ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Revúca, sp. zn.
1T/93/2017, ktorý navrhol oboznámiť, je zrejmé, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia
ČVS: Q.-XXX/VYS-RA-XXXX z 28.06.2017 riadny opravný prostriedok nepodal. Aj v tomto smere tak
nesplnil jednu zo základných podmienok na možné priznanie náhrady škody. Úvahy o vzniknutej ujme
na dobrej povesti, cti a dôstojnosti žalobcu považuje za vykonštruované a domnelé. Trestné konanie voči
žalobcovi, ktoré prebiehalo bolo zákonné a malo za cieľ objasniť trestnú činnosť žalobcu postupmi, ktoré
stanovuje štát na ochranu svoju ako aj jednotlivcov. Postup štátu vychádzal z objektívneho poznatku,
že žalobca vedome a chcene v postavení svedka po zákonnom poučení v trestnom konaní vedenom
pred vyšetrovateľom OR PZ, OKP v Revúcej pod P.: Q.-XXX/VYS-RA-XXXX dvakrát uviedol objektívnu
nepravdivú skutočnosť a následne tieto skutočnosti opätovne potvrdil v konaní pred Okresnom súdom
Revúca vo veci vedenej pod sp. zn. 3T/3/2015, po zložení prísahy svedka. O tom, že sa jednalo o
objektívne nepravdivé okolnosti svedčia aj závery vyplývajúce z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici, sp. zn. 4To/66/2018 zo dňa 04.10.2018. Bolo povinnosťou prokurátora v zmysle

§ 2 ods. 5 Trestného poriadku (tzv. zásada legality) sa s týmto poznatkom vysporiadať, najmä ak
existovalo dôvodné podozrenie, že žalobca vedome a chcene vystúpil na podporu obvineného Ing.
K. N. v trestnom konaní vedenom pred vyšetrovateľom a následne pred súdom s cieľom, aby voči
tomuto nebola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť. Žalobca mal teda podstatnú vinu na tom, že
mu bolo vznesené obvinenie a následne voči nemu prebiehalo trestné konanie vrátane dovolacieho
konania. V súvislosti s uplatneným nárokom na úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.000,-
eur od 31.05.2019 do zaplatenia, žalovaný ďalej uviedol, že v žiadnom prípade sa nemohol dostať do
omeškania s jej zaplatením. Omeškanie dlžníka nastáva v situácii, keď neplní svoj dlh riadne a včas.
Žalovaný má za to, že dlh vôbec neexistuje, pohľadávka žalobcu je domnelá, možná, ale určite nie
existujúca...“

1.2. Súd prvej inštancie uplatnený nárok právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 4 ods. 1
písm. f/, m/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) a v nadväznosti na § 517 ods.
2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

1.3. Ďalej z rozsudku okresného súdu vyplýva:„... Nebolo sporné, že žalobca žiadosťou zo dňa
02.04.2019 žiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody vo výške 579,28 € titulom
vzniknutých trov obhajoby v trestnom konaní pred prvostupňovým súdom a odvolacím súdom a aj nároku
na náhradu nemajetkovej umy v sume 3.000,- eur v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov Generálnu prokuratúru
SR, ktorá listom zo dňa 24.05.2019 vybavila žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na
náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. ako nedôvodnú. Odpoveď Generálnej prokuratúry SR
v mene žalobcu prevzal jeho splnomocnený právny zástupca dňa 31.05.2019...“

„... Úvodom súd uvádza, že zodpovednosť štátu za škodu je v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie a bez možnosti liberácie, ktorej sa štát nemôže
zbaviť. Predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu podľa tohto zákona je súčasné splnenie troch
podmienok: vydanie nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo jeho nesprávny postup, vznik škody
ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej či nemajetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu, a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným postupom a vznikom škody...“

„... Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd podanej žalobe
žalobcu v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.300,- eur vyhovel, keďže
vykonaným dokazovaním mal preukázanú jej dôvodnosť v uvedenej časti. Vo zvyšnej časti v sume 700,-
eur súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Bolo preukázané, že uznesenie OR PZ, OKP, Revúca P.: Q.-
XXX/VYS-RA-XXXX zo dňa 28.06.2017, na základe ktorého bolo proti žalobcovi v procesnom postavení
obvineného vedené trestné stíhanie za pokračovací prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa §
346 os. 1 Trestného zákona a prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 2 Trestného
zákona bolo nezákonným rozhodnutím, nakoľko tento bol spod podanej obžaloby následne oslobodený
rozsudkom Okresného súdu Revúca, sp. zn. 1T/93/2017-99 zo dňa 02.05.2018 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 4To/66/2018 zo dňa 04.10.2018 z dôvodu, že skutok uvedený
pod bodmi 1/ až 3/ obžaloby kladený žalobcovi za vinu nebol trestným činom. Dovolanie Generálneho
prokurátora SR, ako mimoriadny opravný prostriedok, proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 4To/66/2018 zo dňa 04.10.2018 bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 5To/36/2019 zo dňa 21.11.2019 odmietnuté, a toto rozhodnutie predstavovalo vo veci konečné
rozhodnutie. I keď orgány činné v trestnom konaní podozrenie zo spáchania trestného činu v súvislosti
s poznatkom o možnom spáchaní trestného činu iniciovaného námestníkom okresného prokurátora
Okresnej prokuratúry Revúca vyhodnotili ako dôvodné tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie o vznesení
obvinenia žalobcovi, ich podozrenie sa v trestnom konaní nakoniec nepotvrdilo, a to vzhľadom na dôvod,
pre ktorý bol žalobca spod obžaloby oslobodený, lebo nebolo preukázané, že skutok, pre ktorý bol
žalobca stíhaný je trestným činom, čo má za následok, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi
a vedenie trestného stíhania proti jeho osobe bolo nesprávne a nezákonné, a to aj napriek tomu,
že formálne nebolo zrušené. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že v štádiu trestného konania pred
súdom, súd koná na podklade podanej obžaloby, preto keď konanie končí oslobodzujúcim rozsudkom,
nedochádza zo strany súdu aj k formálnemu zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia. Ak by súd

pripustil obranu žalovaného, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo formálne zrušené, ako dôvodnú,
potom by v žiadnom takto nedôvodne vedenom trestnom konaní nemohla obžalovanému vzniknúť
škoda, čo by bolo v rozpore s účelom a zmyslom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalovaného, že v danej veci neboli v zmysle § 6 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci využité všetky opravné
prostriedky podľa osobitných predpisov, na ktoré je viazané priznanie škody, najmä zo strany žalobcu
nebola voči uzneseniu o vznesení obvinenia podaná v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú skutočnosť
žalobca nerozporoval, súd uvádza, že splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, a ide o prípady hodné
osobitného zreteľa. V prejednávanom prípade ma súd za to, že sa jedná o prípad hodný osobitného
zreteľa a nie je nevyhnutné trvať na splnení podmienky podať riadny opravný prostriedok zo strany
žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia z dôvodu, ktorý uviedol aj samotný žalobca, a teda je
potrebné vychádzať z predpokladu, že jeho prípadná sťažnosť by nebola úspešná, a to s ohľadom
na okolnosti predmetného trestného konania a skutočnosť, že toto konanie bolo iniciované zo strany
samotného dozorového prokurátora v súvislosti s trestnou vecou vedenou tunajším okresným súdom
pod sp. zn. 3T/3/2015. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
5Cdo/152/2018 zo dňa 27.10.2021 a uznesením zo dňa 29.04.2010, sp. zn. 5Cdo/171/2009, na ktoré
vo svojom odôvodnení najvyšší súd poukázal, súd zdôrazňuje citáciu (bod. 12 na str. 15 odôvodnenia)
"Potrebné je uviesť aj to, že zákonodarca v ustanovení vety druhej § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení neskorších predpisov len všeobecne definoval prípady výnimky zo splnenia povinnosti podania
riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu v prípadoch hodných osobitného
zreteľa. To, čo treba chápať pod pojmom "prípady hodné osobitného zreteľa" ponechal v každej
konkrétnej veci na posúdenie orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Vo všeobecnosti však možno ustáliť, že by sa malo jednať o prípady, keď
nepodanie opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval
alebo znemožňoval jeho podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla
nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti
a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o možnosti
podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.)", a ďalej dodáva, že v prejednávanej veci bolo
jednoznačne preukázané, že žalobca sa od začiatku trestného konania bránil rovnako a tvrdil, že sa
necíti byť vinný, a uvádzal len to, čo si pamätal. O neefektívnosti podania možného riadneho opravného
prostriedku svedčí aj skutočnosť, že prokurátor Okresnej prokuratúry Revúca, podal v tejto veci na
príslušný okresný súd obžalobu a trestné stíhanie sám v rámci prípravného konania nezastavil. Je
teda zrejmé, že aj v prípade podania riadneho opravného prostriedku by žalobca nebol úspešný a
vzniku škody by nezabránil, a preto nie je potrebné trvať na podanej sťažnosti zo strany žalobcu v
trestnom konaní. Pravidlo vyčerpania procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby sťažovateľ
riadne využil tie prostriedky nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné k dosiahnutiu nápravy tvrdených
porušení. Existencia efektívnych opravných prostriedkov musí byť istá nielen v teórii, ale taktiež v
praxi, inak stráca požadovanú prístupnosť a efektívnosť. Sťažovateľ nie je povinný využívať opravné
prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne. Za situácie, kedy prokurátorom, ktorý má povinnosť
na zákonnosť prípravného konania dohliadať z úradnej povinnosti, obžaloba podaná bola, čím dal
prokurátor najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti a zákonnosti začatého trestného stíhania, možno
vychádzať z predpokladu, že sťažovateľova sťažnosť by úspešná nebola, a preto trvanie na vyčerpaní
tohto opravného prostriedku sa javí ako "prílišný formalizmus", zakladajúci porušenie práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle článku 36 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd. Zo samotného nevyužitia zákonného procesného práva podať sťažnosť proti
uzneseniu o vznesení obvinenia nemožno ústavne konformne vyvodiť, že sa sťažovateľ vzdal svojho
základného práva podľa článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu
ČR zo dňa 02.06.2011, sp. zn. IV. ÚS 3719/10, obdobne nález Ústavného súdu ČR zo dňa 17.08.2011,
sp. zn. I. ÚS 1066/11 R140/2011). S poukazom na uvedené súd uzatvára, že neefektívnosť možného
opravného prostriedku v trestnom konaní predstavuje prípad hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nie
je dôvod trvať na jeho využití. V neposlednom rade nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že ku dňu
uplynutia lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku žalobca nemal v trestnom konaní ani
obhajcu, nakoľko sa nejednalo o prípad povinnej obhajoby a sám si ho zvolil až po tom, čo mu bol
na podklade obžaloby Okresnej prokuratúry Revúca doručený trestný rozkaz vydaný Okresným súdom
Revúca, teda ku kvalifikovanej obhajobe zo strany žalobcu došlo až v štádiu konania pred súdom.

Zohľadňujúc vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že v predmetnej veci škoda ako peniazmi
vyčísliteľná nemajetková ujma bola žalobcovi spôsobená činnosťou orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, jeho nezákonným rozhodnutím, a to vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, na ktoré
je potrebné hľadieť ako na zrušené, pričom škoda žalobcovi vznikla v priamej príčinnej súvislosti s týmto
rozhodnutím...“

„... Vykonaným dokazovaním, najmä výsluchom žalobcu, ale i svedkov H. U., manželky žalobcu a K.
F. a S. H., obyvateľov obce N., ako aj čestnými prehláseniami ďalších dvoch obyvateľov obce N. bolo
jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že predmetné trestné stíhanie žalobcu za dva trestné činy, a
to pokračovací prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona a prečin
krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 2 Trestného zákona, za ktoré prečiny možno uložiť
trest odňatia slobody na 2 až 5 rokov, výrazne ovplyvnilo tak jeho osobný ako aj profesijný život, a
závažným spôsobom zasiahlo do jeho cti, dobrej povesti a bolo spôsobilé obmedziť, či porušiť práva
žalobcu ako jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného, rodinného života, dôstojnosti,
osobnej cti a dobrej povesti. Bolo preukázané, že žalobca svoju frustráciu z trestného stíhania ako
verejne činnej osoby v malej obci, kde každý každého pozná, prenášal domov na svoju manželku, v
dôsledku čoho dochádzalo medzi nimi k častým hádam, čoho dôsledkom bolo narušenie ich vzájomných
vzťahov a aj intímneho života. Trestné stíhanie tiež negatívne vplývalo na zdravie samotného žalobcu,
keď podľa tvrdenia manželky, žalobca v noci riadne nespával a často vstával na WC. Celé to negatívne
vnímalo tiež okolie a obyvatelia obce, v ktorej žalobca dosiaľ žije, a je jej aktívnym občanom, keďže ako
vyplynulo z vykonaného dokazovania obyvatelia obce dávali žalobcovi či už na ulici, v obchode alebo
v pohostinstve, ktoré v tom čase navyše prevádzkovala jeho dcéra, pocítiť, že ho obviňujú zo skutkov,
ktoré boli predmetom trestného konania. Žalobca, ktorý od roku 2010 (v poradí tretie funkčné obdobie)
vykonával mandát poslanca obecného zastupiteľstva v obci N. a aj funkciu správcu domu smútku, a bol
navyše zástupcom starostu obce a členom Dobrovoľného požiarneho zboru v N., celú situáciu zle znášal
aj po psychickej stránke a podľa vyjadrenia manželky užíval aj lieky na ukľudnenie. Ako ďalej vyplynulo
z výpovede samotného žalobcu, ale aj svedkov H. U. a S. Koreňa, v súvislosti s predčasnými voľbami
v obci N. v roku 2017 žalobca, hoci mal záujem kandidovať aj na funkciu starostu obce, v dôsledku
prebiehajúceho predmetného trestného stíhania od tejto kandidatúry upustil. Nie je preto dôvod neveriť
žalobcovi, že verejná mienka o jeho osobe sa v očiach verejnosti poopravila len veľmi veľmi postupne.

Zohľadňujúc vyššie uvedené súd dospel k záveru, že predmetné trestné stíhanie žalobcu trvajúce
takmer 23 mesiacov, ktoré v prvostupňovom a odvolacom konaní prebiehalo v dobe od 28.06.2017 do
04.10.2018 a dovolacom konaní v dobe od 09.05.2019 do 02.12.2019, kedy bolo tunajšiemu doručené
rozhodnutie NS SR datované dňom 21.11.2019, malo negatívny vplyv na osobný život žalobcu, ako aj
jeho povesť v spoločnosti ako bezúhonného a čestného človeka a občana. Súd zdôrazňuje, že vznesenie
obvinenia žalobcovi, ako verejne činnej osoby v malej obci s 1200 obyvateľmi, ktorý dovtedy nemal
žiadne problémy so zákonom, žil usporiadaným životom, malo nepochybne závažné dôsledky na jeho
ďalší osobný a profesijný život vrátane možného ďalšieho spoločného uplatnenia, keďže v značnej miere
viedlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v mieste jeho bydliska.

Pri úvahách o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prihliadal na ustanovenie § 17 ods.
3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj
na dĺžku trestného konania, ktoré sa proti žalobcovi viedlo, keďže zákon neustanovuje ani len rámcové
čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy a súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy musí odrážať
všeobecné predstavy o spravodlivosti. Bolo preto prihliadnuté na judikatúru v predmetnej oblasti za
účelom zohľadnenia výšky nemajetkovej ujmy priznanej súdmi v porovnateľných skutkovo podobných
konaniach z dôvodu, že ak má byť rozhodnutie súdu považované stranami sporu za spravodlivé, nemôže
súd náhradu nemajetkovej ujmy priznať náhodne bez jej porovnania s inými skutkovo podobnými
prípadmi. Vychádzajúc z rozhodnutí súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
12Co/271/2018 zo dňa 23.01.2020, sp. zn. 12Co/272/2018 zo dňa 30.01.2020), súd v prejednávanom
prípade ako adekvátnu a primeranú kompenzáciu za jeden mesiac vedeného trestného stíhania
považoval sumu 100,- eur, preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.300,- eur, keďže
žalovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý bol predbežne prerokovaný žalovaný ani len sčasti
žalobcovi nezaplatil. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, keďže jej dôvodnosť preukázanú nemal.
Dôvodom je skutočnosť, že v dobe od rozhodnutia odvolacieho súdu, t.j. od 04.10.2018 do 09.05.2019,
kedy bolo na Okresný súd Revúca doručené dovolanie Generálneho prokurátora SR voči žalobcovi

trestné stíhanie vedené nebolo, lebo na základe rozsudku odvolacieho súdu bol tento ku dňu 04.10.2018
spod obžaloby právoplatne oslobodený...“

„... O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Žalobca mal vo
veci úspech v sume 2.300,- eur, čo je 76,67 %. Neúspech žalobcu predstavuje suma 700,- eur, v ktorej
bola žaloba zamietnutá, čo je 23,33 %. Pomer úspechu a neúspechu žalobcu je 76,67 % - 23,34 %,
čo predstavuje čistý úspech žalobcu vo výške 53,34 %, preto mu ako úspešnej strane sporu vznikol
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,34 %, ktoré trovy konania je žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník...“

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané v zákonnej lehote odvolanie žalobcom proti výroku
III. rozsudku a žalovaným proti výrokom I. a III. rozsudku.

3. Žalovaný odvolanie odôvodnil tým, že: „... rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.). Nesprávnym právnym posúdením veci sa
rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá
v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne
posúdenie veci v danej veci spočíva jednak v tom, že súd prvej inštancie neaplikoval správnu právnu
normu a jednak v tom, že aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.

Namietame skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o zodpovednosti štátu za škodu“), podľa ktorého, právo na náhradu škody možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Výkladom tohto ustanovenia sme dospeli k záveru, že zodpovednosť štátu je daná iba v
prípade vyčerpania všetkých riadnych opravných prostriedkov, teda, ak poškodená osoba využila všetky
riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Iná právna konštrukcia zodpovednosti by viedla
k obchádzaniu základného procesného inštitútu, ktorým riadne opravné prostriedky nepochybne sú.
Stanovením tejto prevenčnej povinnosti sa jednoznačne sleduje to, aby poškodený vlastným
aktívnym konaním zabránil vzniku škody alebo aspoň zredukoval jej rozsah tým, že nezákonné
rozhodnutie bude na podklade jeho opravného prostriedku podrobené prieskumu zákonnosti a prípadne
zrušené príslušným orgánom v čo najskoršom možnom štádiu konania. Vôbec nie je rozhodujúce, či
takýto opravný prostriedok aj bude úspešný (efektívny), dôležité len to že, poškodený využije možnosti
dané mu procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie svojich práv. Keďže zákon v tomto
smere nepripúšťa žiadne výnimky, uvedené platí aj pre nezákonné rozhodnutia vydané v trestnom
konaní, a to aj vo fáze prípravného konania. Splnenie tejto povinnosti v trestnom konaní nemožno
prenášať na prokurátora, hoc aj zohľadňujúc jeho postavenie v prípravnom konaní, v ktorom vykonáva
svoju dozorovú právomoc, vrátane možnosti zrušiť akékoľvek nezákonné a neopodstatnené rozhodnutie
policajta podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku. Práve naopak, podaním sťažnosti proti
uzneseniu o vznesení obvinenia poškodený deklaruje svoju nevinu a poukazuje na nezákonnosť
rozhodnutia. Iný výklad v podstate znamená, že povinnosť poškodeného sa neuplatní, pokiaľ v konaní
vystupuje dozorujúci orgán štátu s kompetenciou zrušiť nezákonné rozhodnutie, čo však absolútne
nezodpovedá zákonnému zneniu. Znamenalo by to absolútnu pasivitu poškodeného, ktorý napriek tomu,
že mal zákonnú možnosť ovplyvniť rozsah škody, túto nevyužil a preniesol ju na iný subjekt s odlišnými
úlohami a záujmami v konaní.

Splnenie vyššie uvedenej podmienky sa v zmysle § 6 ods. 2 veta druhá zákona o zodpovednosti
štátu za škodu nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Čo je možné považovať za
dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu za
škodu podrobne vymedzil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo/171/2009 z 29. apríla 2010 a
následne aj v rozsudku sp. zn. 5 Cdo/152/2018 z 27. októbra 2021. Najvyšší súd jasne definoval v týchto
rozhodnutiach prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým
alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie. Malo by sa jednať o okolnosti
na strane poškodeného (napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie
alebo strata procesnej spôsobilosti a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal
(nesprávne poučenie o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.) Žalobca pri

svojom výsluchu v postavení účastníka konania potvrdil, že sťažnosť si nepodal, on sa v tom nevyznal
a nakoniec uzavrel, že mal vtedy dosť iných povinností. Toto jeho vyjadrenie je potrebné chápať tak, že
obvinenie buď akceptoval alebo to jednoducho nebola pre neho taká skutočnosť, ktorá by sa ho nejakým
vážnejším spôsobom mohla dotknúť. Pripomíname, že žalobca neustále tvrdil, že bol nevinný. Súd prvej
inštancie tieto okolnosti nesprávne vyhodnotil, keď uviedol, že opravný prostriedok (sťažnosť žalobcu
proti uzneseniu o vznesení obvinenia vyšetrovateľa odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ
P.:Q.-XXX/VYS-RA-XXXX z 28. júna 2017) bol vo svojej podstate vzhľadom na ďalší postup žalovaného
(podanie obžaloby prokurátorom na žalobcu) neefektívnym prostriedkom. Tento dôvod však nie je
dôvodom hodným osobitného zreteľa. Žalobcovi nič nebránilo využiť svoje právo podať voči uzneseniu o
vznesení obvinenia sťažnosť, uvedené rozhodnutie mu bolo riadne doručené, bolo pre neho dostatočne
pochopiteľné a to aj v časti týkajúcej sa možnosti podania riadneho opravného prostriedku. Taktiež
mal možnosť zvoliť si v danej veci už v štádiu po vznesení obvinenia obhajcu, ktorý ho mohol v
tomto smere usmerniť. Efektívnosť riadneho opravného prostriedku nemožno ani hypoteticky podriadiť
pod dôvod hodný osobitného zreteľa. Sťažnosť nakoniec predstavuje vo svojej podstate efektívny
opravný prostriedok, keďže jej podaním možno dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, o ktorom sa poškodený
domnieva, že je nezákonné. Už pre nesplnenie vyššie uvedeného zákonného predpokladu, pri nezistení
dôvodov hodných osobitného zreteľa mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť.

Čo sa týka výšky priznanej sumy nemajetkovej ujmy žalobcovi je potrebné uviesť, že aj pri hodnotení
skutočností, ktoré mali vplyv na jej výšku súd prvej inštancie pochybil. Podľa nášho presvedčenia
nedostatočne vyhodnotil tú skutočnosť, že žalobca zapríčinil svojím konaním, že sa voči nemu viedlo
trestné konanie, keďže v inej trestnej veci v postavení svedka trikrát uviedol objektívne nepravdivú
skutočnosť, o čom svedčia aj závery vyplývajúce z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 4To/66/2018 zo 4. októbra 2018. Týmto svojím konaním poskytoval „alibi“ pre vtedy
obvineného F.. K. N.. Ďalej súd prvej inštancie značne precenil tvrdenia žalobcu a jeho manželky o
údajných vážnych útrapách, ktoré mu boli spôsobované priebehom trestného konania a ktoré údajne
pociťoval od spoluobčanov (podľa nášho názoru ide o subjektívne tvrdenia, ktoré neboli podporené
žiadnymi dôkazmi a nakoniec aj vypočutí svedkovia S. H. a K. Ichnatólya vôbec nevedeli uviesť, pre
akú vec bol žalobca vlastne stíhaný) a o dopadoch trestného stíhania na jeho verejný život (údajne
chcel kandidovať na starostu obce vo voľbách v roku 2018 a prebiehajúce trestné stíhanie ho od toho
odrádzalo, pričom na druhej strane kandidoval vo voľbách za poslanca a dosiahol druhý najvyšší počet
hlasov, z čoho vyplýva, že spoluobčania mu stále dôverovali). Zohľadňujúc vyššie uvedené máme za
to, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v neprimerane vysokej sume.
Považujeme doslova za neprípustné, aby žalobca, ktorý uvádza vedome a chcene nepravdu v konaniach
pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom bol odškodnený ako bezúhonná osoba.

Čo sa týka súdom prvej inštancie priznaného príslušenstva (úrokov z omeškania vo výške 5% zo sumy
2.300,- € od 31. mája 2019 do zaplatenia) tvrdíme, že žalovaný sa v žiadnom prípade nemohol dostať
do omeškania s jej zaplatením. Poukazujeme, že omeškanie dlžníka nastáva v situácii, keď nesplní svoj
dlh riadne a včas. Máme za to, že dlh žalovaného vôbec v čase jeho uplatnenia neexistoval, bol priznaný
až na základe rozhodnutia súdu a preto sme nemohli byť v omeškaní s jeho zaplatením.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody navrhujeme, aby odvolací súd v zmysle § 388 C. s. p. rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a vo výroku
III. zmenil tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi neprizná...“

4. Z odvolania žalobcu vyplýva: „... podľa názoru žalobcu
- súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP)
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) CSP)...“

„... Nesprávne právne posúdenie veci, ohľadne odôvodnenia priznania nároku žalobcu na náhradu trov
konania ,,v rozsahu 53,34 %“ z celkovo uplatnených trov konania vidí žalobca v tom, že aj napriek
tomu, že v tomto spore priznanie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, ktorú
žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, súd priznal úspešnému žalobcovi len sumu 53,34 %
trov konania, namiesto toho, aby žalobcovi priznal plnú náhradu, t.j. náhradu trov konania v rozsahu 100
% z prisúdenej / priznanej sumy.

Žalobca bol totižto vo svojom základe nároku úspešný, a tak súd prvej inštancie mal žalobcovi priznať
náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom priznanej sumy nemajetkovej ujmy, v tomto prípade
zo sumy 2 300,- Eur, ktorú ďalej žalobca nerozporuje, súhlasí s jej výškou, keďže sa voči tejto výške a
ani voči základu nároku ďalej neodvoláva...“

„... Keďže súd prvej inštancie pri priznávaní nároku na náhradu trov konania v rozsahu 53,34 %
pre žalobcu rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou súdnou praxou, najmä vyššie citovanou,
jeho rozhodnutie v tomto smere nemožno považovať ani za predvídateľné, ktoré sa bez akéhokoľvek
rozumného dôvodu odchýlilo od tejto súdnej praxe, čo má za následok aj naplnenie uplatneného
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. ţe súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP)...“
„... Ak má byť rozhodnutie predvídateľným, musí pochopiteľne vychádzať z ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít, tak ako to má na mysli čl. 2 ods. 2 CSP, aby bol zachovaný princíp právnej
istoty, že v obdobných prípadoch možno očakávať, že bude rozhodované rovnakým spôsobom.

Právna istota okrem iného znamená možnosť subjektov práva predvídať rozhodnutia štátneho orgánu
(teda i súdu, resp. najmä súdu) v konkrétnej veci. Princíp právnej istoty znamená aj predvídateľnosť
postupu súdu, t. j., že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (pozri k
tomu nález Ústavného súdu SR, I. ÚS 236/06)...“

„... Na základe vyššie uvedených skutočností považujem rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním
napádanom výroku o nároku na náhradu trov konania za nepreskúmateľné, arbitrárne, nepredvídateľné,
vychádzajúce predovšetkým z nesprávneho právneho posúdenia veci, majúce za následok aj inú vadu
konania znamenajúcu nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd prvej inštancie zároveň nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane žalobcu, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žiadam odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie
napádaný týmto odvolaním vo výroku o nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žalovaného
zaviaže na náhradu trov konania (prvoinštančného ako i odvolacieho) žalobcovi v rozsahu 100 % z
prisúdenej sumy, konkrétne zo sumy 2 300,- Eur...“

5. Z vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného okrem iného vyplýva: „... Žalovaný sa v prevažnej
časti svojho odvolania venuje aplikácii ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., konkrétne na str. 1 a 2
svojho odvolania, keď je toho názoru, že u žalobcu táto podmienka nebola naplnená, keď nepodal proti
uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť ako riadny opravný prostriedok. K tomuto tvrdeniu a výhradám
žalovaného žalobca v prvom rade v celom rozsahu odkazuje na správny a riadne odôvodnený rozsudok
súdu prvej inštancie vo veci samej, najmä bod 27. odôvodenia tohto rozsudku.
K žalovaným prezentovanej argumentácii k aplikácii ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. žalobca
odkazuje v prvom rade na nález ÚS ČR zo dňa 02.06.2011, sp.zn. IV. ÚS 3719/10, podľa ktorého
platí ,,pravidlo vyčerpania procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby sťažovateľ riadne využil
tie prostriedky nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné k dosiahnutiu nápravy tvrdených porušení.
Existencia efektívnych opravných prostriedkov musí byť istá nielen v teórii, ale taktiež v praxi, inak
stráca požadovanú prístupnosť a efektívnosť. Sťažovateľ nie je povinný využívať prostriedky, ktoré
sú nedostatočné a neefektívne.“ Podľa Ústavného súdu ČR nebolo možné po sťažovateľovi rozumne
požadovať, aby namietal nedôvodnosť a v dôsledku toho i nezákonnosť trestného konania už na
jeho začiatku. V prípade, ak má štátny zástupca / prokurátor povinnosť na zákonnosť prípravného
konania dohliadať z úradnej povinnosti, je potom potrebné vychádzať z predpokladu, že sťažovateľova
sťažnosť by úspešná nebola, a preto trvanie na vyčerpaní tohto opravného prostriedku sa javí
ako ,,prílišný formalizmus.“. Uvedený názor bol znovu potvrdený v plenárnom náleze Ústavného súdu
ČR zo dňa 06.12.2011, sp.zn. Pl. ÚS 35/09. Možno teda uzavrieť, že v trestnom konaní predstavuje
neefektívnosť možného opravného prostriedku (sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia) prípad
hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nie je dôvod trvať na jeho využití a zadosťučinenie je možné priznať
poškodenému už s ohľadom na výsledok trestného konania...“

„... O neefektívnosti podania sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení
obvinenia v predmetnom trestnom konaní svedčí aj fakt, že prokurátor Okresnej prokuratúry v Revúcej

podal v tejto veci obžalobu na súd, t.j. nezastavil trestné stíhanie sám v rámci prípravného konania.
Pritom nemožno opomenúť fakt, že v čase, kedy bolo vznesené obvinenie žalobcovi ako obvinenému,
tento nebol ešte v tom čase zastúpený obhajcom - advokátom ako kvalifikovaným odborníkom. S týmto
sa stotožnil aj konajúci súd prvej inštancie v nami posudzovanej veci, s čím žalobca v plnej miere súhlasí
a v konkrétnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie...“

„... V tomto konkrétnom prípade máme dokonca za to, že je naplnený aj predpoklad prípadu hodného
osobitného zreteľa, kedy žalobca nebol povinný podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny
opravný prostriedok, resp. nie je nevyhnutné trvať na splnení podmienky podať riadny opravný
prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo strany žalobcu, a to z toho dôvodu, že je zrejmé,
že sťažnosť, ktorú by žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal, nemohla byť úspešná. Toto
je zrejmé s ohľadom na všetky okolnosti trestného konania, v ktorom žalobca od počiatku, a to už pri
jeho výsluchu uvádzal určité skutočnosti, na ktorých postavil svoju obranu, ktorá bola až neskôr súdom
zohľadnená a žalobca bol oslobodený spod obžaloby prokurátora. Žalobca sa od počiatku vedenia
trestného stíhania voči jeho osobe bránil rovnako, uvádzal, že sa necíti byť vinný a že vypovedal len to,
čo si on pamätal. Správny je pritom materiálny a nie formálny výklad ust. § 6 ods. 2 Zák. č. 514/2003
Z.z., podľa ktorého nie je potrebné trvať na splnení podmienky podania riadneho opravného prostriedku
proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ak by s ohľadom na okolnosti bolo zrejmé, že tento prostriedok
bude neúčinný, alebo neúspešný...“

„...Uvedená procesná situácia však v kontexte nami posudzovaného prípadu v širších súvislostiach
nastala, keď v obdobnom trestnom prípade, ak nie identickom, v ktorom bolo vznesené obvinenie
obv. K. O. vyšetrovateľom PZ Okresného riaditeľstva PZ v Revúcej, Odborom kriminálnej polície, Ulica
Priemyselná č. 305/9, 050 01 Revúca zo dňa 28.06.2017 pod sp.zn. P.:Q.-XXX/VYS-RA-XXXX a to
uznesením v zmysle § 199 ods. 1 Tr. poriadku o začatí trestného stíhania a súčasne podľa § 206 ods.
1 Tr. poriadku o vznesení obvinenia, voči ktorému si obv. K. O. podal sťažnosť a táto bola Uznesením
Okresnej prokuratúry zamietnutá a následne podaná obžaloba na obv. K. O., kde ďalej sa voči nemu
viedlo trestné konanie na tunajšom Okresnom súde v Revúcej pod sp. zn. 2T/207/2017. Obv. K.
Dobšinský bol pritom obdobne ako žalobca v tejto veci stíhaný za rovnaké skutky vyplývajúce z toho
istého pôvodného trestného spisu - vedeného na Okresnom súde v Revúcej pod sp. zn. 3T/3/2015,
rovnako právne kvalifikované ako pokračovací prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1
Tr. zákona a prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 2 Tr. zákona. Bolo len vecou orgánov
činných v trestnom konaní, že tieto 2 trestné veci, trestná vec obv. K. O. a obv. F. U. sa neviedli pod
jedným a tým istým trestným konaním, spisovou značkou. Minimálne však z vyššie uvedenej skutočnosti
možno mať za to, že podanie sťažnosti F. U. voči uzneseniu o vznesení obvinenia jeho osobe by bolo
prílišným formalizmom, keď v identickom prípade obv. K. O., tento aj keď podal sťažnosť voči uzneseniu o
vznesení obvinenia, tak táto bola zamietnutá a obdobne ako F. Cangár si prešiel celou tortúrou trestného
konania Od Okresného súdu, Krajského súdu až po Najvyšší súd SR, nakoľko v oboch týchto prípadoch
bolo zo strany Generálneho prokurátora SR podané dovolanie v neprospech oboch obvinených...“

5.1. Žalobca ďalej vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že
súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil tú skutočnosť, že proti žalobcovi sa viedlo trestné stíhanie,
keď v inej trestnej veci v postavení svedka trikrát uvádzal objektívnu nepravdu, žalobca opätovne
poukázal na obdobnú vec obžalovaného O., ktorý bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2T/207/2017
zo dňa 18. októbra 2018 spod obžaloby oslobodený, pretože skutok, kladený obžalovanému za vinu
nie je trestným činom. Ak žalovaný ďalej vo svojom odvolaní hodnotil výpovede či už žalobcu, jeho
manželky, alebo oboch vypočutých svedkov, k tomuto žalobca zdôraznil, že žiadne skutkové okolnosti
neboli žalovaným rozporované, čo vyplýva aj napr. z bodu 6 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
ako aj z priebehu celého súdneho sporu. Z uvedeného dôvodu žalovanému neprináleží vyjadrovať sa
k skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, pretože by to
presiahlo rámec podaného odvolania zo strany žalovaného a na podporu svojich tvrdení ďalej uviedol:
„... Ak žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca by nemal byť odškodnený
ako tzv. bezúhonná osoba, tak k tomu je potrebné podotknúť, ako to uvádzal žalobca aj v podanej
žalobe, že žalobca počas prebiehajúceho trestného stíhania, resp. pred jeho začatím nebol právoplatne
odsúdený za trestný čin a taktiež nebol ani právoplatne postihnutý za priestupok či iný správny delikt,
a to ani na úseku cestnej dopravy, pričom tieto skutočnosti sa nestali ani spornými. Žalobca tak ostal
naďalej bezúhonnou osobou aj po právoplatnom skončení prebiehajúceho trestného stíhania, keď bol
v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby prokurátora Krajským súdom v Banskej Bystrici a

taktiež bolo v predmetnej trestnej veci zamietnuté dovolanie Generálneho prokurátora SR Uznesením
Najvyššieho súdu SR. Na osobu žalobcu je tak nutné naďalej nahliadať ako na osobu bezúhonnú, bez
akéhokoľvek odpisu v registri trestov.
K žalovaným spochybňovanej výške priznanej sumy nemajetkovej ujmy, ktorú žalovaný považuje za
neprimerané vysokú, žalobca v prvom rade odkazuje na bod 34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie, keď súd prvej inštancie v tejto veci prihliadal aj na obdobné prípady vedené pred Krajským
súdom v Banskej Bystrici, ktoré upravovali predmetnú problematiku priznávania nemajetkovej ujmy v
peniazoch.
Žalobca si navyše k tomu dovolí ako prílohu k tomuto vyjadreniu pripojiť pomerne aktuálny rozsudok
Okresného súdu v Rimavskej Sobote, sp. zn. 6C/8/2021 - 164 zo dňa 16.11.2021 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/22/2022 - 226 zo dňa 27.04.2022, kde taktiež aj z týchto
súdnych rozhodnutí vyplýva, že súd prvej inštancie a obdobne aj odvolací súd priznal tam uvedenému
žalobcovi sumu nemajetkovej ujmy v peniazoch rovnajúcu sa sume 100 € za jeden mesiac nezákonného
trestného stíhania, z čoho podporne vyplýva správnosť a zákonnosť priznanej výšky nemajetkovej ujmy
v peniazoch pre žalobcu v nami posudzovanom prípade súdom prvej inštancie...“

5.2. K tvrdeným záverom odvolania, že žalobcovi nepatrí príslušenstvo v podobe priznaných úrokov
z omeškania z nemajetkovej ujmy, žalobca poukázal najmä na komentár k nálezu Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/17 zo dňa 10. decembra 2019 a uviedol, že rozsudok súdu prvej
inštancie považuje v tomto smere za riadne a vyčerpávajúco odôvodnený. Okresný súd sa vo svojom
rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými pre danú vec podstatnými námietkami žalovaného, na daný
prípad aplikoval ustálenú judikatúru a preto jeho rozhodnutie možno považovať okrem výroku o nároku
na náhradu trov konania za správne a spravodlivé.

6. K odvolaniu žalobcu, ani k jeho vyjadreniu, žalovaný svoje stanovisko ani vyjadrenie nepodal.

7. Podľa § 384 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.

8. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

9. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej „odvolací súd“, alebo „krajský súd“) ako súd odvolací vo veci
vykonal dňa 11. októbra 2022 pojednávanie, na ktoré predvolal zástupcov sporových strán a podľa § 384
ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o veci, a to pre zodpovedanie a
právne posúdenie otázky o práve priznať náhradu nemajetkovej ujmy v prípade, keď proti nezákonnému
rozhodnutiu nebol podaný riadny opravný prostriedok.

10. Na pojednávaní pred odvolacím súdom predseda senátu podal správu o priebehu konania, bolo
zopakované dokazovanie a to prečítaním časti uznesenia o začatí trestného stíhania a súčasne
vznesenia obvinenia (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) Okresného riaditeľstva PZ v Revúcej,
Odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) P.: Q.-164/VYS-RA-2017 zo dňa 28. júna
2017 a to najmä časť o poučení a doklad o doručení uznesenia o vznesení obvinenia obvinenému
(žalobcovi) z č. l. 71 a prečítaním časti výpovede žalobcu vykonanej na pojednávaní pred súdom prvej
inštancie dňa 7. apríla 2021 z č. l. 169. Po vykonaní dokazovania odvolací súd vyzval sporové strany,
resp. ich právnych zástupcov, aby sa vyjadrili a predniesli svoje návrhy v zmysle § 385 ods. 2 CSP a
vyjadrili sa k dokazovaniu v zmysle § 182 CSP.

10.1. Na výzvu predsedu senátu právny zástupca žalobcu uviedol: „... Predtým, ako by som sa vyjadril,
mohol súd povedať predbežné právne posúdenie veci, ako sa teda vec javí, avšak samozrejme asi aj z
toho, čo bolo oboznámené, tak je žalobcovi kladené za vinu, že nevyužil riadny opravný prostriedok, a
to sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia. V podstate vo veci samej sme nenapádali rozsudok
súdu prvej inštancie odvolaním, čiže my sa s odôvodnením súdu prvej inštancie v tomto smere
stotožňujeme, len trváme na tom odvolaní voči výroku o nároku na náhradu trov konania. Máme za to,
že súd skutkovo aj právne správne rozhodol, keď priznal žalobcovi tam uvedenú nemajetkovú ujmu,
vychádzajúc aj z nejakej stabilnej judikatúry tunajšieho súdu o priznávaní sumy 100,- Eur za jeden
mesiac ... nezákonného trestného stíhania a čo sa týka splnenia tej podmienky podania sťažnosti voči

uzneseniu o vznesení obvinenia, jednoducho sme si vedomí toho, že súdy Slovenskej republiky nie sú
viazané rozhodnutiami súdov iných štátov, napr. Českej republiky, ale ten názor, ktorý je tam uvedený,
je podľa nášho názoru dostatočným vodítkom na to, aby aj v tunajšej súdnej praxi rozhodovali súdy
Slovenskej republiky obdobne, keď ten zákon č. 58/69 v podmienkach ČR, najmä vo vzťahu k tomu
podaniu riadneho opravného prostriedku a vo vzťahu k § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 je nemenný,
je totožný a poukazuje na tú skutočnosť, že o tom rozhodol plenárny nález Ústavného súdu. Bolo to
rozhodnuté podľa nálezu Ústavného súdu ČR, čiže aj to je dostatočné, že by takýmto spôsobom mali
súdy v obdobných veciach postupovať a máme za to, že tento opravný prostriedok, najmä v okolnostiach
nami posudzovanej veci bol neefektívny, keď jednoducho prokurátor podal následne obžalobu na
obvineného. Podal riadny opravný prostriedok, odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa v trestnom
konaní, takže potom aj mimoriadny opravný prostriedok, kde všetky opravné prostriedky sa ukázali ako
nedôvodné a navyše my sme poukazovali na skutočnosti spoluobvineného K. O., kde aj napriek tomu,
že on podal tú sťažnosť, tak tá bola vyhodnotená ako nedôvodná, za tých istých skutkových okolností
zamietnutá prokurátorom okresnej prokuratúry a obdobne takýmto spôsobom postupoval prokurátor, a
kde bolo podané odvolanie a dovolanie a všetky tieto prostriedky produkované zo strany prokuratúry
boli vyhodnotené ako nedôvodné. Čiže z toho dôvodu máme za to, že nárok žalobcu je tomto smere
daný a žiadame rozhodnúť v intenciách podaného odvolania. To je všetko...“

10.2. Rovnako na výzvu predsedu senátu sa vyjadril i právny zástupca žalovaného a uviedol: „... Tak ja
sa v plnej miere pridržiavam svojho odvolania, ktoré som podal 24.05.2022. V stručnosti možno zhrnúť
ten toľko, že v zásade náš právny poriadok nepozná niečo takéto ako zodpovednosť štátu za nezákonne
vedené trestné stíhanie a ak sa judikatúry ubrala nejakým tým smere, že v podstate na to používa právne
normy, ktoré sú obsiahnuté v tom zákone č. 514/2003 o zodpovednosti štátu za škodu, tak sú tam predsa
len nejaké podmienky, jednou z nich je aj podmienka uvedená v § 6 ods. 2 tohto zákona, ktorá hovorí,
že ak by aj rozhodnutie bolo nezákonné, bolo aj zrušené a tento konkrétny poškodený využil dané
právne prostriedky, riadne opravné prostriedky sa myslia, tak v prípadoch hodných osobitného zreteľa
by bolo možné takúto škodu, alebo takúto náhradu škody voči nám uplatniť a teda voči štátu priznať.
V danom prípade bola taká veľmi špecifická situácia, že v podstate poškodený tu právo na využitie
riadneho opravného prostriedku nezrealizoval. Je ťažké polemizovať, či je to efektívny, neefektívny
právny prostriedok tá sťažnosť, ktorú mohli podať, každopádne je efektívnym prostriedkom, pretože je
to podklad, na základe ktorého nadriadený orgán môže to rozhodnutie, ktoré sa mu javí ako nezákonné
zrušiť, čiže tam tá efektivita evidentne je. To ako bolo rozhodované vo veciach v danej veci podľa
môjho názoru je nepodstatné. V podstate sa rozhoduje o danej konkrétnej veci. Na druhej strane musím
poukázať aj na to, že samotný poškodený podaniu sťažnosti prakticky nevenoval žiadnu pozornosť,
čo bolo predmetom dokazovania a bolo dokazované aj na pojednávaní pred súdom prvej inštancie,
teda pred Okresným súdom v Revúcej. V tejto konkrétnej veci sa mi zdá aj nespravodlivé priznať
poškodenému náhradu škody už len z jedného podstatného dôvodu, preukázateľne v trestnom konaní
trikrát zavádzal súd, to potom ako potom súd skončil, že v podstate bol oslobodený, to je už vecou
právneho názoru konkrétneho krajského súdu, teda tunajšieho krajského súdu. Nepodarilo sa mu to
prelomiť cez dovolanie z formálnych dôvodov, pretože tam sa k veci v podstate dovolací súd nevyjadril.
My si myslíme, že nie vhodné, aby v súlade s elementárnymi nejakými základnými zásadnými pravidlami
spravodlivosti, aby sa človek, ktorý trikrát povie evidentne nepravdu v konaní pred príslušnými štátnymi
orgánmi a dokonca aj pred súdom to bolo, ...... priznáva náhrada škody. Takže z tohto pohľadu my
trváme na tom, že ten návrh poškodeného nie je dôvodný, a teda návrh žalobcu, žalobu navrhujeme
ako celok zamietnuť. My sme tam ešte poukázali na niektoré novácie, ktoré by súviseli v prípade, ak
by sa súd rozhodol z určitých dôvodov ten návrh brať ako dôvodný. Myslíme si, že tá výška, ktorá by
potom zodpovedala nejakému primeranému odškodneniu by mala zohľadňovať aj to, že naozaj, koniec
koncov vo vyjadreniach v rozhodnutí odvolacieho súdu, že áno uviedol nepravdu...“
„... ak by súd sa teda rozhodol, že prizná nárok žalobcu, tak priznať ho maximálne s úrokom z omeškania
až od právoplatnosti tohto rozhodnutia, požadovanom, a čo sa týka trov, vzhľadom k tomu, že sme
navrhli žalobu zamietnuť, navrhujeme, aby aj súd nepriznal nárok na náhradu trov prvostupňového
konania žalobcovi. Čo sa týka trov odvolacieho konania, my budeme požadovať nárok na náhradu,
pretože dvakrát sme použili služobné motorové vozidlo a to si chceme akože v prípade úspechu. Vyčísli
dodatočne trovy, keďže nemá pri sebe kilometre ubehnuté...“

11. V dôsledku podaných odvolaní odvolací súd podľa § 34 CSP vec preskúmal v medziach daných §
379 a § 380 CSP a po nariadení pojednávania zopakoval dokazovanie podľa § 385 ods. 1 CSP, po
ktorom rozsudok okresného súdu podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

12. Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

13. Podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

14. Žalovaný v odvolaní namietal, že rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a nesprávnej aplikácie ust. § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu.

15. I odvolací súd (viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi a rozsahom odvolania podľa § 379 a §
380 CSP) sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie nestotožnil a preto zopakoval podľa § 384 ods.
1 CSP dokazovanie na pojednávaní, so zameraním na to, či bol žalobca riadne poučený o možnosti
podať sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, či mu bolo uznesenie o vznesení obvinenia riadne
doručené a či mu bránila nejaká prekážka podať sťažnosť, resp. prečo ju nepodal.

16. Odvolací súd v rámci rozhodnutia o odvolaní preto v prvom rade skúmal prvú a základnú podmienku
na vznik zodpovednosti za náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorou je existencia nezákonného
rozhodnutia. Nezákonným rozhodnutím v tomto prípade je rozhodnutie o oslobodení obvineného, resp.
obžalovaného spod obžaloby. Možno tak konštatovať, že v dôsledku právoplatného oslobodenia žalobcu
spod obžaloby je potrebné dospieť k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia je nutné považovať za
nezákonné rozhodnutie (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 322/2016 zo dňa
7. júla 2016). Teda nárok na náhradu škody, (nemajetkovej ujmy) spôsobenej začatím trestného stíhania,
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok
trestného konania. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom
konaní nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale
to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Predpoklad existencie nezákonného rozhodnutia
orgánu verejnej moci tak v spore naplnený bol.

17. Bez toho, aby odvolací súd pristúpil k skúmaniu existencie a hodnoteniu ďalších predpokladov
nevyhnutných pre splnenie priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, zameral sa
v ďalšom na podmienku vyplývajúcu z § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu a to či proti
nezákonnému rozhodnutiu boli žalobcom podané všetky dostupné, riadne opravné prostriedky.

18. Zo spisu vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva PZ
zo dňa 28. júna 2017 bolo doručené do vlastných rúk žalobcu, ako obvineného dňa 4. júla 2017 a
súčasne z jeho obsahu vyplýva, že obvinený, (žalobca), bol riadne poučený o možnosti podať proti
časti uznesenia týkajúcej sa vznesenia obvinenia sťažnosť. Je tak možné konštatovať, že uznesenie
o vznesení obvinenia bolo žalobcovi riadne doručené a taktiež bol poučený o možnosti podať proti
uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok - sťažnosť, bol poučený i o zákonnej lehote,
o mieste, kde sťažnosť môže podať, pokiaľ mieni napadnúť správnosť a zákonnosť uznesenia.

19. V prejednávanej veci nebolo sporné to, že žalobca v pozícii obvineného nepodal opravný prostriedok
proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje a poukazuje na
podmienku vyplývajúcu z ust. § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, v zmysle ktorej právo podľa
odseku 1 (právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, vrátane nároku na zaplatenie
nemajetkovej ujmy) možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak
ide o prípady hodné osobitného zreteľa, pričom však nie je úlohou súdu „hľadať“ v konaní takého
osobitné dôvody. Tieto musia byť tvrdené a taktiež aj jednoznačne preukázané stranou sporu, ktorá sa
ich zohľadnenia dovoláva. Ide tak o jednu z obligatórnych hmotnoprávnych podmienok vyžadovaných
hypotézou právnej normy pre to, aby súd vôbec rozhodoval o eventuálnom nároku na náhradu škody,
resp. zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom verejnej moci. V spore žalobca nepreukázal
(ani netvrdil), že mu bránili objektívne, ním nezavinené okolnosti, alebo okolnosti vymykajúce sa

konštatovaniu jeho vnútorného postoja k situácii nasledujúcej po doručení uznesenia o vznesení
obvinenia, ktoré by nejavili znaky z jeho strany ľahkomyseľného, ľahostajného, alebo nezodpovedného,
či bagatelizujúceho prístupu k vzniknutej situácii.

20. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie svojou argumentáciou v rámci
odôvodnenia rozhodnutia sa zameral predovšetkým na konštatovanie, že v danej veci boli naplnené
dôvody hodné osobitného zreteľa s odkazom na poslednú vetu § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti
za škodu, v dôsledku ktorých nebolo potrebné trvať na zákonnej podmienke zodpovednosti štátu za
škodu a to vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu (pozri bod 27
odôvodnenia rozsudku), pretože i v prípade podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
išlo by iba o neefektívny opravný prostriedok, bol by dodržaný „prílišný formalizmus“, podanie sťažnosti
by bolo zbytočné. Rovnako za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval i tú skutočnosť, že žalobca
nemal ku dňu uplynutia zákonnej lehoty na podanie sťažnosti v trestnom konaní svojho obhajcu, ktorého
si zvolil až po podaní obžaloby.

21. Odvolaciemu súdu je známa skutočnosť, že nie je jednotná judikatúra na zodpovedanie otázky, či
v prípade rozhodovania o zodpovednosti štátu za náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy,
je potrebné trvať na vyčerpaní všetkých dostupných opravných prostriedkov podľa § 6 ods. 2 zákona o
zodpovednosti za škodu a v tejto súvislosti aj poukazuje na názorovo rozdielne rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

22. Zo záverov rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/173/2015 zo dňa 26. októbra 2016,
okrem iného vyplýva: „... postavenie prokurátora v trestnom konaní a jemu zverená zodpovednosť
za dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní, vrátane možnosti zrušiť nezákonné
rozhodnutie policajta, nemá bez ďalšieho žiaden význam ani vplyv na splnenie podmienky priznania
náhrady škody voči štátu vyplývajúcej z ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Zákonodarca v tomto
ustanovení podmienil priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu výslovne splnením povinnosti
zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému
rozhodnutiu. Ide o určitý druh prevenčnej povinnosti kladenej zákonom č. 514/2003 Z. z. na poškodeného
vychádzajúci zo zásady „právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým...“ - „nech si každý chráni
svoje práva“ ovládajúcej súkromné právo. Jej zmyslom je, aby poškodený vlastným aktívnym konaním
zabránil vzniku škody, alebo aspoň zredukoval jej rozsah tým, že nezákonné rozhodnutie bude na
podklade jeho opravného prostriedku podrobené prieskumu zákonnosti a prípadne zrušené príslušným
orgánom v čo najskoršom možnom štádiu konania. V tomto smere pritom nie je rozhodujúce, či
takýto opravný prostriedok aj bude úspešný, dôležité je len to, že poškodený využil možnosti dané
mu procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie svojich práv. Keďže zákon v tomto smere
nepripúšťa žiadne výnimky, uvedené platí aj pre nezákonné rozhodnutia vydané v trestnom konaní a to
aj vo fáze prípravného konania. Splnenie tejto povinnosti poškodený nemôže prenášať na prokurátora
a napokon už podaním sťažnosti proti vznesenému obvineniu od počiatku deklaruje svoju nevinu a
nezákonnosť rozhodnutia. Opačný výklad by v podstate znamenal, že táto povinnosť sa neuplatní,
pokiaľ v konaní vystupuje dozorujúci orgán štátu s kompetenciou zrušiť nezákonné rozhodnutie, čo však
nezodpovedá zákonnému zneniu. Rovnako by to tiež znamenalo absolútnu pasivitu poškodeného, ktorý
napriek tomu, že mal zákonnú možnosť ovplyvniť rozsahu škody, túto nevyužil, a preniesol ju na iný
subjekt s odlišnými úlohami a záujmami v konaní. Súčasne by to viedlo k obchádzaniu základného
procesného inštitútu, ktorým riadne opravné prostriedky sú a ktoré sú zákonom priamo určené k náprave
nezákonnosti, ktorých sa poškodený podľa zákona č. 514 a z ktorých svoj nárok na náhradu škody
odvodzuje...“

23. Odlišný názor vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/65/2020 zo dňa 29. septembra
2020, podľa ktorého: „... nie je správny výklad, ktorý poskytol odvolací súd v otázke podmienenia nároku
na náhradu škody podaním opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia s
poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., keď tento jeho výklad je proti zmyslu a obsahu zákona,
aby každá majetková ujmy spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená.
Rozhodujúci je z hľadiska nároku, ktorý uplatnil žalobca výsledok trestného konania. I v prípade podanie
sťažnosti a jej zamietnutia, rozhodujúci je z hľadiska nároku výsledok trestného konania a objektívna
zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie...“

24. Po týchto rozhodnutiach bol vydaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/152/2018 zo dňa
27. októbra 2021, z obsahu ktorého okrem iného vyplýva: „... Ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon o
zodpovednosti za škodu“) upravuje podmienky, pri splnení ktorých je možné uplatniť nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa...“
„... Zákonodarca v tomto ustanovení podmienil priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu
expresis verbis splnením povinnosti zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných
prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu. Ide o určitý druh prevenčnej povinnosti kladenej zákonom
č. 514/2003 Z. z. na poškodeného vychádzajúci zo zásady „právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým,
bedlivým“ - „nech si každý chráni práva“ („vigilantibus iura scripta sunt“) ovládajúcej súkromné právo. Jej
zmyslom je, aby poškodený vlastným aktívnym konaním zabránil vzniku škody, alebo aspoň zredukoval
jej rozsah tým, že nezákonné rozhodnutie bude na podklade jeho opravného prostriedku podrobené
prieskumu zákonnosti a prípadne zrušené príslušným orgánom v čo najskoršom štádiu konania. V
tomto smere pritom nie je rozhodujúce, či takýto opravný prostriedok aj bude úspešný, dôležité je len
to, že poškodený využil možnosti dané mu procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie
svojich práv. Keďže zákon v tomto smere nepripúšťa žiadne výnimky, uvedené platí aj pre nezákonného
rozhodnutia vydané v trestnom konaní, a to aj vo fáze prípravného konania. Splnenie tejto povinnosti
poškodený nemôže prenášať, a napokon už podaním sťažnosti proti vznesenému obvineniu od počiatku
deklaruje svoju nevinu a nezákonnosť rozhodnutia. Opačný výklad by v podstate znamenal absolútnu
pasivitu poškodeného, ktorý napriek tomu, že mal zákonnú možnosť ovplyvniť rozsah škody, túto
nevyužil a preniesol ju na iný subjekt s odlišnými úlohami a záujmami v konaní. Súčasne by to viedlo
k obchádzaniu základného procesného inštitútu, ktorým riadne opravné prostriedky sú, a ktoré sú
zákonom priamo určené k náprave nezákonnosti, ktorých sa poškodený podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. dovoláva a z ktorých svoj nárok na náhradu škody odvodzuje...“

25. Pre nejednotnosť názorov k tejto otázke zasadlo dňa 5. mája 2022 i občianskoprávne kolégium
pri krajskom súde, na ktorom bolo prijaté odporučenie, že: „... Podanie sťažnosti proti uzneseniu o
vznesení obvinenia je potrebné považovať v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. za podmienku
pre priznanie nároku na náhradu škody/nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade,
že obvinený je spod obžaloby oslobodený alebo dôjde k zastaveniu trestného stíhania...“ a zároveň
bol dňa 27. mája 2022 podaný podnet občianskoprávnemu kolégiu najvyššieho súdu na zaujatie
zjednocujúceho stanoviska podľa § 17 ods. 3 písm. d/ zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

26. Odvolací súd v otázke právneho posúdenia v danej veci postupoval podľa rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 5Cdo/152/2018 zo dňa 27. októbra 2021 z dôvodu, že je časovo najbližšie k rozhodovaniu o
odvolaní v danej veci, ako aj z dôvodu že podmienka využiť všetky dostupné riadne opravné prostriedky
proti nezákonnému rozhodnutiu expresis verbis je upravená i v zákone o zodpovednosti za škodu (lex
specialis).

27. Odvolací súd v predmetnej veci tak vychádzal zo zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý zakotvil
osobitnú podmienku pre priznanie práva na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, povinnosť podať proti takému nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný
prostriedok - v prípade uznesenia o vznesení obvinenia je to sťažnosť. Nesplnenie uvedenej podmienky
predstavuje jedno z obmedzení uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy od štátu, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, pričom ako už bolo uvedené, táto zákonná úprava pripúšťa možnosť
priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy i v prípade nesplnenia uvedenej podmienky, avšak len
v prípadoch hodných osobitného zreteľa.

28. Výklad pojmu „prípad hodný osobitného zreteľa“ bol posúdený už niekoľko krát a je k tomu založená
i konštantná judikatúra, podľa ktorej nepodanie riadneho opravného prostriedku treba skúmať buď na
skutkovom alebo právnom základe, ktorý by vylučoval alebo znemožňoval podanie sťažnosti. Vždy
by malo ísť o prípady, keď obvinenému, poškodenému bolo znemožnené (nemal možnosť) takúto
sťažnosť podať, alebo bolo to spôsobené procesnou spôsobilosťou (pozri napr. rozhodnutie sp. zn.
5Cdo/171/2009 z 29. apríla 2010, sp. zn. 5 Cdo/152/2018).

29. V nadväznosti na uvedené, je tak vždy nutné dôsledne skúmať, či v konkrétnom prípade
skutočne existovali v relevantnom čase, také dôvody a okolnosti objektívneho a účastníkom konania
nezavineného charakteru, ktoré by znemožňovali, prípadne sťažili mu možnosť, využiť v rámci právneho
poriadku podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktoré vnútorne považoval za nezákonné.

30. Z obsahu spisu a ani z opakovaného dokazovania pred odvolacím súdom nevyplýva, že by na
strane žalobcu existovali také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodnili záver, že nie je
nutné trvať na zákonnej požiadavke vyplývajúce z ust. § 6 ods. 2 vety prvej zákona o zodpovednosti za
škodu. Súd je v rámci konania vždy povinný si ozrejmiť a skúmať dôsledne a zodpovedne, či je možné
vyvodiť takú okolnosť, ktorú by mohol považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by objektívne
a nezavinene ospravedlnil žalobcu z nesplnenia jednej zo základných, obligatórnych, hmotnoprávnych
podmienok priznania nároku na náhradu škody, v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu.

31. Naopak v rámci celého konania (aj pred súdom prvej inštancie, aj pred odvolacím súdom) žalobca
ani netvrdil, že by mu bránila nejaká skutočnosť, okolnosť podať sťažnosť, rovnako nepoprel, že by mu
rozhodnutie o vznesení obvinenia nebolo doručené.

32. Vzhľadom na obsah výpovede žalobcu, je tak nutné prijať záver, že neexistovali také objektívne
okolnosti, ktoré by mu bránili, podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
Naopak žalobca výslovne na pojednávaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že mu „v tom nebránilo nič
“, len „v danom čase mal dosť povinností, nejako na to pozabudol a nevyšiel mu čas“. Uvedené potom ale
vedie k záveru, že nevenovanie dostatočnej pozornosti, ľahostajnejší prístup, prípadne pozabudnutie,
respektíve nevyhodnotenie dostatočnej relevantnosti, dôležitosti a závažnosti situácie a uprednostnenie
iných povinností, záujmov a priorít, nie sú dostatočne ospravedlniteľným dôvodom, netrvať na zákonných
podmienkach priznania uplatneného nároku. Nie sú ani relevantnými a zásadnými okolnosťami hodnými
osobitného zreteľa pre to, aby bol žiadateľ o priznanie nároku na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy,
zbavený jednej z obligatórnych a zákonných povinností, ako predpokladu priznania požadovaného
nároku a to povinnosti využiť zákonom predpokladaný spôsob bránenia sa proti vznesenému obvineniu,
podaním sťažnosti v zákonnej lehote. Odvolací súd taktiež konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o
„neefektívnosti“ podania možného riadneho opravného prostriedku a jeho úvahy o zrejmej „zbytočnosti“,
je právne neakceptovateľný. Rovnako aj jeho záver o „prílišnom formalizme“, pokiaľ by mal trvať na
zákonnej podmienke priznania nároku, spočívajúcej vo využití všetkých zákonom dostupných riadnych
opravných prostriedkov, nie je udržateľný z hľadiska zákonnej úpravy a nemá opodstatnenie. Neprináleží
všeobecnému súdu ex post, bez akýchkoľvek relevantných úvah a odôvodnenia hodnotiť, efektívnosť
či neefektívnosť, prípadného použitia riadneho opravného prostriedku v inom konaní, neprináleží mu
svojimi úvahami dodatočne „prejudikovať“, ako by príslušný orgán zrejme o tomto opravnom prostriedku
rozhodol, obzvlášť pokiaľ ide o trestné konanie vedené zásadou oficiality. Pokiaľ žalobca považoval
uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné a neopodstatnené, práve logicky možno vyvodiť, že bolo
v jeho najvyššom záujme a otázkou jeho najvyššej priority, aby sa proti nemu zákonne bránil využitím
možného opravného prostriedku, čím by v konečnom dôsledku aj orgánom činným v trestnom konaní
jasne deklaroval svoj postoj k trestnému stíhaniu a zdôraznil svoj pocit neviny. Všetky ostatné povinnosti
v prípade tak zásadného ohrozenia subjektívneho práva, spočívajúceho v hrozbe trestného stíhania,
by akosi prirodzene mali mať nižšiu prioritu a je tak len otázkou vnútorného postoja žalobcu, pokiaľ
vzneseniu obvinenia neprikladal dostatočnú závažnosť a dôležitosť a uprednostnil iné povinnosti, ktoré
v tom danom čase mal a ako sám uviedol - na svoje trestné stíhanie „akosi pozabudol “. Pokiaľ právny
poriadok Slovenskej republiky upravuje ako zákonná možnosť brániť sa proti uzneseniu o vznesení
obvinenia podaním sťažnosti, nemožno tento zákonný prostriedok legitímnej obrany bagatelizovať a
znižovať jeho relevanciu, ako prakticky zanedbateľnú a nepodstatnú možnosť účinne sa brániť proti
vznesenému obvineniu, pretože by sa tým v konečnom dôsledku úplne poprel zmysel a účel tohto
právneho inštitútu vyplývajúceho zo zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „trestný poriadok“). Ako ospravedlniteľný nie je možné prijať ani záver súdu prvej
inštancie, že v prospech žalobcu vyznieva fakt, že objektívne a bez svojej viny nemohol využiť možnosť,
podať sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia z dôvodu, že v danom čase ešte nemal zvoleného
obhajcu v trestnom konaní, nakoľko sa nejednalo o prípad povinnej obhajoby a sám si zvolil obhajcu až
po tom, čo mu bol na základe obžaloby doručený trestný rozkaz vydaný okresným súdom. Odvolací súd
však konštatuje, že je právom každej fyzickej osoby zvoliť si obhajcu a to už v rannom štádiu trestného
konania, teda aj v prípravnom konaní a splnomocniť advokáta za účelom efektívnej a kvalifikovanej
právnej ochrany, obzvlášť v prípadoch, pokiaľ sa sám necíti dostatočne zbehlý a erudovaný v určitých

právnych otázkach. Trestný poriadok dokonca výslovne upravuje, že za včasnosť zvolenia obhajcu
zodpovedá obvinený (§ 36 ods. 4 trestného poriadku). Opätovne je tak nutné skonštatovať, že úmyselné
či neúmyselné zanedbanie využitia svojich práv, okrem iného aj nezvolením si včas a účinne obhajcu, nie
je ospravedlniteľný dôvod pre to, aby súd zbavil žalobcu povinnosti, využiť všetky zákonom umožnené
prostriedky obrany proti rozhodnutiu, ktoré považoval za nezákonné. Ani nezvolenie riadne a včas
obhajcu tak nie je možné kvalifikovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 6 ods. 2 vety
poslednej zákona o zodpovednosti za škodu a ani tento záver súdu prvej inštancie nie je akceptovateľný
a dôvodný.

33. Právne závery prijaté súdom prvej inštancie, že existovali v danej veci a boli preukázané dôvody
hodné osobitného zreteľa, umožňujúce upustiť od požadovania jednej z obligatórnych zákonných
požiadaviek a podmienok priznania nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a to využitie zákonom
prípustných riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu zo strany žiadateľa, nie sú
správne a nie sú dôvodné. Nebolo preukázané v konaní, že by objektívne žalobcovi bránila nejaká ním
nezavinená okolnosť, podať sťažnosť v zákonnej lehote proti uzneseniu o vznesení obvinenia a rovnako
takáto okolnosť nebola tvrdená ani zo strany štátneho orgánu, ktorý by eventuálne zanedbal niektorú
svoju zákonnú povinnosť (napríklad nesprávne poučenie o možnosti podania opravného prostriedku,
o zákonnej lehote, prípadne nesprávne uvedenie orgánu, kde by sa mohol účinne účastník konania
nezákonnému rozhodnutiu brániť). Pri konštatovaní o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa,
potom vyplýva záver, že nebola v prejednávanej veci naplnená podmienka a predpoklad pre priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 6 ods. 2 vety prvej zákona o zodpovednosti za škodu.

34. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie priznal
žalobcovi 2.300,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, neboli vecne správne a preto odvolací súd,
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietol, pretože neboli splnené zákonné podmienky, ktoré sú predpokladom jej úspešnosti. Vzhľadom
na uvedený záver odvolací súd sa ďalšími odvolacími dôvodmi týkajúcimi sa primeranosti priznanej
výšky nemajetkovej ujmy a jej príslušenstva nezaoberal a nevysporiadaval sa s nimi.
35. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok v jeho meritórnom výroku, rozhodol i o trovách prvoinštančného
a odvolacieho konania.
36. O týchto rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1, 2 CSP tak z toho dôvodu, že
žalobca v konaní o sumu 3.000 eur,- nebol úspešný, jeho žalobe nebolo vyhovené ani z časti, preto
celý procesný úspech prináleží žalovanému v prvoinštančnom aj v odvolacom konaní, keďže konanie
pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím súdom, tvoria jeden celok a rozhodujúcim pre určenie
úspechu v konaní je rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalovanému vznikli trovy konania v súvislosti s
účasťou na pojednávaniach, tak pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím súdom, ktorých nárok
mu odvolací súd priznal a s poukazom na pomer úspechu sporových strán, uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia
súdu prvej inštancie, ako procesne úspešnej strane v konaní, pričom nevzhliadol na žiadne dôvody
osobitného zreteľa, ani sporových strán, ani v charaktere v sporu. (pozri výrok II. tohto rozsudku).
37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 18. 4. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.