Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. jún 2023

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6221200279
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6221200279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v spore žalobcu Mesto Veľký Krtíš,
so sídlom Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 00 319 651, proti žalovanej A. B., narodenej
XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. X, XXX XX A. B., právne zastúpenej Mgr. Michalom Zálešákom,
LL.M, advokátom, so sídlom Heyrovského 14, 841 03 Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 2C/9/2021-216 z 21. októbra 2021 v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 2C/9/2021-250 z 11. januára 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 2C/9/2021-216 z 21. októbra 2021 v spojení s opravným

uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 2C/9/2021-250 z 11. januára 2022 p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do
troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“ resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 21. 10. 2021 v spojení s opravným uznesením zo dňa
11. 01. 2022 uložil žalovanej povinnosť vypratať byt č. 24 na II. poschodí bytového domu súp. č. XXX
postavenom na parcele CKN č. XXXX zapísanom na LV č. XXXX, vedenom na Okresnom úrade Veľký

Krtíš, katastrálny odbor pre obec a k. ú. A. B., nachádzajúci sa vo A. B. E. F. C. D. X pozostávajúci z
jednej izby, predsiene, kúpeľne, WC, kuchyne a ostatného príslušenstva a vybavenia (ďalej aj ,,byt“), a
to do 15 dní po zabezpečení náhradného ubytovania (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd
prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (II. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal vypratania bytu s
príslušenstvom bez bytovej náhrady s poukazom na to, že nájom skončil v dňa 30. 09. 2020 s tým, že
žalovaná nemá právo na bytovú náhradu. Žalovaná bola písomne vyzvaná na vypratanie bytu, avšak

byt naďalej bez právneho dôvodu užíva.
Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že v byte býva už 6 rokov, byt obýva sama a ako dôchodkyňa
má nízky príjem. Mala záujem predĺžiť so žalobcom nájomnú zmluvu z dôvodu, že nemá kam ísť, čo
žalobca odmietol. Poukázala na svoj vek, skutočnosť, že žije sama, na nepriaznivú situácia v súvislosti
s pandémiou koronavírusu, ako aj nedostatok voľných bytov vo Veľkom Krtíši, ktoré jej znemožňujú nájsť
si náhradné bývanie. Navyše je všeobecne známou skutočnosťou, že bytový dom na Železničnej ulici
č. 1 obývajú tie najslabšie a najviac znevýhodnené sociálne vrstvy obyvateľstva. Jedná sa o sociálne

vylúčenú rómsku komunitu. Je zriedkavé, ak si obyvateľ tohto domu nájde ubytovanie v inom bytovom či
rodinnom dome, a to či už z dôvodu chudoby, nedostatku ponuky na trhu s nehnuteľnosťami či z dôvodu
diskriminácie. V prípade, že dôjde k jej vysťahovaniu, stane sa bezdomovkyňou. Taktiež poukázala nato, že jej vysťahovanie ako sociálne znevýhodnenej osoby ide proti záväzkom, ktoré si kladie žalobca
vo svojich strategických dokumentoch a jej vysťahovanie by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako vlastník bytu č. 24 v

bytovom dome súp. č. XXX, postavenom na parc. C KN č. XXXX a zapísanom na LV č. XXXX vedenom
OkresnýmúradomVeľkýKrtíš,katastrálnyodbor,prek.ú.aobecA.B.,uzatvorilsožalovanoudňa06.05.
2015 Zmluvu o nájme bytu č. XXXXXXXXXX (ďalej aj ,,nájomná zmluva“ resp. ,,Zmluva o nájme bytu“).
Byt sa nachádza na ulici C. X, A. B., na II. poschodí bytového domu, pozostáva z 1 izby, predsiene,
kúpeľne, WC, kuchyne a ostatného príslušenstva a vybavenia. Nájomný pomer bol uzatvorený na dobu

určitú do 30. 09. 2015, následne bol predlžovaný (naposledy Dodatkom č. 20 k nájomnej zmluve č.
XXXXXXXXXX do 30. 09. 2020). Žalovaná bola písomne vyzvaná na vypratanie bytu listom žalobcu zo
dňa 09. 11. 2020, ktorý jej bol doručený dňa 12. 11. 2020. Žalovaná byt nevypratala.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
§ 3 ods. 1, § 126 ods. 1, § 710 ods. 2, § 712 ods. 1, 3, § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka
v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,OZ“), § 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých

pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami (ďalej aj ,,zákon č. 189/1992 Zb.“), § 12
ods. 2 zákona č. 443/2010 Z.z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní v znení neskorších
právnych predpisov.
Súd prvej inštancie mal preukázané, že byt sa nachádza v obytnom dome, ktorého vlastníkom je žalobca
a žalovanej v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nesvedčil žiaden právny titul, na základe ktorého

by byt užívala. Žalovanej v pozícii nájomcu uplynula doba, na ktorú bolo užívanie bytu dohodnuté
(naposledy na základe Dodatku č. 20 k nájomnej zmluve) dňom 30. 09. 2020.
V posudzovanej veci došlo k platnému zániku nájmu bytu a žalovanej nevzniklo právo na bytovú
náhradu, keďže neboli splnené podmienky stanovené v § 4 zákona č. 189/1992 Zb.. Je teda nesporné,
že od 01. 10. 2020 žalovaná byt užíva bez právneho dôvodu.

V predmetnom spore len s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ prichádza do úvahy možnosť
neprimeranú tvrdosť, ktorá môže bezprostredným uskutočnením výkonu práva na vypratanie bytu
zmierniť tým, že povinnosť vypratať byt sa podmieni zabezpečením bytovej náhrady (Nález Ústavného
súduSRI.ÚS13/2000),resp. určenímdlhšejnežzákonnejlehotykvyprataniu(zjednocujúcestanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14. 10. 2009, sp. zn. Cpjn 6/2009). Súd prvej

inštancie bol toho názoru, že zamietnutie žaloby v tomto prípade neprichádzalo do úvahy, nakoľko táto
skutočnosť sama o sebe by neobnovila nájomný vzťah medzi stranami a žalovaná by naďalej byt užívala
bez právneho dôvodu.
Je nesporné, že žalovaná v byte býva už od roku 1997 (najprv mal nájomnú zmluvu k bytu uzavretú
druh žalovanej, po jeho smrti mala uzavretú nájomnú zmluvu od 06. 05. 2015 žalovaná), a to na základe

opakovane predlžovaných nájomných zmlúv na dobu 3 mesiacov, pričom od 01. 10. 2020 žalovaná
užíva byt bez právneho dôvodu.
Žalovaná je vo veku 68 rokov, má viacero zdravotných problémov. Žalovaná počas celej doby nájmu
platila nájomné riadne a včas. V súčasnej dobe žalovaná žije sama, poberá starobný dôchodok vo
výške 163,40 Eur a z úradu práce sociálnych vecí a rodiny je jej doplácaná suma 14,- Eur mesačne. Z

výsluchu žalovanej súd prvej inštancie zistil, že táto má tri deti, avšak u týchto nemôže bývať, nakoľko
majú nevyhovujúce bytové podmienky. Na týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalovaná nie je schopná sama si zabezpečiť bývanie.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že všetkým nájomcov v bytovom dome súp. č. XXX
nachádzajúcom sa na ulici C. D. X A. A. B. skončil nájom bytov uplynutím dohodnutej doby nájmu.

Žalobca nepristúpil k opätovnému predĺženiu nájomných zmlúv. Je zrejmé, že tak urobil aj z dôvodu
zlého technického stavu bytového domu. Samotná žalovaná pri svojom výsluchu potvrdila, že bytový
dom je zdevastovaný. Zlý technický stav bytového domu je spôsobený v dôsledku nezodpovedného
konania zo strany niektorých nájomcov, pričom súd prvej inštancie bol toho názoru, že od žalobcu nie je
spravodlivé žiadať, aby neustále vykonával opravy v bytovom dome, vynakladal finančné prostriedky na

bytový dom, keďže prevažná väčšina nájomcov v tomto bytovom dome neuhrádza, resp. neuhrádzala
riadne a včas nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytov.
Povinnosťou žalobcu však bolo žalovanú, ako všetkých nájomcov už pri uzatváraní posledného dodatku
k nájomnej zmluve (na dobu 3 mesiace) upozorniť na to, že ďalší dodatok s nimi už nebude uzatvorený,
a to s odkazom z ustanovenie § 4 ods. 3 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Veľký Krtíš č. 2/2018

o prideľovaní a hospodárení s nájomnými bytmi vo vlastníctve Mesta Veľký Krtíš (ďalej len „VZN č.
2/2018“). Keďže si túto povinnosť nesplnil, žalovaná, ako aj ostatní nájomcovi neboli uzrozumení s tým,
že si majú zabezpečiť iné bývanie.Súd prvej inštancie podotkol, že ustanovenie § 12 ods. 2 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách
na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní umožňuje uzatváranie nájomných zmlúv najviac na tri roky
(okrem výnimiek). Podľa názoru súdu prvej inštancie uzatváraním nájomných zmlúv na dobu určitú -

tri mesiace žalobca neobchádzal chránený nájom bytu s cieľom zjednodušeného ukončenia užívania
bytu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/53/2015), ale robil tak z dôvodu, aby nájomníci platili
nájomné a úhrady spojené s užívaním bytu. Podľa názoru súdu prvej inštancie ustanovenie § 4 ods. 2
VZN č. 2/2018 nie je možné považovať za neplatné.
Súd prvej inštancie uviedol, že sa oboznámil aj s obsahom Upovedomenia o výsledkoch vybavenia

podnetu mimovládnej organizácie Európske centrum pre práva Rómov, Verejnou ochrankyňou práv SR
zo dňa 06. 05. 2021, ktoré nie je pre súd záväzné, avšak stotožnil sa s tým, že žalobca postupoval v
rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 OZ, keď so všetkými nájomcami uzatváral zmluvy na dobu určitú (tri
mesiace), bez individuálneho posúdenia splnenia podmienok pre nájom bytu u konkrétneho nájomcu aj
nadobudlhšiuakotrimesiace.Tentorozporsúdprvejinštancievidelajvprípadehromadnéhovypratania
bytového domu, bez náležitého individuálneho posúdenia splnenia podmienok na pridelenie bytovej

náhrady, resp. na pridelenie nájomného bytu v prípade podania žiadosti o pridelenie nájomného bytu.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca postupoval v
predmetnejvecivrozporesosvojimistrategickýmidokumentmi(Programovýrozpočetmestanaobdobie
2020-2022 a Komunitný plán sociálnych služieb). Žalobca disponuje jednoizbovými bytmi na ulici G. H.
I. A. A. B.. Jedná sa o nájomné byty, kde nájomné je vo výške 90,- Eur, poplatky za služby spojené s

užívaním bytu sú vo výške 63,56 Eur, elektrina cca 30,- Eur, spolu vo výške 183,56 Eur. Podľa názoru
súdu prvej inštancie pokiaľ žalovanej bude poskytnutá pomoc pri vybavení jednorazového príspevku
na bývanie a za finančnej pomoci svojich detí bude schopná uhrádzať náklady v nájomnom byte a tiež
zložiť zábezpeku v podobe dvojmesačného nájomného vo výške 180,- Eur.
Vzhľadomnauvedenésúdprvejinštancie považovalzaprimeranéviazaťvyprataniebytunaposkytnutie

bytovej náhrady, a to vo forme náhradného ubytovania v zmysle § 712 ods. 3 OZ, preto potom žalobe
žalobcu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť vypratať byt do 15 dní po zabezpečení náhradného
ubytovania.
Súd prvej inštancie podotkol, že návrh na vykonanie dôkazu výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu
zamietol, pretože jeho výpoveď by nemala vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového
poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,CSP“). Žalobca mal vo veci úspech čo sa
týka vypratania bytu, žiadal však vypratanie bez poskytnutia bytovej náhrady žalovanej, avšak súd prvej
inštancie žalovanej priznal bytovú náhradu a to náhradné ubytovanie, teda možno konštatovať, že
každá zo strán sporu mala úspech v polovici, preto súd prvej inštancie rozhodol, že žiadna zo strán

nemá na náhradu trov konania právo.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do časti výroku, ktorým súd prvej inštancie podmienil
vypratanie bytu povinnosťou žalobcu zabezpečiť náhradné ubytovanie žalovanej (časť I. výroku),
žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a uložil

žalovanej povinnosť vypratať byt bez ďalšej bytovej náhrady a odovzdať ho žalobcovi do 15 dní od
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Podotkol, že v priebehu
konania opakovane poukazoval na pasivitu žalovanej ohľadne riešenia svojej bytovej otázky (napr.
žiadosť o pridelenie bytu žalovaná podala až 20. 09. 2021) a na platobnú nedisciplínu žalovanej,

pričom predložil súhrnnú prihlášku nezabezpečených pohľadávok zo dňa 19. 06. 2019 (jeho pohľadávka
vo výške 933,03 Eur z titulu neuhradeného nájmu a úhrad za služby spojené s nájmom mohla byť
uspokojená len v konkurze), s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal a nezohľadnil pri riešení otázky,
či z § 3 ods. 1 OZ možno v prejednávanom prípade vyvodiť nárok na náhradné ubytovanie.
Podľa jeho názoru od neho nemožno od neho spravodlivo požadovať zabezpečenie náhradné

ubytovanie s poukazom na to, že žalovaná má tri deti, ktorým má byť v zmysle § 66, § 67 zákona č.
36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,ZR“ resp. ,,Zákon o rodine“)
uložená povinnosť pre prípad potreby zabezpečiť rodičom primeranú výživu.
Súd prvej inštancie na jednej strane zbavil deti žalovanej zodpovednosti za splnenie vyživovacej
povinnosti, pričom uložením bytovej náhrady preniesol ťarchu riešenia bytovej otázky na neho, vrátane

ťarchy v podobe nárastu pohľadávky voči žalovanej, nakoľko je z vykonaného dokazovania zrejmé, že
výška jej príjmu by nepostačovala na úhradu nájmu určeného za byty v bytovom dome na F. I. A. A. B..
V súvislosti s vytýkaným porušením § 4 ods. 3 VZN č. 2/2018 (informačná povinnosť prenajímateľa o
možnosti opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy) uviedol, že na strane žalovanej jeho postupomnedošlo k ujme, pretože žalovanej bol z jeho strany poskytnutý dostatočný čas (dlhší ako tri mesiace)
na to, aby bola uzrozumená s tým, že si má zabezpečiť iné bývanie, keďže sa domáhal ochrany
svojich vlastníckych práv na príslušnom súde až po uplynutí viac ako troch mesiacov od okamihu, keď

neoprávnený zásah do jeho práv zo strany žalovanej začal.
Ďalej podotkol, že žalovanej právo na opakovaný nájom s odkazom na § 5 ods. 4 VZN č. 2/2018 v znení
VZN č. 13/2019 ani nevznikol.
V zmysle Zákona o majetku obcí je jeho povinnosťou hospodáriť so svojím majetkom v prospech rozvoja
mesta a za tým účelom je povinný svoj majetok zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať.

Prejavilobavu,ženájomcoviavzhľadomnasúdomprvejinštancie nastavenú„ochranuobydlia“prestanú
uhrádzať nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu uvedomujúc si, že v prípade súdneho
sporu je aj z ich strany dôvodné očakávať podobný prístup súdu, a teda zmiernenie výkonu práva na
vypratanieuloženímpovinnostizabezpečeniabytovejnáhradybezohľadunato,žebysineplnilifinančné
záväzky z titulu nájomnej zmluvy.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
Podľa jej názoru ustanovenie nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a ňou o dobe nájmu je
neplatné z dôvodu obchádzania zákona a rozporu s dobrými mravmi podľa § 39 OZ, keďže nájom bytu
bol opakovane predĺžený dodatkom k nájomnej zmluve o dobu ďalších 3 mesiacov, a teda za dobu
trvania nájmu k bytu od roku 2015 bolo zrejme uzatvorených minimálne 20 krátkodobých zmlúv na dobu

určitú.
Žalobca postupoval vo vzťahu k celému bytovému domu na ulici Železničná 1 bez ohľadu na individuálne
okolnosti tých – ktorých nájomníkov (platobnú disciplínu, sociálnu situáciu, zdravotný stav, zdravotné
postihnutie, vek atď.). Takýto stav podľa jej názoru je obchádzaním zákona, a to zrejme len z dôvodu, že
žalobca sa chcel vyhnúť prísnejšej právnej ochrane nájomníkov, ktorú zákon upravuje pri nájme bytu na

dobu neurčitú. Aj tento postup žalobcu mu umožnil zo dňa na deň rozhodnúť o nepredĺžení nájomných
zmlúv nájomcom v bytovom dome a bez zohľadnenia ich indviduálnej situácie začať s ich vysťahovaním
počas druhej vlny pandémie koronavírusu.
Taktiež nebola informovaná v lehote 3 mesiacov pred dohodnutým termínom skončenia nájmu o
možnosti opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy po uplynutí doby nájmu posledného dodatku k

zmluve.
Napriek uvedenému akceptovala výrok rozsudku súdu prvej inštancie, aj keď sa nestotožnila
s odôvodnením, pokiaľ ide o posúdenie týchto otázok, ktoré odôvodňovali zamietnutie žaloby.
To, že žalobca bez predchádzajúceho upozornenia sa rozhodol nepredĺžiť nájomné zmluvy všetkým
osobám obývajúcim bytový dom, postupujúc tak v rozpore s vlastným VZN, nemôže byť kvalifikované

ako nedostatočná miera starostlivosti a opatrnosti na jej strane.
Zo strany žalobcu došlo k zneužitiu vlastníckeho práva na ujmu práv osôb žijúcich v bytovom dome
na ulici C. X, pretože sa im bez ohľadu na ich individuálne okolnosti predlžoval nájom na krátku dobu,
pričom následne sa im opäť bez ohľadu na individuálne okolnosti a bez odôvodnenia nepredĺžili nájomné
zmluvy v rozpore s vlastnou legislatívou žalobcu.. V prípade, ak mal žalobca vedomosť o potrebe opráv

na bytovom dome, tak mal ako stavebný úrad konať, čo však neurobil.
Žalobca neuviedol, že došlo k hromadnému vysťahovaniu rómskej komunity, ktorej určil 15-dňovú lehotu
na vypratanie bytov, a to v čase vrcholiacej druhej vlny pandémie koronavírusu, čo nie je v súlade s
dobrými mravmi.
Zdôraznila, že je osobou vyššieho veku, ktorej schopnosť sama si zaobstarať náhradné bývanie je

limitovaná. Práve z uvedeného dôvodu za ňu žiadosť o pridelenie bytu vyplnili iné osoby, pričom ona
žiadosť len podpísala. Jej rodina v dôsledku vlastných obmedzených možností ju nemá kde ubytovať.
Aj vzhľadom na celkovú nepriaznivú situáciu rodín obývajúcich bytový dom si žalobca musel byť
vedomý, že si osoby len s ťažkosťami budú vedieť nájsť náhradné bývanie. Napriek tomu im neposkytol
žiadnu pomoc či poradenstvo, a to ani jej vo veku 68 rokov s viacerými zdravotnými problémami.

Nezaujímal sa, v akej je situácii a či má kam ísť. Konal tak v rozpore napr. s Medzinárodným paktom
OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva, Stratégiou rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do roku 2030 ako aj s vlastnými strategickými
dokumentmi. Nie je pritom pravdou, že by súd prvej inštancie neuviedol, v čom videl rozpor konania
žalobcu s vlastnými strategickými dokumentmi.

Podotkla, že uspokojenie pohľadávky žalobcu voči nej v konkurze nie je nezákonné a právny poriadok
SR jej takýto postup (t.j. oddĺženie) umožňuje. Voči tomuto postupu navyše žalobca nijakým spôsobom
nenamietal a ďalej pristupoval k predlžovaniu nájomnej zmluvy s ňou. V čase nepredĺženia nájmu resp.
zaslania výzvy na vypratanie bytu bol jej celkový dlh v sume 94,77 Eur.V jej prípade sa jedná o priznanie náhradného ubytovania súdom a nie o postup v zmysle VZN, teda o
pridelenie bytu na základe rozhodnutia primátora mesta Veľký Krtíš.
Žalobca sa rozhodol nepredĺžiť nájomné zmluvy všetkým nájomníkom bytového domu na ulici C. X A.

A. B. bez akéhokoľvek rozdielu (vrátane toho, či mali alebo nemali dlh na nájomnom).

4. Žalobca vo vyjadrení v vyjadreniu žalovanej uviedol, že trvá na podanom odvolaní. Podľa jeho názoru
nemožno od neho spravodlivo požadovať zabezpečenie súdom určeného náhradného ubytovania.
Je nepochybné, že absencia zmluvnej úpravy vo forme dodatku týkajúca sa jednak úpravy práva

nájomcu na opakované uzavretie zmluvy o nájme a jednak informačnej povinnosti o možnosti
opakovaného uzavretia nájomnej zmluvy v lehote 3 mesiacov pred skončením dohodnutej doby nájmu
je menej závažné ako uzatvorenie novej nájomnej zmluvy bez toho, aby boli splnené obligatórne
podmienky upravené vo VZN. Mal za to, že informačná povinnosť pri zmluvách uzatváraných na 3
mesiace stráca svoj význam, nakoľko nájomca je už pri podpise zmluvy s dobou nájmu v trvaní troch
mesiacov a dobou jej ukončenia uzrozumený.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zdôraznila, že žalobca pristúpil k vysťahovaniu celej
rómskej komunity v bytovom dome, pričom dôvodom nepredĺženia nájomných zmlúv nebolo, že
nájomcovia nepožiadali žalobcu o predĺženie nájomných zmlúv. Žalobca nájomníkom explicitne oznámil,
že im nájomné zmluvy predĺžené nebudú.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP
a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý

proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

9. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce
a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje

na argumenty žalobcu v odvolaní.

10. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca
v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení §

366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

11. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná užíva
byt, ktorý patrí do vlastníctva žalobcu, od 01. 10. 2020 bez právneho titulu, keďže žalobca uzatvoril so
žalovanou dňa 06. 05. 2015 Zmluvu o nájme bytu, pričom nájom bol uzatvorený na dobu určitú do 30.

09. 2015 a následne bola doba nájmu opakovane zmenená na základe dodatkov k nájomnej zmluve.
Na základe Dodatku č. 20 k nájomnej zmluve nájom skončil uplynutím doby, a to dňa 30. 09. 2020.12. Žalobca vyzval žalovanú listom zo dňa 09. 11. 2020 na vypratanie bytu, avšak bezvýsledne.
Z uvedeného dôvodu žalobca v súlade s ustanovením § 126 ods. 1 OZ podal reivindikačnú žalobu na
vypratanie bytu, ktorý žalovaná neoprávnene užíva, a tak ho zbavuje možnosti vykonávať jej vlastnícke

právo v zmysle ustanovenia § 123 OZ.

13. Z ustanovenia § 710 ods. 2 OZ vyplýva, že ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne
uplynutím tohto času. Ustanovenie § 676 ods. 2 OZ o prolongácii nie je možné aplikovať v prípade nájmu
bytu. Z platného znenia ustanovenia § 710 ods. 2 OZ totiž vyplýva: ,,Ak bol nájom bytu dohodnutý na

určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času. Ustanovenie § 676 ods. 2 neplatí pre zánik nájmu bytu.“

14. Súd prvej inštancie správne uviedol, že pri zániku nájmu dohodnutého na určitý čas nemá nájomca
právo na bytovú náhradu s tým, že osobitný zákon (zákon č. 189/1992 Zb.) môže ustanoviť, kedy aj v
týchto prípadoch má nájomca právo na bytovú náhradu. V danom prípade sa nejedná o prípad taxatívne
vymenovaný v ustanovení § 4 zákona č. 189/1992 Zb..

15. Odvolací súd konštatuje, že vypratanie po zaistení bytovej náhrady nemusí byť dané iba výslovnou
právnou úpravou, ale (okrem analogickej aplikácie pozitívnej úpravy) môže vyplynúť i zo situácie,
keď žalovanému síce bytová náhrada ani priamo ani analogicky nesvedčí, ale i napriek tomu žalobe
o vypratanie bytu je možné vyhovieť.

16. Neprimeraná tvrdosť, ktorá by mohla vzniknúť bezprostrednou realizáciou práva na vypratanie
nehnuteľnosti, možno zmieriť iba postupom podľa § 3 ods. 1 OZ, a teda súd s prihliadnutím na okolnosti
tej – ktorej veci zoberie do úvahy osobitné okolnosti a rozhodne o bytovej náhrade aj za použitia
ustanovenia § 3 ods. 1 OZ.

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi (contra bonos mores ). Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych
a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické

tendencie, sú presadzované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Výkon
práv musí byť v súlade so základnými a všeobecne rešpektovanými zásadami mravného poriadku
demokratickej spoločnosti (so zásadou slušnosti, poctivosti, čestnosti, vzájomnou úctou, toleranciou,
dôverou atď.).

18. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym
normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú
súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej
normy zo širokého, dopredu obmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie účastníka
občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých

hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia §
3 ods. 1 OZ, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky
rozhodujúce okolnosti.

19. V judikáte publikovanom pod R 39/1986 bola vyslovená zásada, že záver o výnimočnom vyhovení

žalobe o vypratanie bytu za výnimočného predpokladu priznania náhrady za byt musí byť odôvodnený
jednak závažnými dôvodmi na strane toho, má byt vypratať (napr. jeho rodinnými a sociálnymi pomermi,
dĺžkou užívania bytu a pod.), tak na strane toho, kto sa vypratania bytu domáha, teda doložením, že na
ňom možno spravodlivo požadovať, aby sa ochrana jeho práva takto podmienila a odložila.

20. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o bytovej náhrade aplikoval
ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, pričom výkon práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi odôvodnil
závažnými okolnosťami na strane žalovanej, ktorá má byt vypratať, a to jej rodinnými pomermi,
sociálnymi pomermi, majetkovými pomermi, zdravotným stavom žalovanej, vekom žalovanej, dĺžkou
užívania bytu a nemožnosťou zabezpečenia bývania zo strany žalovanej ani za pomoci jej rodinných

príslušníkov.21. Zároveň súd prvej inštancie zohľadnil i to, že žalobca zo žiadnym nájomníkom bývajúcom v bytovom
dome vo A. B. E. F. C. D. X neuzavrel nájomnú zmluvu, a to za účelom dosiahnuť vypratanie bytov
všetkými nájomníkmi v bytovom dome od 01. 10. 2020.

22. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobca je vlastníkom i iných bytov vo Veľkom Krtíši a že
ja ňom možno spravodlivo požadovať, aby sa ochrana jeho práva (vlastníckeho práva) podmienila
zabezpečením bytovej náhrady žalovanej. Odvolací súd podotýka, že v zmysle ustanovenia § 712 ods.
3 OZ náhradným ubytovaním je byt s jednou obytnou miestnosťou alebo obytná miestnosť v slobodárni,

ubytovni alebo v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom v zariadenej alebo
nezariadenej časti bytu u iného nájomcu. Byt alebo obytnú miestnosť môžu užívať viacerí nájomcovia.

23. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd považuje za potrebné dodať, že
predmetom konania je vypratanie bytu a nie nárok žalobcu na zaplatenie peňažného plnenia z titulu
nájomného, eventuálne z titulu bezdôvodného obohatenia. Skutočnosť, že žalovanej vznikol dlh na

nájomnom (ktorý žalobca prihlásil v zmysle zákona č.7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
neskorších právnych predpisov), je právne irelevantný vo vzťahu k predmetu sporu, pretože došlo
k zániku nájmu bytu z dôvodu uplynutia času, na ktorý bol nájom bytu dohodnutý.

24. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaná v konaní preukázala, že žije na hranici chudoby, je v krízovej

finančnej situácii, pričom základnou úlohou žalobcu pri výkone samosprávy (§ 1 ods. 2 zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších právnych predpisov) je nielen starostlivosť o rozvoj
jeho územia, ale hlavne o potreby jeho obyvateľov (vrátane potreby žalovanej v súvislosti s bývaním).

25. Pretože súd prvej inštancie správne v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 OZ uložil žalovanej povinnosť

vypratať byt až po zabezpečení náhradného ubytovania žalobcom, keď zobral do úvahy osobitné
okolnosti na strane žalovanej aj na strane žalobcu, ktorý je povinný zabezpečiť všestranný rozvoj
starostlivosti o obyvateľov mesta Veľký Krtíš (vrátane práva na bývanie), preto odvolaciemu súdu
neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť vrátane závislého
výroku o trovách konania (II. výrok), pri ktorom súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255

ods. 2 CSP podľa pomeru úspechu obidvoch strán.

26. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva : „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

Odvolacísúdaplikoval zásaduzodpovednostizavýsledok(zásaduúspechu)vyplývajúcuz ustanovenia
§ 255 ods. 1 CSP, t.j. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
V predmetnom prípade bola v tomto odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, preto jej vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

27. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo

podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej

pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 5. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.