Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, April 26, 2023

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 18C/38/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433504
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Hudecová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2023:6122433504.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

P. súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Miroslavou Hudecovou, v spore žalobcu: T. C.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. S. XXX/XX, N. N., v konaní zast. Mgr. Ivanom Bugri, advokát, so
sídlom Námestie SNP 23, Zvolen, IČO: 42 307 155, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6 404,56 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6 404,56 Eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10. 10. 2022 domáhal, aby súd žalovaného zaviazal
zaplatiť mu sumu 6 404,56 Eur a náhradu trov konania titulom náhrady škody spôsobenej porušením
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica 2003/88/ES“), ktorá nebola v časti implementovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Škoda tak vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi
porušením úniového práva žalovaným ako členským štátom Európskej únie. Podľa žalobcu spor o
náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu. Škoda vznikla žalobcovi
v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru, štátnu službu vykonáva v služobnom pomere v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“) v
služobnej hodnosti kapitán, vo funkcii veliteľ družstva v čate „C“ na Okresnom riaditeľstve Hasičského
a záchranného zboru v N. N., na hasičskej stanici S. N. N.. Služobný (pracovný) čas príslušníka
Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý nerovnomerne. Pracovná zmena sa skladá z výkonu
služby, po ktorom nasleduje (určená) služobná pohotovosť na pracovisku. Do konca roku 2021 boli
pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti, a
to v čase 22:30 - 05:30 hod (t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01. 01. 2022 sú pracovné zmeny
rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti, a to v čase 22:00 - 06:00 hod.
(t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny žalobca ako hasič strávi na pracovisku
sústavne minimálne 24 hodín. Žalobcovi ako hasičovi pravidelne býva nariadená aj služobná pohotovosť
mimo rozvrhnutia služobného času. Obe služobné pohotovosti sa nezapočítavajú do pracovného času
a ich výkon nie je rozlíšený ani na výplatnej páske, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných
hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za
každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15 % (v bežný služobný deň), resp. 30 % (v deň
služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (z hodinovej mzdy). Výkon

služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti (v prípade, ak je nahlásený
výjazd sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas) a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Na
hasičskej stanici v Banskej Bystrici sa striedajú 3 hasičské zmeny - čaty „A“, „B“ a „C“. Pracovný čas
hasiča je preto rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži (minimálne) 24 hodín a následne má dva dni
voľna. Každá hasičská zmena mesačne odslúži 10, resp. 11 pracovných zmien, t. j. hasiči odslúžia 2
(48 hodín), niekedy 3 (72 hodín) zmeny týždenne. Pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času
má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín (pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín (pri
11 zmenách za mesiac) mesačne. Do tohto rozsahu pritom nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Každý
hasič v zmenovej službe má tak za rok (365 dní) pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý
tretí deň odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní/3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2
920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24 hodinová služba). Žalobca v rámci určenej
služobnej pohotovosti odpracoval v období od septembra 2019 do decembra 2019 vrátane 180,25 hodín,
v období od januára 2020 do decembra 2020 vrátane 567 hodín, v období od januára 2021 do decembra
2021 vrátane 552,25 hodín, v období od januára 2022 do augusta 2022 vrátane 430,76 hodín, t. j.
spolu 1 730,26 hodín. Celkovo za žalované obdobie odslúžil 2 022,29 hodín služobnej pohotovosti
(určenej + nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola
započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného
obdobia od septembra 2019 do augusta 2022 vrátane, dosiahol 52,14 hodín týždenne. Žalobca sa počas
celého trvania služobnej pohotovosti musí zdržiavať na hasičskej stanici. Výjazd sa vykonáva do jednej
minúty od nahlásenia, preto musí byť oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky
pripravený okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu tak
počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas
príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v
dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, a to z dôvodu, že
žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je žalobcovi započítavaná do fondu pracovného
času, keďže vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. služobnú pohotovosť hasičov
nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES a
konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na § 85 ods. 1, 2 zákona
č. 315/2001 Z. z., článok 2 ods. 1, 2 a článok 6 Smernice 2003/88/ES, článok 288 a 291 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, článok 7 ods. 2, 5 a článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Smernica
2003/88/ES predstavuje normu komunitárneho práva. Na základe princípu prednosti komunitárneho
práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade jej chybnej
aplikácie alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu
voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia komunitárneho
práva je absolútna a objektívna (body 45, 46, 61 rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25. 11.
2010 vo veci Günter Fuß). Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil v rozsudku
C-106/77 zo dňa 09. 03. 1978 vo veci Simmenthal, v ktorom Súdny dvor riešil aj dôsledky priamej
aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak vnútroštátna norma bola v rozpore s
komunitárnym právom. Žalobca ďalej poukázal, že v rozsudku C-429/09 sa Súdny dvor zaoberal otázkou
výkladu Smernice 2003/88/ES v súvislosti s porušením jej článku 6 s tým, že v zásade ide o skutkovo
a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. Z bodu 35. predmetného rozsudku vyplýva,
že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobca zdôraznil, že Smernica 2003/88/
ES nebola správne (resp. z materiálneho hľadiska v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku
Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z., ktorého ustanovenia sú v rozpore s
článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Základný problém je v obsahu pojmu
„pracovný čas“ tak, ako ho na jednej strane stanovuje Smernica 2003/88/ES a judikatúra Súdneho
dvora a tým, ako ho na druhej strane upravuje zákon č. 315/2001 Z. z. Pojem „pracovný čas“, uvedený
v Smernici 2003/88/ES, je podľa Súdneho dvora autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý
treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice 2003/88/ES,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor zároveň vo svojej
judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne - buď je určitý čas pracovným časom alebo ním nie
je, a konštantne judikuje, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre
záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na
mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (napr. rozsudky Súdneho
dvora C-397/01 zo dňa 05. 10. 2004 vo veci Bernhard Pfeiffer, C-14/04 zo dňa 01. 12. 2005 vo veci
Abelkader Dellas, C-518/15 zo dňa 21. 02. 2018 vo veci Rudy Matzak). Zo žiadneho ustanovenia zákona

č. 315/2001 Z. z. však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola
považovaná za súčasť ich služobného času na rozdiel od Zákonníka práce (§ 96 ods. 2), ktorý sa však na
hasičov, pokiaľ ide o ich služobný (pracovný) čas, nevzťahuje. Vzhľadom na účelové oddelenie služobnej
pohotovosti od služobného (pracovného) času sa potom formálne javí, že žalobcov služobný (pracovný)
čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Ak sa však za pracovný (služobný) čas v súlade s judikatúrou
Súdneho dvora považuje aj služobná pohotovosť, je zrejmé, že súhrn takto „naskladaného“ pracovného
času hasičov pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne dosahuje v priemere aj cca 53-56
hodín týždenne. V dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. nie je tak cca 30
% zo všetkých žalobcom reálne odslúžených hodín v práci považovaných za pracovný čas. Rozsudok
C-429/09 dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového týždenného pracovného času,
vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, poškodenému hasičovi právo domáhať sa
náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené žalobca považuje za nepochybné,
že jeho aktívna vecná legitimácia v tomto konaní je jednoznačne daná. S poukazom na rozsudky
Súdneho dvora v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05. 03. 1996 vo veci Brasserie du pecheur
a Factortame, rozsudok C-118/08 zo dňa 26. 10. 2010 vo veci Transportes Urbanos y Servicos Generales
SAL, ako aj na uznesenie C-437/05 zo dňa 11. 01. 2007 vo veci Jan Vorel, rozsudok v spojených
veciach C-397/01 až C-403/01 vo veci Bernhard Pfeiffer, rozsudok C-524/04 vo veci Test Claimants
in the Thin Cap Group Litigation, porušenie práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu
Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho
procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom
v konaní o náhradu škody porušením úniového práva štát, t. j. žalovaný Slovenská republika, keďže
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu zákonom č. 315/2001 Z. z., ktorý umožňuje služobnému
úradu rozvrhnúť hasičovi jeho služobný čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu
hranicu 48-hodinového týždenného pracovného času. Za žalovaný štát v tomto spore koná ministerstvo
ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor a ktorý bol tiež aj garantom
právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. Žalobca má preto za to, že pasívna vecná
legitimácia žalovaného je tu jednoznačne daná. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva,
že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva zo strany
členského štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky, a to: 1) cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; tu je potrebné poukázať na judikatórny
záver vyplývajúci aj z rozhodnutia vo veci C-429/09, podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia. Toto ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu
pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici 2003/88/ES
výslovne stanovené, že táto 48 hodinová hranica zahŕňa už aj nadčasy. Z článku 22 ods. 1 Smernice
2003/88/ES ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, ak ide
o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani so súhlasom dotknutého pracovníka, pričom
žalobca zdôraznil, že žiadny takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Pravidlo sociálneho práva
vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo
akémukoľvek obmedzeniu. Vzhľadom na obsah a účel Smernice 2003/88/ES považuje žalobca za
nepochybné, že jej cieľom je priznať práva pracovníkom v Európskej únii. Porušenie úniového práva
sa považuje za dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej
oblasti. Žalobca v súvislosti s garanciou práva hasičov na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný
čas poukázal aj na rozhodnutia Súdneho dvora, a to uznesenie C-52/04 zo dňa 14. 07. 2005 vo veci
Personalrat der Feuerwehr Hamburg, na rozsudok C-518/15 (body 55 až 59), rozsudok v spojených
veciach C-397/01 až 403/01 (bod 100) a rozsudok C-429/09 (bod 55). Podľa žalobcu je prvá podmienka
spočívajúca v dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie jednoznačne naplnená, nakoľko
počas žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES; 2) existencia škody resp. ujmy; Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia
týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, ani kritériá zakotvujúce spôsob
určenia výšky nároku na náhradu škody. Podľa judikatúry Súdneho dvora treba pod škodou v takomto
prípade rozumieť ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý
by mal nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle
Smernice 2003/88/ES považovať taký, ktorý by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej

pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku (bod 59 rozsudku C-429/09).
Žalobou uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z
porušenia práva Únie jednotlivcovi potrebné posudzovať analogicky podľa § 11 - § 13 Občianskeho
zákonníka, upravujúcich nemajetkovú ujmu, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj
účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto
dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu (strata času odpočinku a s tým
súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, zakotveného v článku 40 Ústavy SR, ďalej súkromia a
rodinného života), k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. V dôsledku nezapočítania hodín služobnej
pohotovosti do pracovného času, keď žalobca reálne odpracoval viac než pripúšťa článok 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES, dochádza sústavne a dlhoročne k porušovaniu jeho osobnostných práv na
ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúcom v porušení práva na primeranú dobu
odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život. Pri svojej práci neraz nasadzuje vlastný
život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu
jeho fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na
primeranú dobu odpočinku nedostáva. Neprimeraná pracovná zaťaženosť má veľmi nepriaznivý vplyv
na kvalitu jeho života a negatívne sa prejavuje aj na jeho osobnom a rodinnom živote, keďže na úkor
jeho rodiny a osobného života trávi neprimerane dlhý čas v práci a prichádza o čas, ktorý by chcel
a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia
s jeho pracovným zaradením. S poukazom na uvedené má žalobca za to, že je splnená aj druhá
podmienka nároku na náhradu škody; 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou,
spôsobenou poškodeným jednotlivcom; uvedenú podmienku žalobca tiež považuje za naplnenú. Ak by
žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES do
zákona č. 315/2001 Z. z., resp., ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané,
nedochádzalo by k porušovaniu práva žalobcu na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas
a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok. V prípade, že sú
splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody
podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce
sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak,
aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).
Poskytnutá náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby dostatočne sanovala ujmu
ktorá poškodenému jednotlivcovi vznikla (výrok rozsudku vo veci C-429/09). Podľa žalobcu § 122 zákona
č. 315/2001 Z. z., ktorý upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste
vykonávania štátnej služby, je ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej
veci na to, aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa názoru žalobcu
je aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti,
za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané do
služobného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času
(čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže
služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv žalobcu nedochádzalo. Žalobca má
preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2
písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti
počas žalovaného obdobia. Vychádzajúc z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady
uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady
uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej
odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej
služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti počas bežného služobného dňa za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%-
15%) a ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi
výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu

podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť
(15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a 30% z
tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy,
ktorá je príslušnou časťou služobného platu žalobcu (50%-15% = 35%, a v prípade, ak ide o deň
služobného pokoja 50%-30% = 20%). Za rozhodujúci moment pre vznik ujmy považuje žalobca výplatný
termín. U príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho
mesiaca za predchádzajúci mesiac. Žalobca si preto uplatňuje nárok počínajúc splatnosťou mzdy za
mesiac september 2019 (10. 10. 2019) až po august 2022 vrátane. V prípade žalobcu za obdobie
september 2019 až december 2019 predstavuje: (i) fond pracovného času 687,50 hodín; (ii) služobná
pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 180,25 hodín, z toho
166,25 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 14 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti
v čase pracovného pokoja; (iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001
Z. z. v rozsahu 44,92 hodín, t j. jeho priemerný týždenný pracovný čas dosiahol 52,36 hodín (912,67
hodín/17,43 pracovných týždňov v uvedenom období /122:7/). Nemajetková ujma za september 2019-
december 2019 vrátane v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 566,71 Eur (nemajetková
ujma za 15%-nú určenú pohotovosť spolu 540,39 Eur a za 30%-nú určenú pohotovosť spolu 26,32
Eur). V prípade žalobcu za obdobie január 2020 - december 2020 predstavuje: (i) fond pracovného
času 2 095,25 hodín; (ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z. v rozsahu 567 hodín, z toho 539 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 28 hodín 30%-
nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja; (iii) služobná pohotovosť nariadená v
zmysle § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 55,14 hodín, t j. jeho priemerný
týždenný pracovný čas dosiahol 51,98 hodín (2 717,39 hodín/52,28 pracovných týždňov v uvedenom
období /366:7/). Nemajetková ujma za obdobie január 2020 - december 2020 vrátane v zmysle vyššie
uvedeného predstavuje spolu sumu 2 042,95 Eur (nemajetková ujma za 15%-nú určenú pohotovosť
spolu 1 984,05 Eur a za 30%-nú určenú pohotovosť spolu 58,90 Eur). V prípade žalobcu za obdobie
január 2021 - december 2021 predstavuje: (i) fond pracovného času 1 983,60 hodín; (ii) služobná
pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 552,25 hodín, z toho
545,25 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 7 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti
v čase pracovného pokoja; (iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 110,20 hodín, t. j. jeho priemerný týždenný pracovný čas dosiahol 50,75
hodín (2 646,05 hodín/52,14 pracovných týždňov v uvedenom období /365:7dní/).Nemajetková ujma za
obdobie január 2021 - december 2021 vrátane v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2
144,32 Eur (nemajetková ujma za 15%-nú určenú pohotovosť spolu 2 128,70 Eur a za 30%-nú určenú
pohotovosť spolu 15,62 Eur). V prípade žalobcu za obdobie január 2022 - august 2022 predstavuje: (i)
fond pracovného času 1 348,17 hodín; (ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. v rozsahu 430,76 hodín, z toho 406,76 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a
24 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja; (iii) služobná pohotovosť
nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 81,77 hodín, t j. jeho
priemerný týždenný pracovný čas dosiahol 53,61 hodín (1 860,70 hodín/34,71 pracovných týždňov
v uvedenom období /243:7dní/). Nemajetková ujma za obdobie január 2022 - august 2022 vrátane
v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1 650,58 Eur (nemajetková ujma za 15%-nú
určenú pohotovosť spolu 1 596,54 Eur a za 30%-nú určenú pohotovosť 54,04 Eur). Celková výška
náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie september 2019 až august
2022 vrátane, pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. v rozsahu 1 730,26 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 6 404,56 Eur.

2. Žalobca k žalobe pripojil listinné dôkazy, a to pracovnú zmluvu zo dňa 08. 07. 1991 (č. l. 19 súdneho
spisu), oznámenie o výške a zložení platu zo dňa 26. 07. 2022 (č. l. 20 súdneho spisu), prehľadnú
tabuľku za žalované obdobie 09/2019 - 08/2022 (č. l. 21 súdneho spisu), výplatné pásky za obdobie
09/2019 - 08/2022 (č. l. 22 - 42 rub súdneho spisu). Žalobca tiež k žalobe pripojil aj Smernicu 2003/88/
ES a rozsudky Súdneho dvora (106/77, C-429/09, C-518/15, C-46/93 a C-48/93, C-52/04).

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 19. 12. 2022, namietol právomoc súdu s
argumentáciou, že právo posudzovať súlad slovenských zákonov, vrátane zákona č. 315/2001 Z.
z. alebo jeho ustanovení, so smernicou Európskej únie, vrátane Smernice 2003/88/ES, nespadá do
kompetencie súdu prvej inštancie. Ďalej žalovaný poukázal na čl. 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES, z
ktorého vyplýva jej vecná pôsobnosť. Osobná pôsobnosť je upravená v čl. 1 ods. 3 a 4. Z čl. 2 ods. 1, 2
možno vyvodiť záver, že Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité

osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností sa Smernica
2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom
rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené. Podľa žalovaného štátnu službu príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť, ktorá vykazuje aj špecifiká štátnej
služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov, možno jednoznačne subsumovať
pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2. Aj úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa
civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a
záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal
na § 12 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001
Z. z., § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme.
Preto sa podľa žalovaného príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu
aplikovať. Žalovaný ďalej namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie
je daná, nakoľko žalobca žaloval štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do
ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v
označení žalovaného. Žalobca mohol tiež v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. upozorniť
zamestnávateľa, ak mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou 2003/88/ES
povolený limit a žiadať, aby mu táto nebola určovaná. K transpozícii relevantných článkov Smernice
2003/88/ES žalobca uviedol, že Smernica 2003/88/ES bola transponovaná do slovenského právneho
poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z. Žalovaný má za to, že § 85, § 91, § 92 zákona
č. 315/2001 Z. z. ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES. Pri nariadenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale
mimo rozvrhnutia služobného času. Ust. § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne
nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou
účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu
medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide
o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný poukázal aj na čl. 15 Smernice 2003/88/
ES, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Kolektívna
zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2016 v článku
8 rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Podľa žalovaného
Smernica 2003/88/ES pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania určitých kumulatívnych
podmienok. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods.
3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie
referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých
12 mesiacov. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom
služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z.
z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu
nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Služobný čas hasičov môže
byť podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozvrhnutý aj nerovnomerne, dĺžka riadneho služobného
času v jednotlivých služobných dňoch nesmie však byť vyššia ako 18 hodín. V zmysle platnej kolektívnej
zmluvy hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon
štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na
16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7,5 hodín v jednej 24
hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 8 ods. 1 Kolektívnej zmluvy pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru pre rok 2016. Čo sa týka referenčného obdobia, nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.
Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas
uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a

kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči
vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,
že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne. Žalovaný mal ďalej za
to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Zdôraznil, že
počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho,
pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah,
v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V mieste vykonávania štátnej
služby je aj určený priestor na odpočinok. Znamená to, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu dostáva za takto stanovený čas pracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.
Pokiaľ súd dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne
odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to
ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora
C-46/93 (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu
s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na
právnu ochranu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na § 69 ods. 3 písm. n) zákona č. 315/2001 Z. z.
a § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu
na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel a žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným
stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Žalovaný mal ďalej
za to, že výpočet výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy je čisto mechanický a takýmto spôsobom nie
je možné dospieť k určeniu nemajetkovej ujmy. Žalobca vznik nemajetkovej ujmy nijakým spôsobom
nepreukázal, nakoľko tú nestačí len tvrdiť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného
súdu Stará Ľubovňa, č. k. 8C/25/2017 zo dňa 23. 12. 2019 v rovnakej právnej veci a tiež na to, že
žalobca má 2 roky aktívnu živnosť, čo musí byť taktiež pomerne fyzicky a časovo náročné. Pokiaľ
žalobca zvláda venovať sa živnostenskému podnikaniu, nemajetková ujma, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku prekračovania 48 hodinového týždenného pracovného času nemôže byť dostatočne závažná
na priznanie nemajetkovej ujmy vo forme peňažnej náhrady. Žalovaný tiež podotkol, že výšku žalobcom
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky
náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podstatne vyššia. Žalobca podľa žalovaného v žalobe nezohľadnil ani reálne odpracované
hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca
reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj
keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné
zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.
Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako
aj času odpracovanej pohotovosti. Avšak za niektoré mesiace žalobca neodpracoval ani len maximálny
počet hodín v danom mesiaci. Žalobca účelovo dosadil do výpočtov pre odôvodnenie primeranosti výšky
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy celkový počet odslúžených hodín pohotovosti a nie reálny
počet odslúžených hodín, v rámci ktorých mohlo dôjsť k prekročeniu max. týždenného pracovného času.
Pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, je nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj
strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa §
92 ods. 1 zákona rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Nie je zrejmé, či si žalobca
nárokuje nemajetkovú ujmu, alebo doplatenie mzdy, pričom nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy
(trávenie času s rodinou), ani prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času a ani žiaden
zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s
výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy. Navyše žalovaný nemôže byť účastníkom sporu o ochranu osobnosti. Podľa žalovaného priemerný
počet hodín za týždeň v referenčnom období 6 mesiacov je 47,84. Z hľadiska maximálneho priemerného
počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia bola Smernica 2003/88/ES
transponovaná správne. Rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie
troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil
vykonávaním štátnej služby priemerne za týždeň v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Žalovaný
tiež vzniesol námietku premlčania na všetky nároky predchádzajúce lehote troch rokov pred podaním
žaloby. Z rozsudku Súdneho dvora C-742/19 (body 50-59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti
alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj
bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto prípadoch

je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení
smernice. Žalovaný mal za to, že svetová pandémia je práve takou okolnosťou osobitnej závažnosti,
ktorú mal na mysli Súdny dvor EÚ, a ktorá odôvodňuje odklon od práv priznaných predmetnou
smernicou. Vzhľadom k tomu sa v prípade štátnej služby žalobcu v týchto referenčných obdobiach bolo
možné odchýliť od ustanovení smernice. V referenčných obdobiach január - jún 2020, júl - december
2020, január - jún 2021 a júl - december 2021 sa smernica na štátnu službu žalobcu nevzťahovala, resp.
sa od nej bolo možné odchýliť, a preto nemohlo dôjsť k splneniu podmienky č. 1 (a teda ani 2. a 3.).
Vzhľadom na námietku pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, námietku nedostatku splnenia procesných
podmienok konania, námietku neodôvodnenosti žaloby, žalovaný navrhol, aby sa súd konanie v tejto
právnej veci zastavil, resp. žalobu v celom rozsahu zamietol. V prípade úspechu v konaní si žalovaný
uplatnil náhradu trov konania.

4. Žalovaný na preukázanie svojich skutkových tvrdení k vyjadreniu pripojil listinný dôkaz, a to výpis zo
živnostenského registra žalobcu (č. l. 127 súdneho spisu).

5. Žalobca v replike, doručenej súdu dňa 02. 02. 2023, nad rámec žaloby uviedol, že námietku
nedostatku právomoci súdu prvej inštancie považuje za účelovú a nedôvodnú, pričom v tejto súvislosti
poukázal na rozsudky Súdneho dvora C-106/89 zo dňa 13.11.1990 vo veci Marleasing SA proti La
Comercial Internacional de Alimentacion SA, C-456/98 zo dňa 13.07.2000 vo veci Centrosteel Srl proti
Adipol GmbH, ako aj na rozsudok C-429/09, ktorý riešil skutkovo a právne takmer totožnú vec, aká
je predmetom žaloby (predovšetkým body 40, 59). K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na hasičov
poskytol záväzný výklad Súdny dvor napr. v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01, aj v
uznesení vo veci C-52/04 (bod 61), v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky
uvedenej v článku 2 ods. 2 prvý odsek Smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb
nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a
svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade prírodnej alebo technologickej katastrofy),
pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie
sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu a
nepredvídateľnosť nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a
bezpečnostných zložiek. Činnosti, ktoré vykonáva žalobca ako hasič sa nijako neodlišujú, pokiaľ ide o
rámec výkonu činností a ich povahu, od činností, ktoré viedli k vydaniu predmetného rozhodnutia a teda
tento záväzný výklad Súdneho dvora týkajúci sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj
v tejto právnej veci. Aj v rozsudku C-429/09 Súdny dvor záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice
2003/88/ES nie sú vyňatí ani hasiči (bod 33). K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva zopakoval, že táto
je založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Prijatie opatrení vnútroštátneho práva potrebných
na vykonanie právne záväzných aktov Európskej únie (teda aj smerníc) je v zmysle článku 291 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie uložené priamo samotným členským štátom, ktoré zároveň zodpovedajú
za škodu vzniknutú porušením úniového práva v prípade nesprávne transponovanej smernice, resp. v
prípade uplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa
nedosahuje cieľ smernice (v tomto prípade maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas). V tejto
súvislosti žalobca poukázal na body 31 až 34 rozsudku C-46/93 a C-48/93 ako aj body 30 až 32 rozsudku
C-224/01 zo dňa 30. 09. 2003 vo veci Köbler. K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES žalobca
uviedol, že je síce možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa zákona č. 315/2001 Z. z. ide v prípade
služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby, táto skutočnosť je však pre merito sporu irelevantná,
pretože podstatou tohto sporu je, že služobná pohotovosť sa žalobcovi ako hasičovi nezapočítava
do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako
odpracovaný čas. Vďaka tomu z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných
hodín nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES, keďže takto „evidenčne“ (formálne) nie je
prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Poukazovanie žalovaného na článok 8
ods. 1 Kolektívnej zmluvy na rok 2016 je zjavne bezpredmetné, keďže rozhodujúce (žalované) obdobie
je od 09/2019 - 08/2022, počas ktorého už platili iné kolektívne zmluvy. Pre posúdenie veci je podstatné
to, či právna úprava článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES stanovujúca maximálny týždenný pracovný
čas bola alebo nebola reálne (materiálne) dodržaná, t. j. či sa naplnil cieľ Smernice 2003/88/ES.
Transpozíciu smernice 2003/88/ES možno považovať za súladnú s právom Európskej únie len vtedy,
ak sa ňou reálne dosahuje požadovaný výsledok, v tomto prípade maximálne 48 hodinový týždenný
pracovný čas. Žalobca považuje za preukázané, že ako hasič pravidelne odpracuje podstatne viac
než 48 hodín týždenne, z čoho vyplýva záver, že cieľ Smernice 2003/88/ES nebol reálne dosiahnutý

a článok 6 písm. b) a ani článok 2 ods. 1) Smernice 2003/88/ES neboli správne transponované do
zákona č. 315/2001 Z. z. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudky Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9CoCsp/4/2020 zo dňa 05. 05. 2021, sp. zn. 9CoPr/1/2019 zo dňa 13. 05. 2020 (odseky
13-15), sp. zn. 11CoPr/4/2019 zo dňa 06. 05. 2020. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody žalobca
doplnil, že článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania článku 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia
pracovníkov, sa na hasičov nevzťahuje. Až v článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice 2003/88/ES
sa uvádzajú aj protipožiarne služby, avšak odchýlky sa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice
2003/88/ES, t. j. odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času.
Žalobca tiež doplnil, že rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho čo je a čo nie je pracovný čas, je
požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na poskytovanie
príslušných služieb s tým, že ani tzv. „neaktívnu časť“ služobnej pohotovosti hasiča nemožno v žiadnom
prípade označiť za „odpočinok“. Vo vzťahu k polemike žalovaného o tom, či služobná pohotovosť je
alebo nie je súčasťou pracovného času, žalobca poukázal aj na uznesenie Súdneho dvora C-437/05.
Vzhľadom na právne závery vyplývajúce z citovaného rozhodnutia je nevyhnutné aj tzv. „neaktívnu
časť“ služobnej pohotovosti hasiča považovať za súčasť jeho služobného (pracovného) času. Podľa
rozsudku C-429/09 sa pracovná pohotovosť musí považovať za pracovný čas, a to tak v zmysle
Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle Smernice 2003/88/ES. Z rozsudku C-429/09 ďalej vyplýva, že
nie je primerané požadovať od takého zamestnanca, akým je hasič, aby sa u svojho zamestnávateľa
dovolával dodržiavania úniového práva, ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel, keďže by to bolo v
rozpore so zásadou efektivity. Je teda zrejmé, že nebolo možné od žalobcu spravodlivo a legitímne
požadovať, aby sa na účely uplatnenia nároku na náhradu škody najprv voči svojmu zamestnávateľovi
domáhal dodržiavania úniového práva a aby takýmto spôsobom odvracal vznik ujmy či obmedzoval
jej rozsah. Podľa žalobcu on, jeho kolegovia ako aj odborová organizácia nadriadeným opakovane
poukazovali na dlhoročné prekračovanie maximálneho pracovného času, na čo im ich služobný úrad,
resp. nadriadení spravila len uviedli, že „tak je to v zákone a tak to bude“. Poukazovanie žalovaného
na to, že žalobca má od 09. 06. 2020 živnostenské oprávnenie je len opätovnou snahou žalovaného
o odvádzanie pozornosti od podstaty sporu. Je len rozhodnutím konkrétneho pracovníka, ako naloží s
časom, ktorý má tráviť mimo práce, teda či ho venuje rodine, priateľom, hobby, inej pracovnej činnosti
či podnikaniu. Žalobca pre úplnosť uviedol, že za celé žalované obdobie 3 rokov (2020-2022) v rámci
živnosti odpracoval 13 dní a z tejto činnosti dosiahol súhrnne zdaniteľný príjem vo výške 2 191,50 Eur.
Námietku žalovaného, že žalovanú výšku nároku považuje za „zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov...“ odmietol ako nedôvodnú aj Krajský súd
v Banskej Bystrici (rozsudky sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. 12. 2022, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa
zo dňa 23. 11. 2022). K spochybneniu žalovaného, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k
prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov, žalobca uviedol,
že sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu (súčtu)
hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného
(pracovného) času. Nežaluje nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad
48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží svojou argumentáciou účelovo naznačovať. Nesporným
faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je tá skutočnosť, že žiadna z hodín služobnej
pohotovosti, ktorú žalobca počas žalovaného obdobia odslúžil, sa mu nezapočítala do celkového počtu
odpracovaných hodín. Podľa Súdneho dvora je rozlišovanie či ide, alebo nejde o pracovný čas, binárne
- teda buď určitý čas je pracovným časom (článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES), alebo ním nie je a
v takom prípade ide o čas odpočinku (článok 2 ods. 2 Smernice 2003/88/ES). Slovenský zákonodarca
však v zákone č. 315/2001 Z. z. formálne oddelil „služobnú pohotovosť“ od času výkonu služby, čím
uzákonil stav, že 1/3 z celkového času, ktorý hasič reálne strávi v práci a je nevyhnutne k dispozícii
svojmu zamestnávateľovi, nie je považovaný za pracovný čas a nezapočítava sa do celkového počtu
odslúžených hodín a neberie sa do úvahy ani pri výpočte výšky výsluhového dôchodku. V prípade
žalobcu je to len žalované obdobie 1 730,26 hodín služobnej pohotovosti, ktoré vynásobil sumou
predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti jeho služobného platu. Takto vypočítaná výška
nemajetkovej ujmy (zaokrúhlene 3,70 Eur na hodinu) zohľadňuje podľa žalobcu okolnosti za akých k
porušeniu práv došlo, spĺňa odškodňovaciu funkciu a zároveň aspoň čiastočne spĺňa aj satisfakčnú
funkciu a je z hľadiska elementárnej spravodlivosti sumou minimálne primeranou. K odvolávaniu
žalovaného na viaceré interné predpisy a kolektívne zmluvy žalobca uviedol, že žiadne ustanovenie
kolektívnej zmluvy ani žiadny interný predpis ho nemohol a nemôže pozbaviť práva, ktoré mu priznáva
článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok. Kolektívne zmluvy môžu zakotvovať len
vyšší rozsah práv než garantuje Smernica 2003/88/ES. K tvrdeniu žalovaného, že s poukazom na § 11

- 13 Občianskeho zákonníka nemôže byť účastníkom sporu o ochranu osobnosti, žalobca zdôraznil, že
ustanovenia o ochrane osobnosti sú aplikované len na základe analógie výlučne z dôvodu neexistencie
vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý by upravoval nárok na náhradu škody z porušenia úniového
práva. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu sú však aplikované na základe
judikatúry Súdneho dvora. Žalovanú náhradu škody čo do výšky uplatňuje a vyvodzuje najmä z judikatúry
Súdneho dvora a zo zásad, ktoré Súdny dvor stanovil v rozhodnutiach pre posudzovanie výšky náhrady
škody vzniknutej porušením úniového práva (body 82, 83 rozsudku v spojených veciach C-46/93 a
C-48/93, body 92-94 rozsudku C-429/09). Žalobca ďalej namietal správnosť výpočtu žalovaného o
priemernom týždennom pracovnom čase, keď vo svojom výpočte žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že
Smernica 2003/88/ES v článku 6 písm. b) stanovuje, že „priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“, pričom zákon č. 315/2001 Z. z. v § 91 ods.
3 stanovuje, že „v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu
najviac 300 hodín“. Každý hasič vždy počas kalendárneho roka vykonáva prácu nadčas v značnom
rozsahu. Túto skutočnosť ako ani nariadenú služobnú pohotovosť pritom žalovaný vo svojom výpočte
nezohľadnil. Žalovaný ďalej v rozpore so zmyslom článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri jeho
výpočte odpočítal fiktívny počet dovoleniek („33 zmien za tri roky“ a „6 zmien dodatkovej dovolenky za tri
roky“) a takto umelo znížil dĺžku priemerného týždenného pracovného času. Predmetný článok Smernice
2003/88/ES jednoznačne hovorí že „doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7
a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne“. Žalobca mal
ďalej s poukazom na už ustálenú rozhodovaciu prax súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. 12. 2022, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07. 08.
2020, sp. zn. 6CoPr/2/2019) za to, že žalovaným vznesená námietka premlčania je zjavne nedôvodná.
Žalobca považoval aj argumentáciu žalovaného, že vzhľadom na pandémiu ochorenia COVID sa na
žalobcu ako hasiča Smernica 2003/88/ES nevzťahovala, resp., že nebolo potrebné v ním uvádzaných
obdobiach nutné dodržiavať článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o maximálnom pracovnom čase,
za zavádzajúcu, a to s poukazom na body 86 a 87 rozhodnutia C-742/19.

6. Žalobca k replike pripojil ako listinný dôkaz plán služieb HS BB-C za obdobie september 2019 -
august 2022 (č. l. 151-204 rub súdneho spisu) a ako dôkaz navrhol vykonať výsluch žalobcu ohľadne
podmienok, rozsahu a okolností vykonávania služobnej činnosti, okolností vzniku, závažnosti, prejavov
a následkov vzniknutej nemajetkovej ujmy ako aj ďalších okolností významných pre rozhodnutie vo veci.
Žalobca ďalej k replike pripojil aj rozsudky Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/15/2021 zo dňa 04. 04.
2022 a sp. zn. 19C/13/2021 zo dňa 15. 03. 2022, rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/47/2022 zo dňa 23. 11. 2022 a sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. 12. 2022.

7. Žalovaný v duplike, doručenej súdu dňa 20. 02. 2023, poukázal na skutočnosť, že žalobca má zrejme
dostatočný priestor na odpočinok a regeneráciu po služobnej dobe, pokiaľ je v rámci svojho voľného
času schopný vykonávať inú zárobkovú činnosť. Žalovaný považoval ďalej za nekorektné, pokiaľ žalobca
vypočítal svoju nemajetkovú ujmu sčítaním všetkých odslúžených hodín služobnej pohotovosti, nakoľko
je zrejmé, že nie každá hodina služobnej pohotovosti bola odslúžená nad rámec 48 priemerného
týždenného pracovného času, pričom k vzniku nemajetkovej ujmy podľa Smernice 2003/88/ES môže
dôjsť len prekročením 48 hodinového týždenného limitu, a teda nie každou hodinou odslúženej
pohotovosti. Žalobca teda podľa žalovaného neodvodzuje svoj nárok z porušenia Smernice 2003/88/ES,
ale z podľa neho nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti. Maskuje tak svoje mzdové nároky.
Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko mzdových nárokov
je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo
dňa 02. 02. 2023, ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ako aj na
rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/16/2021-307 zo dňa 29. 10. 2021. Podľa žalovaného žalobca
nepreukázal či a v akom rozsahu dochádza k prekračovaniu 48 hodinového priemerného týždenného
pracovného času, zásah do súkromného, rodinného života v príčinnej súvislosti s výkonom povolania
v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca
si neodôvodnene uplatňuje mzdový nárok za všetky hodiny ním odpracovanej služobnej pohotovosti,
pričom svoje mzdové nároky ani neodvodzuje od prekračovania 48 hodinového týždenného pracovného
času, čo je žalobný titul, priznaný Smernicou 2003/88/ES. Podľa žalovaného žaloba z uvedených
dôvodov trpí takými vadami, aby bola v celom rozsahu zamietnutá.

8. Na pojednávaní, konanom dňa 27. 04. 2023, strany sporu zotrvali na skutkových tvrdeniach
uvádzaných vo svojich vyjadreniach a návrhoch na vykonanie dokazovania.

9. Právny zástupca žalobcu nad rámec písomných vyjadrení doplnil, že od posledného vyjadrenia
žalobcu bolo vydaných ďalších šesť rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý v celom
rozsahu potvrdil rozsudky Okresného súdu vo Zvolene, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil so spôsobom
výpočtu žalovanej sumy a táto bola každému z hasičov v celom rozsahu priznaná. Žalovaný nad
rámec písomných vyjadrení doplnil, že predložený plán služieb ako dokument nespochybňuje, pretože
je to dokument, ktorý vyhotovuje zamestnávateľ a žalobca ako príslušník Hasičského zboru ho vždy
podpisuje, avšak plán služieb sa vyhotovuje dopredu a nie vždy zodpovedá realite, teda akým spôsobom
bola služba vykonaná, nedá sa v ňom dopredu predvídať, ako bola pohotovosť, ktorá pozostáva z
aktívnej a neaktívnej časti, rozdelená. Aktívna pohotovosť nastupuje len vtedy, ak je nejaký zásah, s
ktorým sa dopredu nedá počítať. Aktívna pohotovosť sa odmeňuje iným spôsobom ako neaktívna časť.
V týchto výpočtoch táto skutočnosť nebola zahrnutá a ak v každom rozhodnom období bola aj aktívna
časť pohotovosti, t. z. bol zásah, tak za toto obdobie bol iným spôsobom žalobca ohodnotený a teda
v plnej výške ako za nadčas a tým pádom dochádza k duplicitnému nárokovaniu už raz zaplatenej
100 % sumy. Zároveň požiadal, aby paričná lehota bola predĺžená na 30 dní, ak by súd hoci len v
časti vyhovel žalobe z dôvodu, že prax ukázala, že Ministerstvo vnútra nemôže z objektívnych dôvodov
uhradiť peňažné prostriedky do troch dní. Právny zástupca žalobcu k spochybňovaniu plánu služieb
doplnil, že je to formálne označené ako plán služieb, ale hodiny, ktoré sú tam uvedené pri každom
hasičovi, aj pri žalobcovi, odzrkadľujú reálny výkon služby každého hasiča, aj žalobcu. Je to presný
rozpis pracovného času, ako bol žalobca každý deň v službe za celé žalované obdobie. Tieto údaje sa
dajú porovnať s údajmi na výplatných páskach. Nie je pravdivé ani tvrdenie o nadčasoch, že tie neboli
zahrnuté do aktívnej časti pohotovosti. Žalobcovi ide o určenú služobnú pohotovosť. Určená služobná
pohotovosť sa mení na nadčas v prípade, že je vyhlásená pohotovosť, ale vtedy je vo výplatnej páske
presne táto skutočnosť zohľadnená, je tam kolónka nadčas a je tam presne počet hodín aj odmena za
tento nadčas. Žalobca žalovanú sumu odvíja len od hodín určenej služobnej pohotovosti. Nemá problém
s určením paričnej lehoty 15 dní. Žalovaný v reakcii na uvedené doplnil, že 15 dňová paričná lehota je
pre neho prijateľná.

10. V ustanovení § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) je zakotvená právna domnienka, podľa ktorej platí, že skutkové tvrdenia
strany sa považujú za nesporné, ak ich protistrana výslovne nepoprela, t. j. ak sa k tvrdenej skutočnosti
nevyjadrila, resp. ak ju síce poprela, avšak neúčinne.

11. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to pracovnou zmluvou zo dňa 08. 07.
1991 (č. l. 19 súdneho spisu), oznámením o výške a zložení platu zo dňa 26. 07. 2022 (č. l. 20 súdneho
spisu), prehľadnou tabuľkou za žalované obdobie 09/2019 - 08/2022 (č. l. 21 súdneho spisu), výplatnými
páskami za obdobie 09/2019 - 08/2022 (č. l. 22 - 42 rub súdneho spisu), výpisom zo živnostenského
registra žalobcu (č. l. 127 súdneho spisu), plánom služieb HS BB-C za obdobie september 2019 -
august 2022 (č. l. 151-204 rub súdneho spisu) a výsluchom žalobcu, pričom z vykonaných dôkazov zistil
nasledovný skutkový stav veci.

12. Z výpisu zo živnostenského registra, vedeného Okresným úradom Banská Bystrica, číslo
živnostenského registra: 620-44274 je zrejmé, že žalobca má od 09. 06. 2020 živnostenské oprávnenie.

13. Z pracovnej zmluvy vyplýva, že žalobca uzatvoril túto s Okresnou správou Zboru PO v Starej
Ľubovni dňa 08. 07. 1991 na miesto technika - špecialistu. Z oznámenia Ministerstva vnútra SR, Krajské
riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici, o výške a zložení platu zo dňa 26. 07.
2022 vyplýva, že služobným úradom žalobcu je Ministerstvo vnútra SR a že žalobca je vo funkcii veliteľa
družstva Hasičskej stanice so sídlom v Banskej Bystrici, oddelenia prevádzkovo-technického Okresného
riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici, Krajského riaditeľstva Hasičského a
záchranného zboru v Banskej Bystrici.

14. Existencia služobného pomeru žalobcu v Hasičskom a záchrannom zbore za celé žalované obdobie
je preukázaná aj oznámením o výške a zložení platu zo dňa 26. 07. 2022, výplatnými páskami
žalobcu za rozhodné obdobie ako aj plánom služieb z dochádzkového systému SAP za rozhodné
obdobie, v ktorom je presne evidovaný služobný čas žalobcu, všetky odslúžené hodiny s presným

rozpisom služobného času s rozdelením na čas výkonu služby a čas služobnej pohotovosti, ktoré
údaje sú premietnuté aj do výplatných pások žalobcu. Žalovaný žalobcom predložené listinné dôkazy
nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci, vrátane fondu pracovného
času, počtu hodín odpracovanej určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, o hodinovej sadzbe, o
rozdiele medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a peňažnou náhradou za nariadenú
služobnú pohotovosť považuje súd podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné skutkové tvrdenia, pričom
zároveň v konaní neexistovala dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti, v nadväznosti na čo súd z týchto
vychádzal v súlade s úpravou § 186 ods. 2 prvá veta CSP.

15. Na základe uvedeného súd považoval za nesporné, že žalobca ako príslušník Hasičského a
záchranného zboru v služobnom pomere v rozhodnom období september 2019 až august 2022 mal
služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne s tým, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby (do 31.
12. 2021 v rozsahu 17 hodín, od 01. 01. 2022 v rozsahu 16 hodín) a z určenej služobnej pohotovosti,
nasledujúcej bezprostredne po výkone služby (do 31. 12. 2021 v rozsahu 7 hodín v čase 22:30 - 05:30
hod, od 01. 01. 2022 v rozsahu 8 hodín v čase 22:00 - 06:00 hod), t. j. v rámci jednej pracovnej zmeny
žalobca ako hasič strávi na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol
rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti (odmeňovanú ako práca nadčas) a neaktívnu časť
služobnej pohotovosti, s tým, že ani určená ani nariadená služobná pohotovosť sa nezapočítava do
služobného (pracovného) času.

16. Ďalej nebolo sporné, že v období od septembra 2019 do augusta 2022 fond pracovného času žalobcu
bol v rozsahu 6 114,52 hodín (687,50 hodín + 2 095,25 hodín + 1 983,60 hodín+ 1 348,17 hodín)
a že žalobca v uvedenom období odpracoval spolu 2 022,29 hodín služobnej pohotovosti (určenej +
nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná
do pracovného času. Z toho služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. bola celkom v rozsahu 1 730,26 hodín, a to za obdobie september 2019 až december 2019 v
rozsahu 180,25 hodín, z toho 166,25 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 14 hodín 30%-
nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja; za obdobie január 2020-december 2020 v
rozsahu 567 hodín, z toho 539 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 28 hodín 30%-nej určenej
služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja; za obdobie január 2021 - december 2021 v rozsahu
552,25 hodín, z toho 545,25 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 7 hodín 30 %-nej určenej
služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja; za obdobie január 2022 - august 2022 v rozsahu
430,76 hodín, z toho 406,76 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti a 24 hodín 30%-nej určenej
služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja. Rovnako nebolo sporné, že žalobca sa počas celého
trvania služobnej pohotovosti musel zdržiavať na hasičskej stanici a že musel byť fyzicky aj psychicky
pripravený vykonať výjazd do jednej minúty od nahlásenia.

17. Žalobca po poučení v rámci svojho výsluchu uviedol, že výplata chodí vždy načas v plnom rozsahu,
v tomto smere on voči ministerstvu nemá absolútne žiadne výhrady, je to vzorný zamestnávateľ. Čo sa
týka mechanického výpočtu, tak tu ide v prvom rade o čas a ak si niekto myslí, že na človeku nenechá
služba dáke známky, tak sa mýli, on osobne má na tvári 15 stehov pozošívaných vďaka tejto práci, a
to nehovorí, čo všetko mu ostalo ešte v ruke, sklo a tak ďalej po nehodách a zdravotných problémov
takisto. Zamestnávateľ tento problém, o ktorom už vie fakt dlho, nerieši. Svojej práci venuje veľa času,
je mu aj koníčkom. Je tretíkrát ženatý, a prispelo k rozvodovosti jeho osoby aj to, že veľa času trávil
mimo domov kvôli služobnej vyťaženosti, keďže je aj zástupca veliteľa modulu na Slovensku, tak cestuje
po celom Slovensku a školí chalanov v rámci všetkých krajov a okresov, kde majú tento modul, takže
bol vyťažený. Momentálne je šťastne ženatý. Čo sa týka zdravotného stavu, posledných pár rokov sa
mu ťažko zaspáva. Skôr ako dokáže zaspať, musí si v hlave utriediť myšlienky čo sa týka práce, aby
neurobil dáku chybu, aby na niečo nezabudol, pretože, keďže je veliteľ družstva, svojim podriadeným
robí výplaty a robí výplaty aj druhému mužstvu, lebo majú dve družstvá na zmene. Zdravotný problém
má aj so zažívaním, bol aj na vyšetreniach. Ťažko sa to dokazuje, lebo doktor mu povedal, že je to vec
stresu, že má zmeniť zamestnanie. To je ale problém, lebo on bol už 4,5 roka mimo zbor, mal ťažký
zdravotný úraz, nemohol vykonávať hasiča, ale vrátil sa, podarilo sa mu zvrátiť zdravotné postihnutie
a robota ho baví. Ak by priemerne 6 až 8 hodín týždenne, ktoré odpracuje nad rámec 48 hodinového
pracovného času, mohol využiť inak, určite by išiel na bicykel, na ryby, pozval by manželku do kina,
zvolil by aj turistiku, lebo tú má veľmi rád a tej sa nemá šancu venovať. Má tri dcéry, najstaršia má 31,
druhá má 27 a najmladšia má 14, je ešte školopovinná. Žalobou sa domáha náhrady škody v peniazoch
a nežaluje o poskytnutie náhradného voľna, pretože s výplatou nemá žiadny problém, chodí na čas a

v plnom rozsahu. Zamestnávateľ sa tvári, že sú v práci iba 16 hodín a tých 8 hodín nie, lebo sa im to
ani nezapočítava do fondu pracovného času, ani do výsluhového dôchodku. Nebolo by ani reálne, aby
mu zamestnávateľ poskytol 1 730 hodín služobného voľna, to sa nedá. Na zmene je ich maximálny
počet 20. Minimálne musia vždy slúžiť 14. Keby si zobral toľko hodín voľna, tak odhaduje, že pol roka
nie je v práci a nevie, kto by za neho robil. Má nárok na dovolenku, ale najdlhšie čo dokáže čerpať
dovolenku, sú 4 zmeny za sebou, t. z. 2 týždne. Viac nemôže, lebo sa musia aj iní velitelia vystriedať. Je
to nereálne z toho hľadiska, že by nemal kto pracovať. Živnosť vykonáva približne 3 roky, za tie 3 roky
odrobil 15 dní cez živnosť a živnosť má hlavne určenú na práce v lese a na špeciálne výškové práce
z toho dôvodu, že keď chcel pracovať v lese alebo lezecké veci, musel mať živnosť. Sú to všetko veci,
ktoré on v skutočnosti využije v zásahovej činnosti u zamestnávateľa, pretože v rámci Hasičského zboru
nemá dosť možností nabrať prax, ako sa pília, spúšťajú stromy, a čo sa týka lezenia, majú iba 8 hodín do
roka, kde sa preškolia, všetko ostatné sa dokáže naučiť len v osobnom voľne. Vďaka živnosti sa v tomto
zdokonaľuje. Pred podaním žaloby sa dotazoval svojich nadriadených, okresného riaditeľa, krajského
riaditeľa, aj prezidenta pri stretnutiach, odpoveď bola vždy tá istá, že sa to nedá zmeniť, pretože oni
24 hodín nemôžu slúžiť v kuse, preto to musia mať takto rozdelené. Má dokonca informáciu, že aj v
Hasičskom zbore sa slúži 24 hodín nonstop bez pohotovosti na prezidiálnom operačnom. Tak prišiel s
presvedčením, že je tu nerovnováha, že by bolo načase to zmeniť, lebo človeka sa to dotýka už osobne.
Na otázku žalovaného, či v prípade, pokiaľ by zamestnávateľ zmenil situáciu v tom zmysle, že by bol
žalobca 100 % ohodnotený, pracovná pohotovosť by mu bola započítaná do pracovného času aj do
výsluhového dôchodku, či by pociťoval naďalej ujmu alebo by bol spokojný s takýmto stavom, žalobca
odpovedal, že by bol spokojný s týmto stavom, pretože dôležitá je tu jedna vec. Ide o ten čas. Peniaze
nie sú až také prioritné. Keď strávi 24 hodín v robote, tak aby o tom ten zamestnávateľ vedel, že je tam
fakt 24 hodín a nie 16.

18. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

19. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

20. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

21. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

22. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy SR zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, d)
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

23. Podľa čl. 40 Ústavy SR každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia
majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok,
ktoré ustanoví zákon.

24. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (1) služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. (2) Služobný čas príslušníka je
40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

25. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (1) služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. (2) Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých

služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

26. Podľa § 92 ods. 1, 2 písm. a), zákona č. 315/2001 Z. z. (1) služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. (2) Na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby.

27. Podľa § 103 ods. 2, 5 zákona č. 315/2001 Z. z. (2) služobný plat tvoria zložky služobného príjmu
uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). (5) Príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto
zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a
za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

28. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí
mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby
nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %..

29. Podľa § 122 ods. 1, 2 písm. a), 3 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja. (2) Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú
hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy,
ak ide o deň služobného pokoja. (3) Náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za
čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je
štátnou službou nadčas.

30. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri
40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom
čase sa príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

31. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy v znení neskorších predpisov, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným
orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

32. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

33. Podľa § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (1) fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili
následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

34. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

35. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

36. Podľa bodu 5 Smernice 2003/88/ES všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané

prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času

37. Podľa čl. 1 ods. 1, 2 písm. a), 3 Smernice 2003/88/ES (1) táto smernica ustanovuje minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. (2) Táto smernica
sa vzťahuje na a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky,
prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas. (3) Táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli
dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

38. Podľa čl. 2 Smernice 2003/88/ES na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. „pracovný
čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; 2. „čas
odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

39. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice 2003/88/ES o členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo
kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

40. Podľa čl. 17 ods. 1 a ods. 5 prvý pododsek Smernice 2003/88/ES (1) pri zachovaní náležitého
zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie
pracovného času nemeria a / alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a
najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého
rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch
a náboženských spoločenstvách. (5) V súlade s odsekom 2 tohto článku sa možno odchýliť od článku
6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v druhom a
sedemnástom pododseku tohto odseku.

41. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „Smernica 89/391/EHS“), (1) táto
smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo,
obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). (2) Táto smernica sa neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto smernice.

42. Predmetnom tohto konania bol nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému titulom náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy, spôsobenej mu prekročením maximálneho limitu týždenného pracovného
času, stanoveného článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v období od septembra 2019 do augusta
2022, v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.

43. Predmet sporu sa tak nepochybne týka práva Únie. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
s poukazom na článok 7 ods. 2, 5 Ústavy SR riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež
povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy úniového práva ex offo. Úniové právo je tak
bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Okrem toho súd je
viazaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, pričom
judikatúra Súdneho dvora Európskej únie vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva
Únie je založená na zásade pacta sunt servanda, vyjadrenej v čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie
plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy alebo ohroziť reálne účinok komunitárneho
práva.

44. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad zákona
č. 315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/ES, predovšetkým, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, keď spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku
je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, ktoré s poukazom na § 3 CSP prejednávajú a
rozhodujú súdy, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V Slovenskej republike
však neexistuje žiadny iný orgán oprávnený rozhodovať o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu pre
porušenie práva Únie. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je irelevantná, keď účastníkom
občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát, ktorý je v takom prípade s poukazom na § 21 Občianskeho
zákonníka právnickou osobou. Súd dáva za pravdu žalobcovi, že právomoc vnútroštátnych súdov
rozhodovať spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom
vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora (napr. bod 59 rozsudku C-429/09). Z týchto dôvodov preto súd mal
právomoc prejednať a rozhodnúť daný spor. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co/36/2022 zo dňa 14. 02. 2023, ktorý v bode 10. konštatoval, že
„..súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať,
či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES
do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z., čo
znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zák. č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES“

45. Garantom riadnej transpozície Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku je
Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR. V prípade absencie alebo nesprávnej
transpozície smerníc ako právnych aktov Európskej únie, ktoré majú priamy účinok a ich ustanovenia
sú bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné, osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené, môžu
sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Súdu potom v tomto osobitnom konaní prislúcha,
aby skúmal naplnenie základných predpokladov absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu, t. j. v
posudzovanom prípade, aby predovšetkým skúmal porušenie úniového práva, pokiaľ ide o nezapočítanú
pracovnú pohotovosť žalobcu ako hasiča na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného
času. Naplnením všetkých základných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu, vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje
vnútroštátny súd.

46. Ani námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského
štátu za takto vzniknutú škodu. Smernica 2003/88/ES, ktorá ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, t. j. priznáva jednotlivcovi práva v
rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času, má
priamy účinok. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný - Slovenská
republika, v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí Hasičský a záchranný zbor, ktorého
príslušníkom bol žalobca v posudzovanom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň
štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia
Hasičského a záchranného zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom,
zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je
kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho
poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času príslušníkov hasičského a záchranného zboru. A napokon v prípade, že žalovaný (štát) ako adresát
Smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie si povinnosť prijať všetky
opatrenia legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice 2003/88/ES nesplní,
je zodpovedný aj za jej nesprávnu aplikáciu.

47. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná tiež, keď z rozsudku C-429/09 vyplýva, že hasič
zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný
týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého
členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

Súdny dvor Európskej únie tak judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

48. Žalovaný ďalej namietal, že vzhľadom na charakter vykonávaných činností sa Smernica 2003/88/ES
na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, nakoľko
štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2. Ani s uvedenou argumentáciou
žalovaného sa súd nemôže stotožniť, a to z nasledovných dôvodov. V zozname preberaných právne
záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. je v bode 5. explicitne uvedená aj Smernica
2003/88/ES, ktorá v úvodných ustanoveniach v bode (5) upravuje, že „všetci pracovníci by mali mať
primeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch,
hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu
hranicu týždenného pracovného času.“ Smernica 2003/88/ES sa s poukazom na článok 1 ods. 3
vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez
toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS okrem pozitívneho
vymedzenia rozsahu pôsobnosti v článku 2 ods. 1 obsahuje v článku 2 ods. 2 aj negatívne vymedzenie
rozsahu pôsobnosti, v zmysle ktorého sa okrem iného neuplatňuje aj pre určité osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany, pod ktoré možno podľa žalovaného podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich
sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského
a záchranného zboru subsumovať úlohy, ktoré plnia príslušníci Hasičského a záchranného zboru. Z
uvedených ustanovení ako aj z predmetu Smernice 89/391/EHS, ktorým je „zlepšenie bezpečnosti,
hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci“ vyplýva, že rozsah pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS sa musí vykladať v širokom zmysle a súčasne výnimky z pôsobnosti stanovené v odseku 2 prvý
pododsek článku 2 sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,
že článok 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto smernice
služby civilnej ochrany ako také, ale vylučuje iba „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ktorých
osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s pravidlami uvedenými v tejto smernici. Táto výnimka z
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, ktorá je definovaná v širokom rozsahu, sa musí vykladať tak, aby
sa pôsobnosť tejto smernice obmedzovala výlučne na prípady potrebné na zabezpečenie záujmov,
ktorých ochranu smernica ponecháva členským štátom. Súdny dvor v tejto súvislosti dospel k záveru,
že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391/
EHS, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia,
ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť
rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom
na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných
zložiek. Podľa Súdneho dvora sa však takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova,
na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, jasne odlišuje od činností záchrannej služby prvej pomoci
zraneným alebo chorým, ktoré sú predmetom konaní, ktoré viedli k vydaniu rozsudku Pfeiffer a i.
Hoci aj príslušníci Záchranného a hasičského zboru musia čeliť udalostiam, ktoré sú nepredvídateľné,
činnosti, ktoré vykonávajú za zvyčajných podmienok, je takisto možné vopred organizovať, vrátane
predchádzania rizikám, pokiaľ ide o bezpečnosť a/alebo zdravie, ako aj časového rozvrhu práce
pracovníkov. Možno teda konštatovať, že služba žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré
by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia
zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého
pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcu sa predmetná smernica použije v plnom
rozsahu (napr. C-52/04 - body 42-46; spojené veci C-397/01 až C-403/01 - body 52-58). V zmysle
záverov uznesenia C-52/04 sa tak článok 2 Smernice Rady 89/391/EHS ako aj článok 1 ods. 3 Smernice
Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času majú
vykladať v tom zmysle, že (i) činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby,
akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených
smerníc, takže článku 6 bodu 2 smernice 93/104/ES v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice
48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste; (ii)
jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, že cieľ
smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu takých verejných
záujmov, akými sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, dočasne preváži nad cieľom spočívajúcim
v zabezpečení bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných

jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom možnom rozsahu zachované
ciele smernice 89/391/EHS. Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že pri právnom posúdení veci aj v
znení Smernice 2003/88/ES je povinný vychádzať aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora, pretože
súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý Súdny dvor podal. Na základe uvedeného
je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice
2003/88/ES, t. j. Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti Hasičského a záchranného zboru, aj
keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely Smernice
2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého
štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je
podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
Smernice 2003/88/ES (pozri napr. spojené veci C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Súd ešte
pre úplnosť veci dopĺňa, že Smernica 2003/88/ES v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu
členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého
zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Súd však v tejto súvislosti
poukazuje a dáva za pravdu žalobcovi, že čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa môžu týkať len
článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice 2003/88/ES, t. j. odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového
týždenného pracovného času (pozri článok 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice 2003/88/ES), keď štátna
služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia
úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice 2003/88/ES
podľa článku 17. Z uvedeného tak vyplýva, že v rámci tvorby právneho predpisu - zákona č. 315/2001
Z. z., bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie predpísaného limitu 48 hodín maximálneho týždenného
pracovného času, ako je stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pre každé obdobie 7 dní v
rámci stanoveného referenčného obdobia.

49. Súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovaného, že paragrafové znenie zákona č. 315/2001 Z. z.
neodporuje dotknutej smernici, keď cieľ článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (t. j. neprekročenie
priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol
v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako
špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou
prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia
smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť,
presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v
súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska
prejednávaného sporu článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Z ustanovení
§ 85 ods. 1, ods. 2 prvá veta, § 86 ods. 1 a 2, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. jednoznačne
vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru
v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného
zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a
záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je
záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava
do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru (pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom). Rozlíšenie medzi vykonávaním štátnej služby podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.
v rámci rozvrhnutia služobného času a určenou služobnou pohotovosťou je zrejmé aj z ohodnotenia
výkonu tejto štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona č. 315/2001 Z. z., keď za
výkon služobnej pohotovosti v štátnej službe patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo
forme peňažnej náhrady, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Smernica 2003/88/
ES však v článku 2 bod 1 a 2 výslovne ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti
v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je
pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského

a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č.
315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času
príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica
2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Žalovaný tak v rámci preberania Smernice 2003/88/
ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje
pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané
nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z.
nie je v rozpore s touto smernicou (pozri bližšie napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. 12. 2022). Súd ešte dodáva, že Súdny dvor vo svojej judikatúre
opakovane skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES, je autonómnym
pojmom práva Európskej únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém
a účel Smernice 2003/88/ES, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Súdny dvor zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne - buď je určitý čas
pracovným časom (článok 2 odsek 1 Smernice 2003/88/ES), alebo nie je (článok 2 odsek 2 Smernice
2003/88/ES). Zároveň Súdny dvor opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti
treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času,
pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť,
že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii
v prípade potreby (pozri napr. spojené veci C-397/01 až C-403/01, C-14/04). Aj z aktuálnej judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa
vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť
pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti
sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne
nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento
čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka
(C-214/20, C-580/19, C-344/19). Možno teda uzavrieť, že z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej
pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas
služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že
za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Z uvedeného preto možno vyvodiť
záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
porušované, a to dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú
minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

50. Z judikatúry Súdneho dvora vyplývajú aj predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
porušením práva Únie. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu
škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C-429/09 - bod 47). Uplatnenie týchto
podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom
porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora
na ich vykonanie (C-524/04 - bod 116). Pokiaľ ide o prvú podmienku, možno konštatovať, že článok
6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Za týchto podmienok je zjavné, že článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88 predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda že prvá
podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená (pozri bližšie body
49 a 50 rozsudku vo veci C-429/09, od ktorého nie je dôvod odchýliť sa vzhľadom na obdobné skutkové
okolnosti prípadu). Pokiaľ ide o druhú podmienku, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora
dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy
členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň
jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma
ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné,
pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (pozri napr. spojené veci
C-46/93 a C-48/93 - body 55 až 57).V posudzovanom prípade súd dospel k jednoznačnému záveru,

že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nebol do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratý
správne, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu,
vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s článkom 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom listinnými dokladmi,
vypracovanými zamestnávateľom žalobcu bolo preukázané, že za posudzované obdobie (od septembra
2019 do augusta 2022) opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu
presahoval hranicu 48 hodín. Zároveň je tak splnená aj podmienka porušenia práva Únie dostatočne
závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi
je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o
hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na
voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora (C-429/09). Zároveň je splnená je aj tretia podmienka, t. j. podmienka príčinnej súvislosti medzi
porušením práva Únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s
porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a
to v dôsledku zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR, a tiež do
jeho práva na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne
musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES, a to na úkor seba ako aj svojich
blízkych, pričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe,
svojej rodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Všetky
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi tak boli splnené.

51. Neobstojí ani námietka žalovaného, že žalobca mohol upozorniť zamestnávateľa, ak mal za to,
že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou 2003/88/ES povolený limit a žiadať, aby mu
táto nebola určovaná, keď z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nemožno považovať za primerané
požadovať od pracovníka, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva
priznané článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia nároku na získanie
náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi. Požiadavka takejto predchádzajúcej
žiadosti by bola v rozpore so zásadou efektivity. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci
pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho
právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od
otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže
vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech
tohto pracovníka (C-429/09, C-445/06). Možno teda konštatovať, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/
ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto za týchto podmienok nemožno považovať za
primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi. Napokon však súd pre úplnosť veci uvádza, že z výpovede žalobcu na pojednávaní
vyplynulo, že pred podaním žaloby sa pri stretnutiach pýtal svojich nadriadených, okresného riaditeľa,
krajského riaditeľa, aj prezidenta na zmenu úpravy pracovného času, odpoveď však bola vždy negatívna.

52. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 6 404,56 Eur, ktorú vyčíslil
ako rozdiel medzi peňažnou náhradou vyplácanou za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods.
2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas
žalovaného obdobia, t. j. za obdobie od septembra 2019 do augusta 2022.

53. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ) porušením práva
Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca.
Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo
stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo
vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu
spôsobenej porušením práva Únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd vzhľadom na zistený skutkový
sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že ujma žalobcu, ktorá mu vznikla nerešpektovaním Smernice

2003/88/ES, má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu a je ju teda možné analogicky posudzovať
podľa ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti.

54. Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky
za žalované obdobie a z obsahu výplatných pások žalobcu za žalované obdobie možno konštatovať,
že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom dochádzalo k prekročovaniu
maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j.
v čase od septembra 2019 do augusta 2022. V dôsledku nerešpektovania Smernice 2003/88/ES pri
rozvrhovaní pracovného času tak žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak
mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii a
odpočinku. Žalobca počas vykonávania služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom, je teda oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia,
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program,
venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Bez ohľadu na to, že
nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky aj
na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. V
príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak dlhodobo
dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a
zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na súkromný a rodinný život. Súd sa preto nestotožňuje s námietkou žalovaného, že
v posudzovanej veci neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Práve naopak, s ohľadom na povahu práv,
ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný
ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/
Smernice 2003/88/ES, možno konštatovať, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, a ani morálna satisfakcia nie je vzhľadom na subjekt
zodpovednosti za neoprávnený zásah namieste a že sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, keď peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma
odškodnenia vzniknutej ujmy. Súd sa nestotožňuje ani s hodnotením výsluchu žalobcu žalovaným, a to
že poslednou otázkou bolo preukázané, že v prípade, ak by bola iným spôsobom ohodnotená práca,
ktorou má byť údajne porušovaná smernica, teda nad 48 hodín, ak by bol ohodnotený riadne, v plnej
výške, tak by žalobca ujmu nepociťoval a že od tohto si zakladá tvrdenie, že v skutočnosti sa jedná o
maskovaný mzdový nárok. V danom prípade žalovaný neformuloval otázku takto izolovane, ale pýtal sa
žalobcu, či v prípade, pokiaľ by zamestnávateľ zmenil situáciu v tom zmysle, že by bol 100 % ohodnotený,
pracovná pohotovosť by mu bola započítaná do pracovného času aj do výsluhového dôchodku, či by
pociťoval naďalej ujmu alebo by bol spokojný s takýmto stavom, pričom žalobca odpovedal, že by bol
spokojný s týmto stavom, pretože dôležitá je tu jedna vec. Ide o ten čas. Peniaze nie sú až také prioritné.
Keď strávi 24 hodín v robote, tak aby o tom ten zamestnávateľ vedel, že je tam fakt 24 hodín a nie 16. Pri
hodnotení výsluchu tak nemožno vziať do úvahy len časť otázky a odpovede, ale treba ich posudzovať
v kontexte celého výsluchu ako aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi, pričom z
kontextu celého posudzovaného sporu je zrejmé, že žalobca by bol spokojný a ujmu by nepociťoval, ak
by sa mu pracovná pohotovosť započítavala do pracovného (služobného) času, pretože v tom prípade
by nebola len inak finančne hodnotená, ale zároveň by nedochádzalo ani k porušovaniu jeho práva na
maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas.

55. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas
žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti
žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými
obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný (v prípade zásahov do osobnosti usmrtením
člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy
navyše ani neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou,
resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného,
že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli
aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým
predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na
základe judikatúry Súdneho dvora EÚ.

56. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť
výšky žalobcom vyčísleného nároku. Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje
pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním Smernice
2003/88/ES vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa ustanovení § 11 až 13
Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu
ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11. 2012). K nemajetkovej ujme žalobcu dochádzalo osobitne každým
kalendárnym mesiacom za žalované obdobie (september 2019 až august 2022) tým, že nebol dodržaný
limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a v priamej príčinnej súvislosti
dochádzalo k ujme na právach žalobcu. Žalovaný porušovaním Smernice 2003/88/ES nekompenzoval
ujmu v služobnom plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy 10. deň
nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac
september 2019, ktorá bola splatná 10. 10. 2019. Žaloba bola súdu doručená dňa 10. 10. 2022, preto
možno konštatovať, že jednotlivé nároky žalobcu uplatnené v konaní premlčané nie sú.

57. Žalovaný namietal aj neprimeranosť výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Pri posudzovaní
nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že má posúdiť
primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy
Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu. Slovenská
právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka)
a právom na náhradu škody (§ 415 a nasl. Občianskeho zákonníka), keď zásadný rozdiel je okrem
iného aj v spôsobe odškodnenia, pretože pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba
z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však
v prípade náhrady škody treba presne uviesť a preukázať (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). Primeranosť finančného zadosťučinenia teda nemožno
preukazovať tak ako výšku škody alebo bezdôvodné obohatenie. Priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane však táto úvaha
neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť, keď aj táto musí byť odôvodnená a musí mať základ
v zistenom skutkovom stave. Súd posudzoval primeranosť výšky uplatnenej náhrady k ujme, ktorá
v dôsledku neúplnej transpozície Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky
vznikla žalobcovi. Cieľom a účelom priznania náhrady je satisfakcia za spôsobený zásah do života
žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenej škode. Žalobca zdôraznil, že v konaní sa domáha
náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového súčtu hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného) času, t.
j. žalobca nevyčísloval nemajetkovú ujmu za presný počet hodín odpracovaných nad limit 48 hodín
týždenne. Za primeranú náhradu žalobca považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú
mu priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti, t. j. mimo určenej
služobnej pohotovosti (§ 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Súd uvedený postup žalobcu pri výpočte
peňažnej náhrady považoval za primeraný charakteru a spôsobu zásahu do jeho práv a vzniknutým
následkom takéhoto zásahu v živote žalobcu, a to vo vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce,
z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli
zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov
získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém), ktoré žalovaný nerozporoval a preto súd
vychádzal z takéhoto určenia. Čo sa týka námietky žalovaného o nezohľadnení doby práceneschopnosti
a doby dovolenky, súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného
pracovného času sa uvedené nezahŕňa, a to s poukazom na znenie článku 16 Smernice 2003/88/ES.

58. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122
ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín
služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej

odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%-15%) a v prípade
odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín
v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%-30%).

59. Nebolo sporné, že žalobca v období od septembra 2019 do augusta 2022 odpracoval služobnú
pohotovosť určenú v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v celkovom rozsahu 1 730,26 hodín
(pozri bližšie bod 16. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Nemajetková ujma tak v zmysle vyššie uvedeného
predstavuje za obdobie september 2019 až december 2019 spolu sumu 566,71 Eur (nemajetková ujma
za 15%-nú určenú pohotovosť spolu 540,39 Eur a za 30%-nú určenú pohotovosť spolu 26,32 Eur), za
obdobie január 2020 až december 2020 spolu sumu 2 042,95 Eur (nemajetková ujma za 15%-nú určenú
pohotovosť spolu 1 984,05 Eur a za 30%-nú určenú pohotovosť spolu 58,90 Eur), za obdobie január
2021až december 2021 spolu sumu 2 144,32 Eur (nemajetková ujma za 15%-nú určenú pohotovosť
spolu 2 128,70 Eur a za 30%-nú určenú pohotovosť spolu 15,62 Eur) a za obdobie január 2022 až august
2022 spolu sumu 1 650,58 Eur (nemajetková ujma za 15%-nú určenú pohotovosť spolu 1 596,54 Eur a
za 30%-nú určenú pohotovosť 54,04 Eur). Celkovú výšku náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy za
žalované obdobie september 2019 až august 2022 pri odpracovaných hodinách služobnej pohotovosti
určenej podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 1 730,26 hodín tak predstavuje súhrnne
sumu požadovanú žalobou vo výške 6 404,56 Eur, ktorú súd považoval za primeranú nemajetkovej
ujme, ktorá žalobcovi vznikla.

60. Námietku žalovaného, že žalobca má 2 roky aktívnu živnosť, a preto, pokiaľ sa zvláda
venovať živnostenskému podnikaniu, nemajetková ujma nemôže byť dostatočne závažná na priznanie
nemajetkovej ujmy vo forme peňažnej náhrady je vo vzťahu k predmetu sporu irelevantná, keďže
uvedené nič nemení na skutočnosti, že v rozhodnom období bolo porušované právo žalobcu na 48
hodinový priemerný týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. A
napokon je na rozhodnutí samotného žalobcu ako bude tráviť svoj mimopracovný čas.

61. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia práva Únie nesprávnym
prevzatím Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001
Z. z., je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky a preto súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

62. Súd zároveň uvádza, že žalovanému určil lehotu na plnenie 15 dní, nakoľko žalobca na pojednávaní
s takouto paričnou lehotou v reakcii na žiadosť žalovaného o jej predĺženie súhlasil.

63. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutia iných okresných súdov, ktoré v skutkovo a právne
totožných veciach rozhodli inak, tak súd v tomto smere poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/29/2017 zo dňa 24. 01. 2018 (uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí
súdov SR pod publikačným číslom 71/2018), v zmysle ktorého sa rozhodnutia súdov nižšej inštancie
nepovažujú za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

64. Záverom súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu (porovnaj nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18. 09. 2008). Taktiež Európsky
súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,
na ktorých sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 01. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 05. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998). Súd preto
nepovažoval za potrebné zaoberať sa tvrdeniami strán sporu, ktoré nie sú právne relevantné a nemajú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o žalobe.

65. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní mal žalobca úspech v celom rozsahu,
preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd mu preto priznal náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. V súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP súd rozhodol len o nároku na náhradu
trov konania. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). Z tohto dôvodu určil súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2
CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Banská Bystrica.

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu
rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné
náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v písm. a) až h), ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak subjekt zaviazaný na plnenie dobrovoľne nesplní to, čo mu vykonateľný rozsudok (exekučný titul)
ukladá, možno na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu, vykonať
exekúciu podľa ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších zákonov.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Jun 1, 2023. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.