Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. február 2024

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/152/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7518205304
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7518205304.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudkýňJUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom v D., E. X,
zastúpený Advokátska kancelária Hopferova s.r.o., so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, proti žalovanému:
RDB s.r.o., so sídlom v Moldave nad Bodvou, Budulovská 29, IČO: 36 585 157, zastúpený JUDr.
Vlastimilom Klepáčom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, o náhradu mzdy, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp.zn. 14C/182/2018 zo dňa 9. marca 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice – okolie č. k. 14C/182/2018-34 zo dňa 9. marca
2023 v časti výroku I., ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho

priemerného zárobku za obdobie 9 mesiacov vo výške 3.600 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti výroku I. m e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru v plnom rozsahu.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v plnom rozsahu.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania o náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru v rozsahu 50 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice – okolie, v súčasnosti Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len
súd), zhora označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho
priemerného zárobku za obdobie 12 mesiacov vo výške 4.800 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.). Rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. Rozhodol tak po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie č.k.
14C/301/2012-148 zo dňa 6. júna 2018, ktorým súd určil, že výpoveď daná žalobcovi listom zo dňa
8.8.2012 je neplatná (výrok I.), návrh v časti o určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej
trvá, zamietol (výrok II.), určil, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej
zamestnával (výrok III.) a nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, v ktorom
bude rozhodnuté aj o trovách konania (výrok IV.).

3. Po vylúčení nároku žalobcu na náhradu mzdy na samostatné konanie žalobca upresnil petit žaloby
tak, že sa domáhal zaplatenia náhrady mzdy za dobu 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka
práce v sume 400 € mesačne, t. j. 4.800 €.4. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobca nevykonával žiadnu prácu pre žalovaného ani pred
neplatným skončením pracovného pomeru a následne žalobca mal iný príjem, keďže vykonával prácu

u iného zamestnávateľa, z ktorého dôvodu žiadal mu nepriznať vôbec náhradu mzdy titulom neplatného
skončenia pracovného pomeru.

5. Nesporným v konaní bolo, že žalobca listom zo dňa 26.11.2012 oznámil žalovanému, že trvá na tom,
aby ho naďalej zamestnával a nespornou bola aj priemerná výška mzdy žalobcu 400 € mesačne.

6. Právne súd posúdil vec podľa čl. 3 základných zásad Zákonníka práce, podľa § 79 ods. 1, ods. 2
Zákonníka práce a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady mzdy
žalobcovi titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, keďže neplatnosť výpovede bola určená
právoplatnýmrozsudkomsúduažalobcaoznámilžalovanému,žetrvánatom,abyhoďalejzamestnával.
Podľa názoru súdu pritom nebolo rozhodujúce tvrdenie žalovaného, že žalobca nevykonával žiadnu

prácu ani pred neplatným skončením pracovného pomeru. Súd rozhodol, že žalovanému vznikla
povinnosť nahradiť žalobcovi mzdu za obdobie 12 mesiacov vo výške 400 € mesačne, z ktorého dôvodu
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.800 €.

7. O náhrade trov celého konania, t.j. konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ako aj

konania o náhrade mzdy súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 CSP s odôvodnením, že pomer úspechu
a neúspechu oboch strán bol približne rovnaký a zároveň neboli zistené dôvody pre aplikáciu § 257 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. e/, f/ a h/ CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne,

alternatívne navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uloženie
povinnostinahradiťžalobcovimzduvsumejehopriemernéhozárobkuzaobdobie12mesiacovpovažuje
za vecne nesprávne. Zotrval na tvrdení, že žalobca ako zamestnanec nikdy pre žalovaného nepracoval
a nikdy nevykonával dohodnutú náplň práce, t.j. nevykonával činnosť obchodného zástupcu a žalovaný
od uzatvorenia pracovnej zmluvy dňa 5.9.2011 až do skončenia pracovného pomeru neeviduje žiadny

výsledok jeho práce, ani žiadnu pracovnú aktivitu. Na preukázanie tohto tvrdenia navrhol v konaní
pred súdom prvej inštancie vykonať dokazovanie výsluchom svedkov, ktorý návrh však súd zamietol.
Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca spôsobil žalovanému škodu vo výške viac ako 250.000 €, ktorá
už bola sčasti žalovanému súdom právoplatne priznaná a sčasti je tiež predmetom súdnych konaní. Za
tejto situácie navrhol nepriznať žalobcovi náhradu mzdy.

9.ProtivýrokuII.onepriznanínáhradytrovkonaniavzákonnejlehotepodalodvolaniežalobcazdôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP a navrhol zmeniť napadnutý výrok rozsudku tak, že súd
žalobcovi prizná proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

10. V dôvodoch odvolania namietal nepreskúmateľnosť záveru súdu o nepriznaní náhrady trov konania
žiadnej zo strán vzhľadom na chýbajúce úvahy, ktoré viedli súd k prijatiu tohto záveru. Uviedol, že
v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dosiahol plný úspech vo veci aj napriek výrokom
súdu v bode II. a v bode III. rozsudku, keďže rozhodnutie súdu o tom, že nemožno od zamestnávateľa
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, bolo na jeho úvahe. Nemožno ho

preto zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku, ktorý závisí výlučne od úvahy súdu.
V konaní o náhradu mzdy bol plne úspešný, keď síce si pôvodne uplatnil nárok na náhradu mzdy za 36
mesiacov, podaním zo dňa 12.12.2022 však upresnil výšku uplatneného nároku tak, že si uplatnil nárok
na náhradu mzdy za 12 mesiacov v sume 4.800 € a táto suma mu bola v celom rozsahu priznaná. Išlo
pritom o jeho celý zákonný nárok v súlade s ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Nejednalo sa tu pritom

ani o čiastočné späťvzatie žaloby a súd ani nerozhodoval o zastavení konania. V oboch konaniach teda
dosiahol plný úspech a má preto nárok na plnú náhradu trov celého konania.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku
potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanému

v plnom rozsahu. Argumentoval tým, že predmetom vylúčeného konania bol nárok na náhradu mzdy
titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca splnil zákonné podmienky pre priznanie
tejto náhrady, keďže bola súdom určená neplatnosť výpovede danej mu žalovaným a zároveň oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Povinnosť žalovaného poskytnúť náhradumzdy za dobu 12 mesiacov je obligatórna a ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce nepripúšťa žiaden iný
výklad ani možnosť polemiky o jeho obsahu. Žalovaným navrhnuté výsluchy svedkov by nemohli mať
žiadnu relevanciu vo vzťahu k predmetu tohto konania o náhradu mzdy. Z týchto dôvodov považuje

odvolanie žalovaného za nedôvodné.

12. Žalovaný v replike zotrval na dôvodoch podaného odvolania a tieto v celom rozsahu zopakoval.

13. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

14. Krajský súd v Košiciach pred prejednaním odvolaní sporových strán vyzval ich v zmysle ust. § 382
CSP na vyjadrenie k možnému použitiu ust. § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom
do 31.12.2012 v spojení s ust. § 252i ods. 4 Zákonníka práce účinného od 1. januára 2013, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní sporu neboli použité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce.

15. Žalobca na výzvu súdu oznámil, že navrhuje, aby súd postupoval v súlade so zákonnými
ustanoveniami s prihliadnutím na datovanie výpovede ku dňu 08.08.2012 .

16. Žalovaný na výzvu súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby pri rozhodovaní daného sporu bola vec
posudzovaná v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcu a žalovaného
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadeniaodvolaciehopojednávaniavzmysleust.§385ods.1CSPacontrariovrozsahuvyplývajúcom
z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/

CSP) a dospel k záveru, že obe odvolania sú čiastočne dôvodné.

18. Rozsudok je vo výroku I. vecne správny iba v časti, ktorou žalovanému bola uložená povinnosť
nahradiť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie 9 mesiacov vo výške
3.600 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP

v tomto rozsahu potvrdil.

19. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti neboli splnené podmienky ani pre potvrdenie rozsudku, ani pre jeho
zrušenie, preto odvolací súd v prevyšujúcej časti výrok I. napadnutého rozsudku v zmysle ust. § 388
CSP zmenil tak, že žalobu v prevyšujúcej časti, t.j. nad sumu 3.600 €, zamietol.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. februára 2024 o 9.20
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutiabolizverejnenédňa13.februára2024naúradnejtabuliKrajskéhosúduvKošiciachvzmysle
ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

21. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo veci samej, pričom namietal odvolacie dôvody podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP, t.j. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (e/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (h/).

22. Žalobca podal odvolanie iba proti výroku o náhrade trov konania a uplatnil odvolacie dôvody podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/),
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

23. Odvolací súd dospel k záveru, že obe sporové strany dôvodne uplatnili odvolací dôvod podľa ust. §

365 ods. 1 písm. h/ CSP, pretože tak rozsudok vo veci samej (výrok I.), ako aj rozhodnutie o náhrade
trov konania (výrok II.) vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil

iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.

25. Súd prvej inštancie vec samu, t.j. nárok žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru nesprávne právne posúdil, ak aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia § 79

ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom od 1. januára 2013, čo malo za následok čiastočne
nesprávne rozhodnutie v spore vzhľadom na inú úpravu nároku na náhradu mzdy titulom neplatného
skončenia pracovného pomeru do 31.12.2012 a od 1.1.2013.

26. V zmysle ust. § 252i ods. 4 Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z.z.) v znení účinnom od 1. januára
2013, výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej

vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012.

27. Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2012, ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho

naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru.

28. Podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012, ak celkový čas, za ktorý by
sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 9 mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada
mzdy za čas 9 mesiacov.

29. V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že výpoveď bola daná žalobcovi
listom žalovaného zo dňa 8.8.2012, táto mu bola doručená dňom vrátenia doporučenej zásielky
žalovanému, adresovanej žalobcovi, určenej do vlastných rúk a neprevzatej žalobcom, t.j. dňom
4.9.2012.

30.Vzhľadomnaskutočnosť,ževýpoveďboladanážalovanýmžalobcovipred1.januárom2013,nároky
z nej vzniknuté sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012.

31. Nároky z neplatnej výpovede boli do 31.12.2012 upravené v ust. § 79 ods. 1, ods. 2 Zák. práce

odlišne ako po 1. januári 2013.

32. Podľa úpravy účinnej do 31.12.2012 v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru vznikol
zamestnávateľovi nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní

pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, avšak celkový čas nemohol
presiahnuť 9 mesiacov.

33. Nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru tak patril iba za dobu 9-
tich mesiacov a k zmene tejto právnej úpravy došlo až od 1.1.2013.

34. Pokiaľ súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za dobu 12 mesiacov vychádzajúc z ust. § 79 ods. 2
Zákonníka práce v znení účinnom od 1.1.2013, v zmysle ktorého zamestnancovi patrí bez ďalšieho
náhrada mzdy za dobu 12 mesiacov a ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť

mzdu primerane znížiť, prípadne nepriznať, pričom náhrada mzdy môže byť poskytnutá najviac za čas
36 mesiacov, vychádza jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho posúdenia veci.35. Žalobcovi v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012 v spojení s ust.
§ 252i ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom od 1.1.2013 patrí nárok na náhradu mzdy za 9 mesiacov,
čo pri výške priemerného zárobku žalobcu 400 € mesačne predstavuje celkovú sumu 3.600 €.

36. Zákonník práce v znení účinnom do 31.12.2012 nepripúšťal možnosť súdu túto výšku náhrady mzdy
moderovať, z ktorého dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým žalovaný bol zaviazaný
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za dobu 9-tich mesiacov a v prevyšujúcej časti rozsudok zmenil tak,
že žalobu zamietol, keďže priznanie náhrady mzdy prevyšujúcej obdobie 9-tich mesiacov je v rozpore

so zákonom.

37. Pokiaľ sa žalovaný domáhal v odvolaní nepriznania náhrady mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru žalobcovi vôbec, teda ani v rozsahu jeho zákonného nároku s argumentáciou, že
žalobca preňho nevykonával žiadnu prácu ani pred neplatným skončením pracovného pomeru, odvolací
súd uvádza, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa tento

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Náhrada mzdy je vyvolaná tým, že zamestnávateľ
po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením
v skúšobnej dobe prestal prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy i napriek tomu, že
zamestnanec trval na tom, aby ho naďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom
nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho

zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada má právnu povahu
satisfakcie za ujmu, ktorú utrpel zamestnanec v dôsledku konania zamestnávateľa. Pri neplatnom
skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný zamestnancovi uhradiť náhradu mzdy za
9 mesiacov, pokiaľ nedôjde ku skončeniu pracovného pomeru skôr alebo pokiaľ mu zamestnávateľ
neumožní skôr pokračovať v práci.

38. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy, keď náhrada mzdy titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru nie je náhradou ušlej mzdy, podľa názoru odvolacieho súdu náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku
toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a

súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru
so zamestnancom (porovnaj R 90/1970). Náhrada mzdy za čas 9 (12) mesiacov odo dňa oznámenia
zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, má satisfakčný a sankčný charakter.

39. Náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa za dobu 9

mesiacov nemôže súd znížiť ani nepriznať. Ak náhrada mzdy presahuje 9 mesiacov, v tom prípade súd
prizná náhradu mzdy iba za čas 9 mesiacov. Nepriznať náhradu mzdy môže súd teda iba po uplynutí
doby 9-tich mesiacov.

40. V prejednávanej veci došlo ku skončeniu pracovného pomeru až nadobudnutím právoplatnosti

rozhodnutia súdu, ktorým súd vyslovil, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
žalobcu ďalej zamestnával, t.j. dňom 5.7.2018. Keďže žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom,
aby ho ďalej zamestnával listom zo dňa 26.11.2012, od doručenia tohto oznámenia žalovanému má
žalobca nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru za dobu 9 mesiacov
a v prevyšujúcom rozsahu mu náhrada mzdy (až do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru)

nepatrí.

41. Vychádzajúc z vyššie uvedenej úpravy účinnej v čase neplatného skončenia pracovného pomeru
odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku žalovaného, prezentovanú aj v konaní pred súdom prvej
inštancie, ktorý žiadal nepriznať náhradu mzdy vôbec z dôvodu, že žalobca nevykonával prácu pre neho

ani pred skončením pracovného pomeru a že mu spôsobil škodu, keďže tieto tvrdenia sú vo vzťahu
k nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru irelevantné, nakoľko nárok
žalobcu vyplýva priamo zo zákona a viaže sa na neplatnosť skončenia pracovného pomeru a na jeho
oznámenie žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával.

42. Nárok žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru bol preto
daný čo do základu právoplatným rozhodnutím súdu o neplatnosti výpovede a splnením povinnosti
oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nárok na náhradu mzdy za obdobie 9
mesiacov vyplýva zo zákona a súd ho v konaní nemôže obmedziť alebo nepriznať.43. Námietky žalovaného, že žalobca preňho nevykonával prácu, sú relevantné len vo vzťahu k nároku
na náhradu mzdy za čas trvania pracovného pomeru, čo však nebolo predmetom tohto konania.

44. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto čiastočne odvolaniu žalovaného vo veci
samej vyhovel, keď potvrdil rozsudok čo do zaplatenia sumy 3.600 € a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol ako nedôvodnú, keďže išlo o nárok priznaný v rozpore s ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce
v znení účinnom do 31.12.2012.

45.Onárokunanáhradutrovceléhokonania(trovprvoinštančnéhoiodvolaciehokonania,vedenýchpod
sp. zn. 14C/301/2012 a 14C/182/2018) rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1, ods. 2 CSP a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

46. Po rozhodnutí odvolacieho súdu je výsledok konania o náhradu mzdy z neplatného rozviazania

pracovného pomeru (konanie vedené pod sp. zn. 14C/182/2018) taký, že žalobca mal v konaní úspech
čo do sumy 3.600 €, čo z celkovo žiadanej sumy 4.800 € predstavuje 75 %, úspech žalovaného v konaní
o náhradu mzdy takto predstavuje 25 % a teda celkový úspech žalobcu v konaní o náhradu mzdy
predstavuje 50 %. V tomto rozsahu preto odvolací súd priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na
náhradu trov celého konania o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

47.Vkonanívedenompodsp.zn.14C/301/2012oneplatnosťskončeniapracovnéhopomerubolžalobca
plne úspešný, keď súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, preto má voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.

48. Pokiaľ sa žalobca domáhal určenia, že jeho pracovný pomer trvá, (ne)úspech v tejto časti žaloby je
potrebné posudzovať v súvislosti so vzájomným návrhom žalovaného.

49. V konaní vedenom pod sp. zn. 14C/301/2012 o vzájomnom návrhu žalovaného o určenie, že
nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, bol žalovaný úspešný, čo

malo za následok zamietnutie žaloby v časti o určenie, že pracovný pomer žalobcu trvá, preto žalovaný
má proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania o vzájomnej žalobe v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

50. O výške priznaných trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

51.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§373ods.2poslednej
vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 4. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.