Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. júl 2023

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoCsp/18/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121204666
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3121204666.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XXX, zastúpený zástupcom: Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 53, IČO:
46 962 000 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 25,
IČO: 35 792 752, zastúpený zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, ul. Kubániho 16, IČO: 47 233 516 o obnovu konania, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 17Csp/46/2021-52 zo dňa 21. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu žalobcu na obnovu konania zamietol
a výrokom II. žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že dňa 19.07.2021 bola Okresnému súdu Trenčín doručená
žaloba žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáha, aby súd povolil obnovu konania vedeného pred
Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 21C/143/2017.
V uvedenom konaní bolo rozhodnuté vo veci zaplatenia sumy 837,89 eur s prísl. rozsudkom sp. zn.
21C/143/2017 v neprospech žalobcu. Následne na základe rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci
C-485/19 zo dňa 22.4.2021, po vydaní rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, sa
v tomto konaní domáha povolenia obnovy konania, nakoľko podľa názoru žalobcu existujú dôvody na
povolenie obnovy konania. Žalovaný k žalobe uviedol, že nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy
konania a žiadal žalobu zamietnuť.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi,
a na základe zisteného skutkového stavu a na základe podanej žaloby vec právne posúdil podľa
citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku a rozhodol o žalobe. Súd zamietol žalobu žalobcu
z viacerých dôvodov, pre ktoré tak bolo potrebné urobiť. Žalobca sa žalobou domáha obnovy konania
vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 21Csp/143/2017, ktoré bolo právoplatne skončené dňa
24.10.2019, na základe dôvodov uvedených v § 397 písm. a/ a písm. e/ Civilného sporového poriadku.
Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 21Csp/143/2017 bolo zistené, že v pôvodnom konaní sa
žalobca žalobou podanou dňa 25.07.2017 domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia
vo výške 837,89 eur s príslušenstvom a aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 930 eur. Túto žalobu odôvodnil najmä tým, že uzavrel so žalovaným

dňa 20.03.2009 Zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť
žalobcovi sumu vo výške 1.659,70 eur. V tejto veci sa viedlo súdne konanie na Okresnom súde Trenčín
sp. zn. 16C/142/2014, v ktorom žalovaný žaloval žalobcu na zaplatenie sumy 710,12 eur s prísl., no
konajúci súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Konajúci súd žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu,
že považoval predmetnú Zmluvu
o úvere za bezúročnú a bezpoplatkovú vzhľadom na absenciu obsahových náležitostí podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch. Vykonaným súdnym dokazovaním v konaní
č. 16C/142/2014 bolo preukázané, že žalovaný poskytol a vyplatil žalobcovi úver vo výške 1.494,29
eur. Žalobca z toho platil žalovanému sumu vo výške 2.332,18 eur. Zmluva
o revolvingovom úvere obsahovala neprimerané vysoké úroky a poplatky za poskytnutie úveru, preto
boli tieto nároky žalobcu absolútne neplatné. Žalobca mal teda povinnosť vrátiť len plnenie, ktoré
obdržal (1.494,29 eur), pokiaľ vrátil 2.332,18 eur, vo výške 837,89 eur došlo na strane žalovaného
k bezdôvodnému obohateniu. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že
žalobca sa skutočne dozvedel o tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia v priebehu konania
sp. zn. 16C/142/2014, a ak by subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňom po právoplatnosti
rozsudku v uvedenom konaní, teda 15.04.2015, aj tak bola žaloba podaná dňa 25.07.2017 uplatnená
na súde po uplynutí tejto lehoty. Žalobca poslednú úhradu vykonal 15.03.2011, objektívna premlčacia
doba potom uplynula dňa 15.03.2014. Z uvedeného je zrejmé, že žaloba bola podaná po uplynutí tak
subjektívnej ako objektívnej premlčacej doby, preto súd prvej inštancie žalobu v časti
o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. Odvolací súd sa vo vzťahu k začiatku plynutia
subjektívnej a objektívnej premlčacej doby v predmetnej veci stotožnil s právnym názorom súdu prvej
inštancie.

4. Súd zamietol žalobu žalobcu pre nenaplnenie dvoch z vyššie uvedených zákonných predpokladov,
na ktoré v rámci svojej procesnej obrany poukázal aj žalovaný. Žaloba sa neopiera o prípustný dôvod
obnovy konania a nie je preukázané ani dodržanie zákonnej lehoty (subjektívnej) na jej podanie. K prvej
skutočnosti súd uviedol, že žalobca odôvodňuje žalobu na obnovu konania dôvodmi uvedenými v § 397
písm. a/ a písm. e/ Civilného sporového poriadku. Teda, že tu je rozhodnutie týkajúce sa strán a predmetu
pôvodného konania, ktoré žalobca bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a takisto možno
vykonať tento dôkaz, ktorý sa nemohol vykonať v pôvodnom konaní. Zároveň môžu tieto skutočnosti
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Takisto je potrebné uviesť, že podľa § 411 ods.1
Civilného sporového poriadku dôvodmi žaloby na obnovu konania je súd viazaný. Dôvodom obnovy
konania podľa § 397 písm. a) Civilného sporového poriadku je existencia skutočností, rozhodnutí alebo
dôkazov, ktoré v čase pôvodného konania existovali a strana z procesného hľadiska nezavinila, že sa
súd s nimi nemohol oboznámiť. Pôjde
o situáciu, keď strana o existencii skutočností (aj rozhodnutí) alebo dôkazov nevedela. Okolnosť, či
súd tieto dôkazy vykonal alebo sa predmetnou skutočnosťou (rozhodnutím) nezaoberal, neznamená
"možnosť" alebo "nemožnosť" strany použiť dôkazy alebo skutočnosti (rozhodnutia) v konaní. Tento
dôvod v prípade žaloby žalobcu neobstojí, pretože rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci vo veci
C-485/19 zo dňa 22.04.2021 v čase pôvodného konania ani neexistovalo, pričom ho bolo objektívne
možné zaobstarať. To vylučuje splnenie jednej z kumulatívnych podmienok vyplývajúcich z § 397 písm.
a) Civilného sporového poriadku na to, aby súd obnovu konania mohol povoliť. Označené rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ nespĺňa ani podmienku, že sa týka strán a predmetu pôvodného konania. Dôvodom
obnovy konania podľa § 397 písm. e) Civilného sporového poriadku je tá skutočnosť, že napadnuté
rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo
Komisie, ktoré je pre strany záväzné. Súd
v tejto súvislosti stručne poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoCsp/16/2022
zo dňa 26.05.2022 v ktorom odvolací súd konštatoval, že žaloba na obnovu konania v obdobnej veci
prípustná nie je, pretože priamo § 397 písm. e) CSP explicitne požaduje, aby rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ bolo pre strany záväzné. Tomu tak však nie je.

5. Čo sa týka nepreukázania dodržania zákonnej lehoty na jej podanie súd uviedol, že žalobu je potrebné
podať za dodržania dvoch procesných lehôt. Tzv. objektívnej v trvaní troch rokov a tzv. subjektívnej v
trvaní dvoch rokov. Žalobca nepreukázal, že by podal žalobu
v lehote troch mesiacov, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol
uplatniť, v zmysle § 403 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Súd konštatoval uplynutie subjektívnej
prekluzívnej lehoty ku dňu 9.10.2020 a teda uvedený rozsudok vo veci C-698/19 a 699/19 z 9.7.2020 a na
ňom založený dôvod alebo výklad o prípustnosti povolenia obnovy konania nemôže prichádzať do úvahy

ani ako dôvod obnovy konania pre jeho neuplatnenie v rámci 3-mesačnej lehoty pre podanie žaloby.
Žaloba na obnovu konania bola podaná 19.07.2021, teda podľa žalobcu v zákonnej trojmesačnej lehote.
Žalobca zároveň poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-698/18 a C-699/18 z 09.07.2020.
Priaznivejšie rozhodnutie vo veci malo podľa žalobcu spočívať v tom, že pôjde o trojročnú premlčaciu
lehotu, ktorá začne plynúť odo dňa 15.04.2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku
vo veci sp. zn. 16C/142/2014, ktorým súd konštatoval bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru, príp. už odo dňa vydania predmetného rozsudku, t.j. odo dňa 10.02.2015.
Preukázanie tejto lehoty žalobca odvodzuje z dátumu vydania rozsudku Súdneho dvora EÚ C-485/19
t.j. odo dňa 22.04.2021. Pre priaznivejšie rozhodnutie, použijúc argumentáciu žalobcu, je ale podstatný
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-698/18
a C-699/18 zo dňa 09.07.2020. Z tohto skôr vydaného rozsudku totiž vyplývajú právne závery
ohľadom správnej interpretácie európskeho práva pri vyhodnotení premlčania nároku spotrebiteľa voči
dodávateľovi, pre ktoré právne závery žalobca navrhoval obnoviť pôvodné konanie vedené na tunajšom
súde pod sp. zn. 21Csp/143/2017. V zmysle uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ treba čl. 2 písm. b),
čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods.1 smernice č. 93/13/EHS, zásady ekvivalencie, efektivity a právnej istoty vykladať v
súvislosti s vnútroštátnou právnou úpravou premlčania tak, že trojročná premlčacia doba na vrátenie súm
bezdôvodne zaplatených na základe nekalej podmienky nachádzajúcej sa v zmluve, uzatvorenej medzi
spotrebiteľom a dodávateľom neplynie odo dňa úplného splnenia zmluvy (t.j. od momentu, kedy došlo k
bezdôvodnému obohateniu, ktorý moment určil Okresný súd Trenčín vo veci vedenej na tunajšom súde
pod sp. zn. 21Csp/143/2017 za počiatok plynutia premlčacej doby). Súdny dvor EÚ svoj záver odôvodnil
tým, že spotrebiteľ sa nachádza v znevýhodnenom postavení čo do úrovne informovanosti a hrozí, že
premlčacia doba uplynie ešte predtým ako sa spotrebiteľ mohol dozvedieť o nekalej povahe podmienky
v zmluve. Z obsahu uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ ďalej vyplýva, že rozhodným okamihom
pre počiatok plynutia premlčacej doby je konštatovanie súdu v jeho rozhodnutí o neplatnosti zmluvných
dojednaní pre ich nekalú povahu, a to za predpokladu, že pre podobné žaloby táto premlčacia doba
začína plynúť až od okamihu určenia právneho dôvodu týchto žalôb súdom. Súd poukazuje na to, že
Súdny dvor EÚ v rozsudku zo dňa 22.04.2021 vo veci C-485/19 dospel
k právnemu záveru, podľa ktorého sa má zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene
zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady
93/13/EHS alebo na základe podmienok, ktoré sú
v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 sa
vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo
k bezdôvodnému obohateniu; teda Súdny dvor EÚ fakticky zopakoval právny záver už skôr vyjadrený v
jeho rozsudku vo veci C-698/18 a C-699/18 zo dňa 09.07.2020. Okrem toho
z rozsudku zo dňa 22.04.2021 vo veci C-485/19 nevyplývajú závery v tom smere, že premlčacia doba by
mala začať plynúť od rozhodnutia súdu, ktorým určí nekalosť zmluvnej podmienky, teda právny dôvod
žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia; tento právny záver ako už bolo uvedené možno vyvodiť
z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-698/18
a C-699/18 zo dňa 09.07.2020. Z oficiálnej internetovej stránky európskej únie súd zistil, že rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-698/18 a C-699/18 zo dňa 09.07.2020 bol uverejnený v Úradnom vestníku
EÚ C 287 dňa 31.08.2020, vrátane prekladu do slovenského jazyka. Od momentu uverejnenia tohto
rozsudku vrátane jeho prekladu do slovenského jazyka Súdneho dvora EÚ sa teda žalobca mohol
dozvedieť o dôvode na obnovu konania. Vychádzajúc
z dátumu zverejnenia tohto rozhodnutia, subjektívna trojmesačná lehota na podanie žaloby na obnovu
konania uplynula dňa 30.11.2020. Žaloba na obnovu konania bola podaná 19.07.2021, teda oneskorene,
po márnom uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty. Uvedený záver bol konštatovaný Okresným
súdom Trenčín už v konaní vedenom pod sp. zn. 20Csp/35/2021 (rovnaký právny zástupca žalobcu
a rovnaký žalovaný) a následne odvolacím súdom, Krajským súdom v Trenčíne v uznesení sp. zn.
17CoCsp/42/2022 zo dňa 28.10.2022. Zhrnúc vyššie uvedené súd záverom uviedol, že žaloba žalobcu
je neúspešnou snahou
o zvrátenie súdneho rozhodnutia, ktoré bolo vydané v jeho neprospech. Obrana žalovaného je plne
dôvodná. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pretože
žalovaný bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom namietal, že súd prvej
inštancie nezdôvodnil, prečo rozhodnutie, ktoré je spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci

podľa § 397 písm. a) CSP, musí existovať už v čase pôvodného rozhodovania. Zo znenia ustanovenia §
397 písm. a) CSP nevyplýva súdom prvej inštancie tvrdený záver, že rozhodnutie, ktoré nemohol použiť
bez svojej viny v pôvodnom konaní a ktoré zároveň je spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie, musí
nevyhnutne existovať už v čase pôvodného rozhodovania v konaní, ktorého obnovy sa domáha. Súd
prvej inštancie sa navyše ani nevysporiadal s jeho argumentáciou v podaní zo dňa 17.12.2021, v
rámci ktorej poukázal aj na právny názor akademickej obce, ktorá tvrdí, že dôvodom obnovy konania
môže byť existencia rozhodnutia, ktoré existovalo už v čase pôvodného konania, len ho oprávnená
strana objektívne nemohla aplikovať v pôvodnom konaní, alebo môže ísť o rozhodnutie, ktoré bolo prijaté
po právoplatnom skončení pôvodného konania. Súd prvej inštancie preto podľa žalobcu nesprávne
právne posúdil vec. Tiež nesúhlasil so súdom prvej inštancie, že nie je daný ani uplatnený dôvod obnovy
konania podľa § 397 písm. e) CSP, nakoľko rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 22.4.2021 vo veci
C-485/19 nespĺňal podmienku záväznosti pre žalobcu. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nesprávne
posúdil postavenie a záväznosť práva EÚ vo vzťahu k členským štátom a jednotlivcom. V danom
prípade sa súd prvej inštancie taktiež nezaoberal právnou argumentáciou obsiahnutou vo vyjadrení zo
dňa 17.12.2021, kde výslovne uviedol záväznosť práva EÚ vrátane rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci
C-485/19 pre každého jednotlivca, bez ohľadu na skutočnosť, či tá-ktorá osoba je účastníkom konania,
v rámci ktorého sa rozhodnutie orgánov Európskej únie vydalo. Nadradenosť, a teda aj záväznosť
akéhokoľvek práva EÚ, vrátane rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, vyplýva už zo samotného rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci C-6/64 Costa vs. ENEL. Súd prvej inštancie vôbec neriešil nadradenosť
práva Európskej únie nad vnútroštátnym právom, a teda z nej vyplývajúcu záväznosť práva Európskej
únie je pre jednotlivé členské štáty, ako aj samotných jednotlivcov. Napriek skutočnosti, že nebol priamo
účastníkom konania vedeného vo veci C-485/19, na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania
podaného Krajským súdom v Prešove vo veci LH proti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., je právny
názor Súdneho dvora EÚ rovnako záväzný tak pre účastníkov prejudiciálneho konania, ako i pre iné
osoby, vrátane jeho. Súd prvej inštancie sa vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19
nevysporiadal ani s princípom prednosti úniového práva pred vnútroštátnou úpravou. Súd prvej inštancie
odmietol žalobu na obnovu konania vedeného Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 21C/143/2017
podľa § 413 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko podľa názoru súdu prvej inštancie bola žaloba na obnovu
konania podaná žalobcom oneskorene po uplynutí subjektívnej 3 mesačnej lehoty na jej podanie. V
danom prípade sa súd prvej inštancie nezaoberal a nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu
obsiahnutou v žalobe na obnovu konania. Žalobca sa predmetnými argumentmi snažil poukázať na to, že
nárok žalobcu na obnovu sa neodvíjal vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ v spojených veciach
C – 698/18 a C – 699/18, ale žalobca týmito rozhodnutiami chcel poukázať na súvislosť s rozhodnutím
vo veci C – 485/19 zo dňa 22.04.2021, na ktorú by konajúci súd v konaní po povolení obnovy konania
mal pri posudzovaní predmetu sporu prihliadať. Súd prvej inštancie preto nesprávne postupoval, keď
posudzoval subjektívnu lehotu včasnosti podania žaloby na obnovu konania aj vo vzťahu k rozhodnutiu
Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C – 698/18 a C – 699/18, ktoré žalobca uvádza len z dôvodu
potreby výkladu rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 zo dňa 22.04.2021. Súd prvej inštancie
sa navyše nevysporiadal so skutočnosťou, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 sa týkalo
predmetu pôvodného konania predovšetkým z dôvodu, že sa
v ňom posudzovala otázka dĺžky premlčacej doby pre vydanie reštitučných nárokov spotrebiteľov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp.
zn. 21C/143/2017 sa riešila otázka plynutia premlčacej doby. Vzhľadom na vyššie uvedené má za to,
že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci
C-485/19 z 22.04.2021 možno aplikovať na predmetný prípad. V neposlednom rade žalobca uvádza, že
v podanej žalobe jednoznačne špecifikoval rozhodnutie, od ktorého odvodzuje ním uplatnený nárok na
obnovu konania (článok IV. písm. c) písm. d) podanej žaloby), na základe čoho mal súd prvej inštancie
vyhodnocovať otázku včasnosti podania žaloby výlučne vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci
C-485/19 z 22.04.2021. Posúdenie priaznivosti žalobcom označeného rozhodnutia malo byť predmetom
rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nesprávne
vec posúdil, keď odmietol podanú žalobu z dôvodu jej údajného oneskoreného podania, keď otázku
včasnosti odvodzoval od úplne odlišného rozhodnutia, než ktoré žalobca označil. V danom prípade
súd prvej inštancie zdôvodnil iba otázku posúdenia priaznivosti rozhodnutia rozsudku Súdneho dvora
EÚ v spojených veciach C-698/18 a C-699/18 a s tým spojeného konštatovania uplynutia subjektívnej
trojmesačnej lehoty vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ
v spojenej veci C-698/18 a C-699/18 z 09.07.2020, a teda že žalobca nepodal žalobu na obnovu konania
včas, bez bližšieho zdôvodnenia neposudzovania žalobcom označeného rozhodnutia - rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 ako rozhodnutia spôsobilého privodiť žalobcovi priaznivejšie

rozhodnutie vo veci. Žalobca má za to, že konštatovanie súdu prvej inštancie o oneskorenom uplatnení
nároku žalobcu bez dostatočného vysvetlenia na základe akých úvah dospel k záveru, že žalobca
nepodal žalobu vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C- 485/19 včas, zakladá arbitrárnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhoval, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu zmenil a povolil obnovu konania vedeného Okresným súdom Trenčín pod
sp. zn. 21C/143/2017 a priznal mu náhradu trov konania.

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že záver konajúceho súdu
o nepreukázaní dôvodov obnovy konania je správny. Žalobca v konaní – odkazujúc na § 397 písm.
a) CSP, nepredložil žiadne rozhodnutie, ktoré sa týka predmetu sporu a je záväzné pre sporové
strany. Rozhodnutie C-485/19 nie je záväzné ani pre žalobcu a ani žalovaného, nakoľko ide o
rozhodnutie o predbežnej otázke – t.j. o podaní výkladu únijného práva. Zároveň dané rozhodnutie sa
ani netýka predmetu sporu. Žalobca argumentuje záväznosťou rozhodnutia z prejudiciálneho konania,
hoci všeobecnú záväznosť takéto rozhodnutie nemá. Tu je na mieste práve použiť záver SD EÚ
vo veci C-234/04 zo 16. marca 2006 Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH kedy aj
Súdny dvor EÚ uviedol, že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil
právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom Európskeho
spoločenstva. Súdny dvor zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata (jedinou výnimkou, keď Súdny dvor
zakotvil povinnosť prelomiť túto zásadu, je situácia, keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do
jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu Európskej únie). Obnova konania nemá byť nariadená
pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora. Žalovaný považuje za
nesprávne tvrdenia žalobcu odvolávajúce sa na rozhodnutie Costa vs. ENEL (C-6/64). Rozhodnutie
Costa vs. ENEL (C-6/64) neobsahuje žiadne ustanovenie o nadradenosti či záväznosti rozhodnutí SD
EÚ o prejudiciálnych otázkach spôsobom, ako to prezentuje a tvrdí žalobca. Rovnako ani rozhodnutie
vo veci CILFIT neobsahuje takýto záver (mimochodom, dané rozhodnutie sa týka len výkladu v tom
zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho
práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ). Aj Ústavný súd SR v odôvodnení uznesenia sp. zn. III.
ÚS 345/2017 uvádza : „Aj keby sa súd pri vydaní platobného rozkazu prijateľnosťou dohodnutej zmluvnej
podmienky vôbec nezaoberal, alebo keby sa s ňou zaoberal, ale s nesprávnym záverom, nemôže ísť
o rozpor s európskou judikatúrou. Takýto nedostatok nemožno odstraňovať prostredníctvom obnovy
konania, pretože návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení
pri právnom posúdení veci alebo nesprávnosti procesnej povahy.“ Ide o právny názor pokračujúci
v argumentačnej línii vrcholných súdnych autorít tak, ako na ne žalovaný poukazoval počas celého
konania pred súdom prvej inštancie. V čase vydania právoplatného rozsudku č.k. 18Csp/114/2018 bola
Slovenská republika členom EÚ, pričom ani súd prvej inštancie a ani odvolací súd nedospeli k záveru o
nutnosti požiadať SD EÚ o výklad v rámci prejudiciálneho konania. Iný právny názor, prijatý s odstupom
času, preto nielen že nespĺňa požiadavky vnútroštátnej právnej úpravy a judikatúry o dôvodoch pre
obnovu konania, ale s poukazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-234/04 zo 16. marca 2006 Rosmarie
Capférer proti Schlang & Schick GmbH ani nemôže byť považovaný za spôsobilý dôvod obnovy konania.
Preto navrhoval, aby odvolací súd zamietol podané odvolanie a potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
a aby žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

9. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením záveru súdu prvej inštancie
o zamietnutí žaloby na obnovu konania žalobcu. Súd prvej inštancie vecne správne odkázal na
relevantnú judikatúru, ktorá sa na prejednávanú vec vzťahuje. Preto odvolací súd na tomto mieste
považuje za nadbytočné, aby ju opakoval, a tak žalobcu na jej vecne správne závery odkazuje.

10. Nad rámec správnosti dôvodov konštatovaných súdom prvej inštancie odvolací súd dopĺňa, že
ako podporný argument slúži i porovnanie CSP s predchádzajúcim právnym predpisom upravujúcim
občianske súdne konanie, t.j. s O.s.p., ktorý bol platný a účinný do 30.6.2016. V § 228 ods. 1 písm. e)
O.s.p. bolo stanovené, že právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania,
ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych
spoločenstiev. Vyššie citovaný § 397 písm. e) CSP prevzal uvedené ustanovenie z O.s.p., pričom však
explicitne doplnil, že je možná obnova konania z tohto dôvodu, len ak je takéto európske rozhodnutie

pre strany záväzné. Tým zákonodarca spresnil, že dôvod obnovy konania sa nemôže týkať takého
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré pre strany záväzné nie je, hoci sa aj týka otázky výkladu práva
EÚ. V prejednávanej veci rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, od ktorého žalobca odvodzuje prípustnosť
žaloby na obnovu konania, nie je záväzné pre strany konania.

11. Prijatím argumentácie žalobcu by sa zásadným spôsobom narušila právna istota, pretože by
právoplatnosť vnútroštátnych súdnych rozhodnutí závisela na budúcom možnom rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ o výklade práva EÚ, na základe ktorého by sa pripustila obnova konania. Takto by
právoplatnosť rozhodnutia bola 3 roky od právoplatnosti rozhodnutia len podmienečná (podľa § 403
ods. 3 CSP žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote 3 rokov od právoplatnosti
rozhodnutia), čo by narúšalo princíp právnej istoty, dôveru ľudí v právo a v nastolenie právnej istoty
súdnym rozhodnutím.

12. Navyše, i doktrinálne závery nepripúšťajú obnovu konania na podklade rozhodnutia
o predbežnej otázke v inej právnej veci. Zdôrazňujú, že "rozhodnutie vydané v konaní
o predbežnej otázke je záväzné, a to najskôr pre súd, ktorý položil predbežnú otázku. Vzhľadom ku svojej
precedenčnej povahe je potom takéto rozhodnutie záväzné i pre všetky ostatné vnútroštátne súdy, a tie
majú preto povinnosť ho rešpektovať a aplikovať vo všetkých konaniach, ktoré prejednávajú" (Tomášek,
M., Týč, V., Petrlík, D. a kol. Právo Evropské unie. 3. aktualizované vydání. Praha: Leges, 2021, s. 415).
V prejednávanej veci však už súd právoplatne rozhodol, preto sa nejedná o konanie, v ktorom by bol
povinný súd aplikovať záver rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, teda spätne.

13. Je tak zrejmé, že súd rozhodujúci v pôvodnom konaní ani nemohol aplikovať rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ, keďže v čase jeho rozhodovania nebolo vydané. Niet preto dôvodu akceptovať záver, že
judikatúrny posun je dôvodom obnovy konania (tento záver už odvolací súd v inom zložení senátu raz
zaujal v rozsudku zo dňa 28.10.2021, sp. zn. 17Co/105/2020, pričom ani tento senát odvolacieho súdu
nemá dôvod od jeho záverov ustupovať).

14. Čo sa týka záveru súdu prvej inštancie, že žaloba na obnovu konania bola podaná 19.07.2021, teda
oneskorene, po márnom uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty, odvolací súd uvádza, že pokiaľ súd
prvej inštancie dospel k tomuto záveru mal potom žalobu na obnovu konania v zmysle § 413 ods. 1 písm.
a) CSP odmietnuť a nezaoberať sa zákonnými predpokladmi prípustnosti povolenia obnovy konania,
avšak v konečnom dôsledku žalobu žalobcu na obnovu konania správne zamietol z dôvodov ako je
uvedené vyššie, preto odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil.

15. Záverom odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie však správne konštatoval, že žaloba na obnovu
konania bola podaná oneskorene. Žalobca žalobou na obnovu konania žiada obnoviť konanie, ktoré
právoplatne skončilo dňa 24.10.2019. Žalobu na obnovu konania žalobca odvodzoval od rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 z 22.04.2021. Argumentácia tohto rozhodnutia môže podľa žalobcu
spôsobiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ktorá bola v jeho prípade už právoplatne skončená.

16. Predovšetkým podľa odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie konštatoval, že priaznivejšie
rozhodnutie pre žalobcu predstavuje (samotným žalobcom označené) rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
v spojených veciach C-698/18 a C-699/19 z 09.07.2020. Pre tento svoj záver uviedol súd prvej inštancie
v napadnutom uznesení aj konkrétny dôvod - správny výklad práva EÚ ohľadom premlčania nároku
spotrebiteľa bol prijatý už v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-698/18 a C-699/19 z
9.7.2020 (bod 10. napadnutého uznesenia).

17. Žalobca v odvolaní namietal to, že žalobu na obnovu konania neodvodzoval od rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ v spojených veciach C-698/18 a C-699/19 z 09.07.2020, ale iba od rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vo veci C-485/19 z 22.04.2021. V takom prípade by mu subjektívna lehota na podanie žaloby na
obnovu konania neuplynula, ale žaloba na obnovu konania by bola podaná včas.

18. S touto argumentáciou sa však nemožno stotožniť. Ak totiž už raz deklaroval Súdny dvor EÚ
právny záver, ktorý je zhodný so záverom uvedeným v neskoršom rozhodnutí, tak nemožno odvodzovať
včasnosť podanej žaloby na obnovu konania od neskoršieho rozhodnutia. Dôvod obnovy konania pritom
nepredstavuje samotné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ale jeho závery, resp. argumentácia v ňom

prijatá. Dôvod obnovy konania preto jestvoval už od prvotného prijatia právneho záveru Súdnym dvorom
EÚ. V tomto prípade už odo dňa 31.08.2020, kedy bolo rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených
veciach C-698/18 a C-699/19 z 09.07.2020 zverejnené v Úradnom vestníku EÚ. Ak žalobca podal žalobu
na obnovu konania až dňa 19.07.2021, tak ju podal po márnom uplynutí trojmesačnej subjektívnej lehoty
podľa § 403 ods. 1 CSP, t.j. oneskorene.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené a
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal a preto
mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 23. 8. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.