Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/32/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720203201
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6720203201.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobkyne: A/: A. B., C. D., nar.
18. 06. 1965, bytom XXX XX E., F. XXXX/X a žalobcu B/: G. E. B., nar. 02. 01. 1951, bytom XXX XX
H., I. XXX/X, obidvaja v konaní zastúpení advokátom JUDr. Marošom Uhaľom, advokátom a konateľom
Advokátskej kancelárie UHAĽ s. r. o., so sídlom 960 01 Zvolen, Š. Moyzesa 9877/43, IČO: 47 236 655,
proti žalovaným: II/: G. J. C., K., nar. 27. 08. 1951, bytom H., E. XX a III/: J. L. E., nar. 26. 08. 1954, bytom
H., H. XX, zastúpeného v konaní advokátom JUDr. Milanom Švecom, Advokátska kancelária Bratislava,
Vajnorská 98/D, o určenie, že dohoda je neplatná, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu

Zvolen č. k. 19C/27/2020-986 zo dňa 10. januára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd rozsudok okresného súdu m e n í tak, že určuje, že dohoda uzavretá dňa 12. 04. 2002
medzi G. J. C. K., nar. 27. 08. 1951, bytom XXX XX H., E. XX, G. E. B., nar. 02. 01. 1951, bytom H.,
I. XXX a J. L. E., nar. 26. 08. 1954, bytom XXX XX H., H. XX, nie je exekučným titulom podľa § 41
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a zmene
a doplnení ďalších zákonov, nie je rozhodcovským nálezom v zmysle § 21 zákona č. 218/1996 Z. z.
orozhodcovskomkonaní,niejezmieromvzmysle§21ods.4zákonač.218/1996Z.z.orozhodcovskom

konaní, je nezákonná, neplatná a nevykonateľná a žalobcov nezaväzuje.

II. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch o náhrade trov konania m e n í tak, že žalovaní v II/ a III/ rade
s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcom A/ a B/ náhradu trov konania v celom rozsahu spoločne a nerozdielne.

III. Žalovaní v II/ a III/ rade s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcom A/ a B/ náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu spoločne a nerozdielne.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že v konaní skúmal predovšetkým existenciu

naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80 písm.
c/ Občianskeho súdneho poriadku, teda procesného právneho predpisu platného a účinného v čase
podania žaloby. Poukázal na to, že naliehavý právny záujem žalujúca strana opierala o skutočnosť, že
„žalovaný v II. rade G. C. sa usiloval vykonať exekúciu na základe exekučného titulu a žalujúca strana
sa domnievala, že jej takáto situácia hrozí. Iné zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu v spise nie
je. I táto skutočnosť ale v súčasnosti nie je, pretože žalovaný v II. rade podal návrh na exekúciu a táto
bola vyhlásená za neprípustnú, a to uznesením okresného súdu 11Er/96/2016 z 22. 08. 2016 a toto

uzneseniebolopotvrdenéuznesenímKrajskéhosúduvBanskejBystricič.5CoE/165/2016.Nejdetedao
rozhodnutie, ktoré by bolo možné nejakým spôsobom napraviť, nejde o vadu, ktorá by bola odstrániteľná
a to preto, lebo oba súdy prvostupňový aj druhostupňový posúdili, že exekúciu nie je možné realizovať
z dôvodu plynutia času a z tohto dôvodu sa žalovaný nemôže domáhať exekučného konania, a tedapominul dôvod, ktorý bol oprávnený a to naliehavý právny záujem z obavy práve z takejto exekúcie. Bolo
tu úsilie o vykonanie exekúcie v právnom stave, keď bolo o veciach rozhodnuté v prospech žalovaného
v II. rade. Ten stav sa zmenil, ale v tom období bol exekučný titul a on očakával, že ten exekučný titul

môže byť realizovaný. Nemohol byť, lebo uplynul čas. K exekúcii 11Er/2576/2005 uviedol, že tu bola
exekúcia zastavená, pretože prvostupňový aj druhostupňový súd rozhodli, že dohoda nie je exekučným
titulom a preto musel súd exekučný zastaviť exekúciu. Tam bola zastavená exekúcia a niet procesného
prostriedku ako tú exekúciu, prostoreko povedané, oživiť, pokračovať v tom pôvodnom exekučnom
konaní a tak sa žalovaný v II. rade pokúšal novým podaním domôcť svojho práva, toto ale uplynutím 10

ročnej lehoty bolo už vlastne zmarené. To nie je nijako konvalidovateľné, plynutie času sa napraviť nedá“.

2. Okresný súd ďalej poukázal na to, že „v čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo konštatované porušenie práva na
spravodlivý proces, nestotožnil sa s právnou analýzou vo veci, že súd musí rozhodnúť spôsobom ako
rozhodol prvýkrát, „...nakoľko k tomu, aby sa mohol zaoberať argumentami hmotného práva, musí byť
najskôr splnená podmienka procesného práva. Skúmal, či existoval naliehavý právny záujem v čase

podania žaloby, vtedy existoval, podľa judikatúry musí existovať aj v čase konečného rozhodnutia, preto
súd má za to, že nie je splnená podmienka z procesného práva, v čase rozhodovania už neexistoval
naliehavý právny záujem na určení. V čase prvého rozhodnutia existoval naliehavý právny záujem pri
podaní žaloby, aj v čase rozhodnutia vo veci. v tom je rozdiel oproti v súčasnosti neexistujúcom právnom
záujme. Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol“.

3. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku a o náhrade trov
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Rozhodol teda podľa pomeru úspechu vo veci potom, čo súd žalobu žalobcov
A/ a B/ voči žalovaným II/ a III/ zamietol (výrok I. rozsudku), rozhodol o náhrade trov konania tak, že

žalobcom A/ a B/ uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému II/ (výrok II.) a žalovanému III/
(výrok III.) v rozsahu 100 %.

4. Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP)
odvolanie žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu z odvolacích dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (písm. b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (písm. d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (písm. f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (písm. h/).

5. Žalobcovia predovšetkým namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a je v rozpore s § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“), ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Tvrdili, že vzhľadom na to, že
v predmetnom konaní pretrváva absencia vykonania potrebných individuálnych opatrení v súvislosti
s výkonom rozsudku ESĽP Lispuchová a Lispuch proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel
k záveru o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „Dohovor“), podaním z 23.
septembra 2022 predložili analýzu vypracovanú bývalou dlhoročnou zástupkyňou SR pre ESĽP, z ktorej

vyplýva nasledovné:
Rozsudok ESĽP je pre štát záväzný v zmysle čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Účinky právoplatnosti má
výrok rozsudku, ako aj jeho odôvodnenie. Čl. 46 ods. 1 Dohovoru implicitne obsahuje povinnosť
odstrániť, alebo napraviť zistené porušenie Dohovoru. Navrátenie do pôvodného stavu je štát povinný
vykonať v závažných prípadoch porušenia Dohovoru. Aplikácia tohto princípu sa uplatňuje aj vo

veciach namietaných porušení práv podľa čl. 6 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie). Tento
princíp sa uplatňuje v situáciách, v ktorých cieľ zabezpečiť ľudské práva jednotlivca spolu s účinnou
implementáciou rozsudkov ESĽP prevyšuje nad princípmi res iudicata a právnej istoty. Uvedená
podmienka je v predmetnom prípade splnená a okresný súd by mal zabezpečiť, aby sa situácia žalobcov
dostala do stavu, v ktorom sa nachádzali pred porušením (restitutio in integrum).

Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn. II ÚS 316/2019-71 z 11. marca 2020, ktorým vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4Cdo/53/2016 z 22. marca 2017,inter alia uviedol: „20. Po posúdení ústavnej sťažnosti, namietaného súdneho rozhodnutia najvyššieho
súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, ako aj obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrení
účastníkov dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je čiastočne dôvodná v časti namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie už len v tom,
že sťažovatelia boli napokon úspešní v konaní pred ESĽP, ktorý vyhlásil rozsudok v ich prospech,
keď konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ... 21. ...V predmetnom prípade zásah generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a najvyššieho súdu jednoznačne
spôsobilposunprípaduvprospechprotistrany.Zrušenieprávoplatnéhoazáväznéhorozsudkuvydaného

pred tým v prospech sťažovateľov v tejto veci bolo nezlučiteľné s princípmi právnej istoty a rovnosti
zbraní obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade bolo dôležité, že išlo o súkromnoprávny
spor, že strany boli zastúpené právnymi zástupcami a že nič nenaznačovalo tomu, že by sa argumenty,
ktoré boli predložené generálnym prokurátorom najvyššiemu súdu nedali použiť už na nižších stupňoch
konania. Európsky súd pre ľudské práva teda konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. 22. Teda
ak najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a aj ústavný súd rozhodli

(nadväzujúcnavšeobecnésúdy,ktoréneprerušilikonanieodovolanísťažovateľovdorozhodnutiaESĽP,
pozn.) v ich neprospech, už samo o sebe znamená porušenie ich označených práv. ... 29. V ďalšom
konaní bude úlohou najvyššieho súdu postupovať spôsobom, ktorý už bude v súlade s právnymi názormi
ESĽP uvedenými v bode 20. a nasl., a následne vo veci opätovne rozhodnúť tak, aby sa vec vrátila do
pôvodného stavu, teda ešte pred rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora“.

6. Ďalej žalobcovia v odvolaní argumentovali nasledovne:
„Následne najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia 4Cdo/80/2020 z 27. mája 2020, ktorým
rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 11. novembra 2014 č .k.

12C/42/2006-517 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, inter alia uviedol: „20. Pod
skutkovú podstatu ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba v tomto prípade zahrnúť i nesprávny postup
a naň nadväzujúce napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie len, že vôbec nereagovali
na námietky žalobcov ohľadne „protiústavného“ uznesenia najvyššieho súdu z 26. februára 2013 sp.
zn. 4 Mcdo8/12, v porovnaní s už v tom čase ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veciach DRAFT-OVA, a. s. proti Slovenskej republike, PSMA spol. s r. o. proti Slovenskej
republike a COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej republike, na ktoré sa tiež vo svojom rozsudku z 15.
októbra 2019 odvolával Európsky súd pre ľudské práva. Procesnou chybou totiž bolo, že najvyšší súd
spolu s odvolacím a okresným súdom odmietli prerušiť konanie do rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva o sťažnosti žalobcov, proti vyššie označenému uzneseniu najvyššieho súdu, čím pre

žalobcov zbytočne skomplikovali ich postavenie v predmetnom spore po tom, čo sa skutočne naplnila
jej opodstatnenosť. Následne najvyšší súd spochybniac vyššie citované závery ústavného súdu uviedol,
že: „Kauzou s takouto bohatou procesnou históriou, ktorá sa opätovne (tretíkrát) dostala na najvyšší
súd, tento súd nevyrieši podľa predstáv ústavného súdu (viď bod 9.), ale musí si ju vyriešiť strana sporu
(žalobcovia) tak, že v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt budú iniciovať obnovu konania vo

vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Mcdo/8/2012 prostredníctvom ustanovenia § 397 písm.
d/ CSP, čím sa znovu otvorí stav pred týmto rozhodnutím (t. j. pred 26. februárom 2013) tak , ako to
mal zrejme na mysli ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 316/2019. Príčinou porušenia medzinárodnej
zmluvy bol totiž najvyšší súd, ako súd dovolací. V takomto prípade bude dôležité, aby sa inštitút obnovy
konania vzhľadom na svoj účel vykladal extenzívne zohľadňujúc reálne možnosti žalobcov domôcť sa

nápravy stavu porušenia ich základných práv v predchádzajúcom dovolacom konaní.

7. Podľa žalobcov proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Mcdo/8/2012 nebolo samostatne
možné podať obnovu konania, keďže išlo o konanie o opravnom prostriedku, aj keď o mimoriadnom
opravnom prostriedku. Žalobcovia teda mohli podať obnovu len vo vzťahu ku konaniu pred všeobecnými

súdmi a konanie pred ústavným súdom, čo aj učinili. Žalobcovia uplatnili návrh na obnovu konania
pred všeobecným súdom. Uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 19C/19/2020 z 27. júla 2020,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/83/2020 z 26. novembra 2020,
bol návrh zamietnutý s odôvodnením, že navrhované konanie na obnovu konania nie je právoplatne
skončené. Aj ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 625/2021-20 z 12. novembra 2021 odmietol

návrh na obnovu konania veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 435/2013-71 z 10. septembra 2013, pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia inter alia uviedol: „31. Napokon je potrebné zdôrazniť, že neskoršej
ústavnej sťažnosti navrhovateľov, podanej proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo
53/2016 22. marca 2017, ústavný súd vyhovel (pozri bod 8.). Uvedeným uznesením najvyšší súdodmietol dovolanie navrhovateľov, ktorým sa usilovali zvrátiť právoplatné zamietnutie ich žaloby práve
na podklade právneho názoru uznesenia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora, ktorého prípustnosť najvyšší súd podľa záverov ESĽP vyhodnotil v rozpore s právom

navrhovateľov na spravodlivé súdne konanie. Nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 316/2019-71 z 11.
marca 2020 spojený s vrátením veci najvyššiemu súdu na podklade uvedených záverov ESĽP poskytuje
priestor potrebný (pozri bod 11.) na to, aby všeobecné súdy rozhodli o žalobe navrhovateľov tak, že ich
konanie ako celok nebude zaťažené vadou identifikovanou ESĽP, kvôli ktorej navrhujú konanie vedené
na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 435/2013 obnoviť. Účel tohto ich návrhu bol dostatočne dosiahnutý

nálezom ústavného súdu z 11. marca 2020“. Z uvedeného teda vyplýva, že obnova konania tak, ako si
to predstavoval najvyšší súd, nebola možná, keďže sám najvyšší súd zrušil rozhodnutia súdov oboch
nižších stupňov, a teda v konaní sa pokračovalo a trvajúce konanie sa nedá obnoviť. Ústavný súd tiež
návrh na obnovu konania odmietol, ale poukázal na zrušujúce rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II.
ÚS 316/2019-71 z 11. marca 2020, kde je vysvetlené, ako vo veci ďalej postupovať.

8. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že v právnej analýze J. M. E. je upozornené na to, že vzhľadom na
povinnosti vyplývajúce súdom Slovenskej republiky z čl. 46 ods. 1 Dohovoru, v nadväznosti na závery
ESĽP uvedené v právoplatnom rozsudku Lispuchová a Lispuch proti Slovenskej republike z 15. októbra
2019, v ktorom tento konštatoval porušenie práv žalobcov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, je potrebné požiadať okresný súd, aby v súlade s právnym názorom ústavného súdu

vyslovenom v odôvodnení nálezu sp. zn. II. ÚS 316/2019-71 vo veci opätovne rozhodol tak, aby sa
vec vrátila do pôvodného stavu, teda ešte pred rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora. Okresný súd sa nestotožnil s právnou analýzou vo veci, že musí rozhodnúť
spôsobom ako rozhodol prvýkrát s tým, že na to nebola splnená podmienka procesného práva, pretože
v čase rozhodovania neexistoval právny záujem na určení a žalobu v celom rozsahu zamietol a okresný

súd tak vec nesprávne právne posúdil a konal v rozpore aj s § 193 CSP. Okresný súd nenavrátil
vec do pôvodného stavu, rozhodnutie súdu sa vôbec nezaoberá tým, že z úspešných žalobcov sa
nezákonne (viď. rozhodnutie ESĽP) zavinením najvyššieho súdu stali neúspešní účastníci, ktorí navyše
museli uhradiť trovy konania druhej strane po žalobu zamietajúcich rozhodnutiach nasledujúcich po
rozhodnutí najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní. Konanie malo skončiť právoplatným rozsudkom

odvolacieho súdu, ktorým potvrdil žalobe vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa. Mimoriadne
dovolanie nebolo prípustné a malo byť odmietnuté. S týmto sa súd nezaoberal, aj keď mal a jeho
rozhodnutie je nedostatočne zdôvodnené a preto nepreskúmateľné. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti žalobcovia žiadali rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť
a zabezpečiť tak potrebnú nápravu v súlade s rozsudkom ESĽP a jeho právnym názorom a v súlade

s rozhodnutím ústavného súdu a jeho právnym názorom.

9. Žalovaný III/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom okresného
súdu, ktorý správne postupoval, keď po vrátení veci na opätovné konanie skúmal predovšetkým splnenie
procesných podmienok v čase, kedy mal vo veci rozhodnúť. Zistenie nedostatku naliehavého právneho

záujmu na strane žalobcov je procesná prekážka v konaní, ktorá zabránila skúmať hmotnoprávnu
stránku sporu. Žalujúca strana neuviedla iný dôvod naliehavého právneho záujmu ako bol súdom zistený
v pôvodnom konaní, a preto súdu nezostávalo iné ako rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výrokovej
časti rozsudku. Žalujúca strana ani vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku neuviedla žiadny
iný dôvod naliehavého právneho záujmu, ktorý by okresný súd opomenul. Odôvodnenie rozsudku

považuje za dostatočné, keďže je možné z neho zistiť úvahy súdu a dôvody rozhodnutia obsiahnutého
vo výrokovej časti. Rozsudok okresného súdu žiadal v celom rozsahu potvrdiť.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), odvolanie prejednal viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) na pojednávaní nariadenom na prejednanie odvolania (§ 385

ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil z nasledovných dôvodov:

11. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

12. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že v súdenej veci nie sú splnené podmienky ani
na potvrdenie rozsudku okresného súdu a ani na jeho zrušenie z nasledovných dôvodov:13. Žalobou zo dňa 16. 03. 2006 podanou na Okresnom súde Zvolen dňa 17. 03. 2006 sa žalobkyňa A.
B. domáhala rozhodnutia proti žalovaným I/ G. M. N., II/ G. J. C., K. a III/ L. E. rozhodnutia, že dohoda
uzavretá dňa 12. 04. 2002 medzi nimi a dohoda (GENTLEMEN?S AGREEMENT) uzavretá dňa 26.

03. 1998 je nezákonná a žalobcu nezaväzuje. Uviedla, že dňa 26. 03. 1998 uzavreli G. J. C., G. E. O., J.
J.I.,J.L.E.ajejexmanželG.E.B.dohodunazvanúajGENTLEMEN?SAGREEMENT,nazákladektorej
sa snažili vyriešiť spor okolo výkonu akcionárskych práv spoločnosti BUČINA a. s. Zvolen, JUDr. Ľudovít
Paus bol rozhodcom sporu a bol poverený na jeho rozhodnutie. Dňa 12. 04. 2002 uzavreli G. C., J. L.
E. a jej exmanžel G. E. B. ďalšiu dohodu, ktorá mala byť zároveň rozhodnutím rozhodcu JUDr. Ľudovíta

Pausa, ktorý na tejto dohode vyznačil právoplatnosť aj vykonateľnosť. Na základe tejto dohody sa viedlo
exekučné konanie súdnym exekútorom JUDr. Máriom Mičákom na základe poverenia Okresného súdu
Zvolen (konanie č. 11Er/2576/2005, č. Ex406/05). Oprávneným je G. M. N., ktorý pohľadávku získal
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 09. 2005. Súdny exekútor žalobkyňu podľa jej názoru
považoval za účastníčku exekučného konania, hoci by ňou nemala byť, nakoľko mali s exmanželom
ich bezpodielové vlastníctvo manželov vysporiadané ešte pred začatím exekúcie. Podľa jej názoru

predmetná dohoda je nezákonná, neplatná, ju nezaväzuje, je premlčaná a nemožno na jej základe viesť
exekučné konanie voči nej. Z dohody (GENTLEMEN?S AGREEMENT) zo dňa 26. 03. 2008 okrem
iného vyplýva, že medzi sporovými stranami I/ a II/ trvá dlhšiu dobu spor, ktorého podstatou je výkon
akcionárskych práv v spoločnosti BUČINA a. s. Zvolen, ako aj reálny vplyv na činnosť spoločnosti a jej
rozhodovanie; v tejto súvislosti boli podané viaceré žaloby, iné návrhy na súdy, podnety na začatie

trestného stíhania a iné podania. Sporové strany na spoločnom stretnutí s J. L. E. z dňa 21. 03. 1998
prejavili svoju vôľu riešiť tento spor čestne, prijateľným spôsobom a s konečnou platnosťou, a preto sa
dohodli:
1. Sporové strany poverili (ako rozhodcu) riešením vyššie uvedeného sporu J. L. E. ... a rozhodca toto
poverenie prijal.

2.Sporové strany vykonajú v dohodnutej dobe všetky vzájomne akceptované kroky (prevod
akcií na rozhodcu, úschova akcií u rozhodcu, členstvo rozhodcu v orgánoch spoločnosti), ktoré
garantujú postavenie rozhodcu a znemožňujú sporovým stranám konať v predmetnom spore bez
predchádzajúceho súhlasu rozhodcu.
3.Po vykonaní všetkých krokov podľa bodu 2. sa sporové strany zaviazali vziať späť všetky podania

(žaloby, trestné oznámenia, ...) a zastaviť konania prebiehajúce, ktoré súvisia s predmetným sporom.

14. Následne J. C., E. B. a L. E. (teda nie všetci tí, čo boli účastníci dohody z 26. 03. 1998) dňa
12. 04. 2002 uzavreli „v súlade s Dohodou (GENTLEMEN?S AGREEMENT) dohodu, ktorú prijali ako
rozhodnutie L. E., v zmysle ktorej na vysporiadanie akcionárskych práv za prevod akcií spoločnosti

Bučina, a. s. ... sa E. B. zaviazal zaplatiť J. Ružanskému 100.000.000,- Sk (slovom jednostomiliónov
Slovenských korún) ako nezdaniteľné plnenie najneskôr do 31. 12. 2003, a to formou peňažného aj
nepeňažného plnenia, a to tovarom z produkcie spoločnosti podľa výberu J. Ružanského a v cenách
ním akceptovaných; prípadne prevodom nehnuteľností, cenných papierov, podielov v obchodných
spoločnostiach alebo inou, zo strany J. C. vopred odsúhlasenou formou (viď. body 1. a 2. predmetnej

dohody). Zároveň (viď. bod 3. dohody) sa E. B. zaviazal zaplatiť J. C. v súlade s bodom 2. tejto dohody
zo 100.000.000,- Sk do 31. 12. 2002 najmenej 1/3-tinu, t. j. 33.500.000,- Sk a v prípade plnenia tohto
záväzku v rok 2003 sa zaviazal plniť záväzok pri úročení 5% p. a. od 01. 01. 2003. V prípade, že nesplní
svoj záväzok do 31. 12. 2003, bol povinný zaplatiť J. Ružanskému naviac sankčný úrok 0,1 % z dlžnej
sumy za každý deň omeškania až do zaplatenia.

15. Žalobkyňa teda v konaní tvrdila, že dohoda z 26. 03. 1998 ju nezaväzuje, že je nezákonná,
neplatná, nemožno viesť exekúciu, je premlčaná, konanie pred rozhodcom E. nikdy neprebehlo, postup
rozhodcu bol nezákonný, GENTLEMEN?S AGREEMENT podpísali iné osoby, než dohodu z 12. 04.
2002, rozhodca E. dohodu nazval zmierom, čo žalobkyňa popierala, v dohode z 12. 04. 2002 sa

spomínajú akcionárske práva, prevod akcií, no v prvej dohode išlo o niečo iné. V exekučnom konaní
voči nej žalovaný 1/ uplatňuje aj sankcie vyplývajúce z dohody z 12. 04. 2002, ktoré ale v dohode nie
sú špecifikované a sú nepresné a že jej exmanžel na základe dohody nič nedostal (za prevod akcií
mu nebolo nič vyplatené), tak by ani nemal nič vracať. Domáhala sa teda určenia, že dohoda z 12.
04. 2002 a z 26. 03. 1998 sú nezákonné a žalobkyňu nezaväzujú. Po návrhu na pripustenie zmeny

žaloby z 10. 11. 2009 (č. l. 2012, 2013 spisu) žalobkyňa žiadala rozhodnúť, že dohoda uzavretá dňa 12.
04. 2002 nie je exekučným titulom ..., nie je rozhodcovským nálezom ..., nie je zmierom podľa zákona
o rozhodcovskom konaní, je nezákonná, neplatná, nevykonateľná a žalobcov nezaväzuje.16. Okresný súd vo veci rozsudkom (prvým rozsudkom) určil, že dohoda uzavretá dňa 12. 04. 2002 ...
nie je exekučným titulom ..., nie je rozhodcovským nálezom ..., nie je zmierom ..., je nezákonná, neplatná
a nevykonateľná a navrhovateľov nezaväzuje. Zároveň žalobu voči žalovanému 1/ G. M. N. v celom

rozsahu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania.

17. Na základe odvolania podaného žalovaným 2/ Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol rozsudkom
(prvým rozsudkom, okrem ďalších výrokov) tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej určil,
že dohoda uzavretá dňa 12. 04. 2002 nie je exekučným titulom, nie je rozhodcovským nálezom, nie

je zmierom a je nezákonná, neplatná a nevykonateľná a navrhovateľov nezaväzuje, potvrdil a vo
výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému 1/, ponechal rozsudok okresného súdu ako odvolaním
nenapadnutý, nedotknutý (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/232/2010-298 zo dňa
09. 12. 2010). Proti rozsudku okresného súdu a krajského súdu podal mimoriadne dovolanie generálny
prokurátor podaním zo dňa 18. 04. 2012 (č. l. 317 spisu), ktorému Najvyšší súd SR vyhovel uznesením
sp. zn. 4 MCdo/8/2012 z 26. 02. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09. 12. 2010

v napadnutom potvrdzujúcom prvom výroku týkajúcom sa veci samej a v závislom druhom a štvrtom
výroku týkajúcom sa trov konania a rozsudok Okresného súdu vo Zvolene v prvom výroku vo veci
samej a v závislom štvrtom výroku týkajúcom sa trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na
ďalšie konanie okresnému súdu. Dovolací súd sa nestotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že
predmetná určovacia žaloba má preventívny charakter a požadované určenie je v požadovanej veci

spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty žalobcov alebo odstrániť ohrozenie ich konkrétneho tvrdeného
práva,najmäkeďobasúdynižšíchstupňovpominuliajtakzávažnúskutočnosť,žepostaveniežalobkyne
1/ a postavenie žalobcu 2/ v prejednávanej veci nie je totožné vo vzťahu k predmetu veci, a preto je
potrebné ich posudzovať samostatne. Najvyšší súd SR pre účel posúdenia prejednávanej veci uzavrel,
že právne pomery žalobkyne 1/, voči ktorej žalovaní žalobu o splnenie povinnosti v zmysle § 80 písm.

b/ OSP k dispozícii nemajú, prebiehajúcou exekúciou vedenou na Okresnom súde Zvolen pod sp.
zn. 11Er/2576/2005 dotknuté – v zmysle ohrozenia alebo zneistenia práva alebo právneho vzťahu,
ktorého má byť účastníčkou – neboli. Žalobkyňa 1/ je totiž len účastníčkou exekučného konania, ktoré
postavenie jej vyplýva z ustanovenia § 37 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak sú exekúciou
postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov účastníkom konania, ak ide o tieto veci,

účastníkom konania je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím. Pretože právoplatný rozsudok
o kladnej alebo zápornej určovacej žalobe netvorí vo vzťahu medzi týmito účastníkmi prekážku
právoplatne rozhodnutej veci, v žalobe na plnenie založenej na tom istom základe (§ 159 ods. 3 OSP)
nemožno dospieť k záveru, že rozhodnutie o požadovanom určení je spôsobilé vytvoriť pevný základ pre

právnevzťahymedzižalobkyňou1/ažalovanými.Priposúdeníexistencienaliehavéhoprávnehozáujmu
na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ OSP u žalobcu 2/ bolo v prejednávanej veci
potrebné brať do úvahy existenciu rozhodcovského nálezu (zmieru), na ktorý je už vedené exekučné
konanie na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11Er/2576/2005, t. j. do úvahy bolo potrebné brať
rozhodnutie, ktorým žalobcovi 2/ bola už uložená povinnosť na plnenie (por. § 80 písm. b) OSP), t. j.

bola ním deklarovaná jeho povinnosť vo sfére hmotného práva, v rámci ktorého musela byť riešená
aj otázka platnosti či neplatnosti dohody z 12. 04. 2002, ako základnej predbežnej otázky. Určovacia
žaloba teda nie je v preskúmavanom prípade zárukou odvrátenia sporu medzi žalobcom a žalovanými
a nemá preventívny charakter, ako to výslovne tvrdí odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia.
Žalobca 2/ následne mohol žalobou na súde domáhať zrušenia rozhodcovského nálezu z dôvodov

uvedených v ustanovení § 25 ods. 1 zákona č. 218/1996 Z. z., v ktorom konaní je súd oprávnený
skúmať namietanú neplatnosť uzavretého zmieru a s tým aj súvisiacu otázku platnosti dohody z 12.
04. 2002. V tomto ustanovení sa premieta princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“
alebo „zákony sú písané pre bdelých“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“). Nevyužitie postupu
podľa uvedeného ustanovenia znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovský nález

žalobou podľa § 80 písm. c) OSP, keď právoplatným rozhodnutím o povinnosti plniť je vyriešená aj
prejudiciálna otázka existencie či neexistencie práva, či právneho vzťahu, z ktorého povinnosť plniť
vzišla, pričom zodpovedajúcej náprave bolo možné v prejednávanej veci dospieť inak, než predmetnou
určovacou žalobou, ktorú možnosť však žalobca 2/ nevyužil. Keďže právoplatný rozhodcovský nález
je exekučným titulom a má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd s ním

povinný nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie,ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).
Súdna prax je jednotná v názore, že v už štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým,

či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto
posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu
upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahovým náležitostí

rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu,
ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd tak v prípade

rozsudku všeobecného súdu ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide
o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku). Podľa názoru NS SR námietka
generálnehoprokurátoratýkajúcasaneprípustnostiposudzovaniasplnenianáležitostíexekučnéhotitulu
všeobecným súdom v konaní podľa § 80 písm. c) OSP tak bola plne opodstatnená, pretože takéto
oprávnenie prináleží výlučne exekučnému súdu v exekučnom konaní, ktorému táto povinnosť vyplýva

priamo zo zákona.

18. Ústavný súd SR uznesením III. ÚS 435/2013-25 sťažnosť žalobcov A/ a B/ odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (č. l. 101 a nasl. spisu). Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia
Najvyššieho súdu SR (viď. vyššie) dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-

procesných princípov spravodlivého súdneho konania toto uznesenie nemožno považovať za arbitrárne.

19. Okresný súd v ďalšom konaní o veci znovu rozhodol rozsudkom (rozsudok č. 2) č. k.
12C/42/2006-517 zo dňa 11. 11. 2014, ktorým návrh žalobcov A/ a B/ voči žalovaným II/ a III/ zamietol
a rozhodol o náhrade trov konania. Rozhodol tak, ako na to poukázal, v dôsledku viazanosti zrušujúcim

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo/8/2012 z 26. 02. 2013. Z tých istých dôvodov po podaní
odvolania rozhodol aj Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 14Co/88/2015-604 (16Co) tak,
že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol návrh žalobcov A/ a B/ voči odporom II/ a III/,
potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. Najvyšší súd SR dovolanie žalobcov A/ a B/ uznesením sp. zn. 4Cdo/53/2016 z 22. 03. 2017
odmietol. Poukázal pritom taktiež na dôvody uvedené v rozhodnutí 4MCdo/8/2012 a uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 435/2013-25. Toto uznesenie NS SR však bolo Ústavným súdom
SR nálezom z 11. 03. 2020 sp. zn. II. ÚS 316/2019 zrušené, keď Ústavný súd vyslovil, že základné
právo žalobcov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením NS SR bolo porušené a Ústavný súd uznesenie NS SR zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná v časti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie už
len v tom, že sťažovatelia (žalobcovia, pozn.) boli napokon úspešní v konaní pred Európskym súdom pre
ľudské práva, ktorý vyhlásil rozsudok v ich prospech, keď konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru

uznesením NS SR z 26. 02. 2013 sp. zn. 4MCdo/8/2012 vydaným na základe mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora (viď. rozsudok ESĽP vo veci Lispuchová a Lispuch proti Slovenskej republike
z 15. 10. 2019 na základe sťažnosti č. 21998/14, č. l. 893 a nasl. spisu).

21. Po zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR (uznesenia č. 2 NS SR), teda sp. zn. 4Cdo/53/2016

ústavným súdom Najvyšší súd SR ďalším uznesením (uznesenie č. 3) č. k. 4Cdo/80/2020 z 27.
05. 2020 (č. l. 699 a nasl. spisu) zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. 12.
2015 sp. zn. 14Co/88/2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 11. 11. 2014 č. k.
12C/42/2006-517 a vec vrátil Okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR teda zrušil vo
veci v poradí druhé rozhodnutie okresného súdu a druhé rozhodnutie krajského súdu. Najvyšší súd

SR poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Lispuchová, Lispuch proti Slovenskej republike a v bode
7.3. v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že ESĽP nepovažoval inštitút mimoriadneho dovolania
paušálne a priori za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže zásah do princípu právnej istoty
pripúšťa a považuje za súladný s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale len vtedy, ak je to v záujme napraveniapodstatných nedostatkov napadnutého konania, resp. rozhodnutia, či justičných omylov, avšak v tomto
prípade ESĽP sťažnosť v časti namierenej proti inštitútu mimoriadneho dovolania s poukazom na
svoje rozsudky v prípadoch DRAFT-OVA, a. s. proti SR, PSMA, spol. s r. o. proti SR a COMPCAR,

s. r. o. proti SR uviedol, že nezistil osobitné dôvody na spochybňovanie právoplatného rozhodnutia
odvolacieho súdu z 09. 12. 2010 (bod 2.) v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 07. 05. 2010 (bod
1.), (poznámka odvolacieho súdu, teda rozsudku okresného súdu č. 1 a rozsudku odvolacieho súdu
č. 1). V prejednávanom prípade zásah generálneho prokurátora a kasačné rozhodnutie Najvyššieho
súduSRjednoznačnespôsobiloposunprípaduvprospechprotistranyžalobcov.Zrušenieprávoplatného

a záväzného rozsudku odvolacieho súdu vydaného predtým v prospech žalobcov – sťažovateľov v tejto
veci nebolo nezlučiteľné s princípmi právnej istoty a rovnosti zbraní obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
V danom prípade bolo dôležité tiež to, že išlo o súkromnoprávny spor, že strany boli zastúpené právnymi
zástupcami a že nič nenaznačovalo tomu, že by sa argumenty, ktoré boli predložené generálnym
prokurátorom aprobované Najvyšším súdom SR, nedali použiť už na nižších stupňoch konania v rámci
vedenia konania, či riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré boli k dispozícii žalovaným.

Ak Najvyšší súd SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora a aj Ústavný súd
SR vo veci sp. zn. III. ÚS 435/2013 rozhodli v neprospech žalobcov, už samo osebe táto skutočnosť
znamená porušenie základných práv sťažovateľov. Najvyšší súd ďalej konštatoval (viď. bod 9. dôvodov
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR), že vo všeobecnosti rešpektoval záväzný právny názor vyslovený
Ústavným súdom SR v kasačnom náleze vydanom v tejto veci, ale nevidel žiaden zákonný dôvod na

to, aby „vec vrátil do pôvodného stavu, teda ešte pred rozhodnutie Najvyššieho súdu o mimoriadnom
dovolaní“ (viď. bod 7., 10.), lebo pri svojom opätovnom rozhodovaní je viazaný obsahom a rozsahom
žalobcami podaného dovolania, takže z jeho hraníc ultra petitum vykročiť nemôže aj keby chcel, resp.
na pokyn Ústavného súdu SR, čo znamená, že skrze neho môže posudzovať zákonnosť len rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. 12. 2015, a to eventuálne aj v spojení s rozsudkom Okresného

súdu Zvolen z 11. 11. 2014 (teda rozsudku č. 2 okresného súdu a rozsudku č. 2 krajského súdu),
ktoré boli vyhlásené po vydaní rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora,ktorýmbolikasačneviazaní,hocineskôrbolototorozhodnutieNSSRposúdenérozsudkom
ESĽP z 15. 10. 2019 (sťažnosť č. 21998/14) ako „protidohovorové“ (inak protiústavné), keď in globo
porušilo voči žalobcom princíp právnej istoty a rovnosti zbraní obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

aj napriek tomu, že „prešlo testom ústavnosti“ v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 10. 09.
2013 sp. zn. III. ÚS 435/2013, ktoré sťažnosť žalobcov voči uzneseniu NS SR z 26. 02. 2013 sp.
zn. 4MCdo/8/2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú (sic !). Najvyšší súd dodal, že existenciu
predpokladovprípustnostiadôvodnostidovolaniaskúmavdobe,kedyoodvolanírozhodujeaniekdobe,
kedy bolo dovolanie dovolané. Dovolací súd v danej veci rozhodoval opätovne po zrušení uznesenia

najvyššieho súdu z 22. 03.2017 sp. zn. 4Cdo 53/2016 (druhé uznesenie najvyššieho súdu), ktorým
bolo dovolanie žalobcov pre neprípustnosť odmietnuté, nálezom ústavného súdu z 11. 03. 2020 sp.
zn. II. ÚS 316/2019, a s prihliadnutím na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 15. 10.
2019, sťažnosť č. 21998/14, ktorým bolo vyslovené, že uznesením Najvyššieho súdu z 26. 02. 2013
sp. zn. 4 MCdo 8/2012 došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho stratilo toto

rozhodnutie svoju materiálnu záväznosť pre naň nadväzujúce rozhodnutia okresného a krajského súdu,
ktoré boli predmetom dovolacieho prieskumu v tomto konaní. Napokon najvyšší súd konštatoval (viď bod
21 dôvodov rozhodnutia), že kauzu s takouto bohatou procesnou históriou, ktorá sa opätovne (tretíkrát)
dostala na najvyšší súd, tento súd nevyrieši podľa predstáv ústavného súdu (viď bod 9), ale musí si ju
vyriešiť strana sporu (žalobcovia) tak, že v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt budú iniciovať

obnovu konania vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Mcdo 8/2012 prostredníctvom
ustanovenia § 397 písm. d) CSP, čím sa znovu otvorí stav pred týmto rozhodnutím, t. j. pred 26. 02.
2013) tak ako to mal zrejme na mysli ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 316/2019. Príčinou porušenia
medzinárodnej zmluvy bol totiž najvyšší súd ako súd dovolací. V tomto prípade bude dôležité, aby
sa inštitút obnovy konania, vzhľadom na svoj účel, vykladal extenzívne, zohľadňujúc reálne možnosti

žalobcov domôcť sa nápravy stavu porušenia ich základných práv v predchádzajúcom dovolacom
konaní.

22. Žalobcovia na to podali návrh na obnovu konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky
skončeného rozhodnutím ústavného súdu III. ÚS 435/2013. Tento návrh ústavný súd uznesením III.

ÚS 625/2021-20 zo dňa 12. 11. 2021 odmietol majúc za to, že obnova konania pred ústavným súdom
predstavuje prostriedok nápravy iba vtedy, ak nie je možné dosiahnuť nápravu prostredníctvom obnovy
konania pred všeobecnými súdmi.23. Ďalší návrh žalobcov na obnovu konania Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12C/42/2006 a Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/88/2015 Okresný súd Zvolen odmietol (odmietol žalobu na obnovu
konania) zo dňa 18. 05. 2020 uznesením č. k. 19C/19/2020-107, ktoré bolo potvrdené uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/83/2020-137 (viď č. l. 910 a 913 spisu). Sťažnosť žalobcov
A/ a B/ na Európsky súd pre ľudské práva proti rozhodnutiu ústavného súdu (č. l. 943 a nasl. spisu)
ESĽP vyhlásil za neprijateľnú (č. l. 953 a nasl. spisu).

24. Okresný súd v ďalšom konaní zistil, že exekúcia pôvodne vedená pod sp. zn. 11Er/2576/2005

u exekútora J. M. M. bola uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/2576/2005-213 zo dňa
09. 09. 2011 zastavená. Oprávneným G. J. C., K.. bol podaný ďalší návrh na vykonanie exekúcie.
Okresný súd vykonaním exekúcie poveril exekútora JUDr. Václava Kunu (sp. zn. 1Er/96/2016), pričom
okresný súd uznesením č. k. 1Er/96/2016-111 zo dňa 22. 08. 2016 námietkam povinného (Ing. Petra
Lispucha) proti exekúcii vedenej súdnym exekútorom JUDr. Václavom Kunom pod sp. zn. EX/329/2016
vyhovel a exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Uznesenie Okresného súdu bolo potvrdené Krajským

súdom v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5CoE/165/2016 zo dňa 27. 06. 2017 (viď č. l. 973
a nasl. spisu). Na to okresný súd ďalším rozsudkom (rozsudkom č. 3) teraz odvolaním napadnutým
rozsudkom (č. k. 19C/27/2020-986 zo dňa 10. 01. 2023) žalobu žalobcov A/ a B/ voči žalovaným II/
a III/ zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení.
Tretí rozsudok okresného súdu bol krajským súdom terajším rozhodnutím zmenený z dôvodu, že krajský

súd sa nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti posudzovania žaloby žalobcov
z hľadiska posudzovania naliehavého právneho záujmu na nimi požadovanom určení. Niet pochýb
o tom, že konajúci súd v zmysle ust. § 80 OSP je oprávnený a aj povinný skúmať, či návrhom na začatie
konania (žalobou) sa uplatnilo, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,
ak je na tom naliehavá právny záujem. Nie je však možné pritom opomenúť aj § 1 OSP, podľa ktorého

ustanovenia Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako
aj výchova na zachovávanie zákonov na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Tento princíp sa premieta aj do terajšieho procesného právneho poriadku, a to do zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok, ktorý v čl. 2 ods. 1 ustanovuje, že ochrana ohrozených alebo porušených

práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. V ods. 2 ustanovuje, že právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. V zmysle čl. 3 ods. 1 každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať

v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento
zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Nie je medzi stranami sporu sporné, že rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu je pre štát záväzný v zmysle čl. 46 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorý obsahuje implicitne povinnosť odstrániť alebo napraviť zistené
porušenie Dohovoru, prípadne poskytnúť nápravu, ak nie je možné restitutio in integrum. Navrátenie
do pôvodného stavu je štát povinný vykonať v závažných prípadoch porušenia Dohovoru, pričom cieľ
zabezpečiť ľudské práva jednotlivca spolu s účinnou implementáciou rozsudkov ESĽP prevyšuje nad
princípmi res iudicata a právnej istoty. Uvedená podmienka je v predmetnom prípade splnená a bolo

povinnosťou okresného súdu zabezpečiť, aby sa situácia žalobcov dostala do stavu, v ktorom sa
nachádzali pred porušením ich práva.

25.Okresnýsúd vovecirozhodolpôvodnerozsudkom(vporadíprvým),ktorýmurčil,žedohodaz12.04.
2002 nie je exekučným titulom, nie je rozhodcovským nálezom, nie je zmierom, je nezákonná a neplatná

a nevykonateľná a žalobcov nezaväzuje. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (v poradí prvým rozsudkom) a uvedené rozsudky boli zrušené Najvyšším súdom
Slovenskej republiky v dôsledku mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom SR.
Uznesením Najvyššieho súdu 4 Mcdo 8/2012 (v poradí prvým). Európsky súd vo veci Lispuchová –
Lispuch proti Slovenskej republike (sťažnosť žalobcov 21998/14) z 15. 10. 2019 poukázal na to (viď bod

41), že si všimol neobvyklý kontext a funkcie zmluvy z 12. 04. 2002 a bol toho názoru, že do tej miery,
v akej najvyšší súd našiel vadu v posúdení právnej povahy nižšími súdmi, za konkrétnych skutkových
okolností predmetného prípadu, táto vada nepredstavuje „vadu základného charakteru alebo justičný
omyl“ zaručujúcu znovuobnovenie konania v zmysle judikatúry Súdu (pozri, a contrario, Procenko protiRusku, č. 13151/04, ods. 30-33, 31. júl 2008; Tishkevich proti Rusku, č. 2202/05, ods. 25, 4. december
2008; Lenskaja proti Rusku, č. 28730/03, ods. 40, 29. január 2009). Do tej miery, v akej sa vláda
snažila odôvodniť zásah do konečného a právoplatného rozsudku v prospech sťažovateľov potrebou

ochrániť práva žalovaných v pôvodnom konaní, Súd poznamenal, že neexistuje žiadny náznak toho,
že by v pôvodnom konaní existovala prekážka, ktorá by im bránila vzniesť argumenty tak, ako to urobil
neskôr generálny prokurátor (pozri Draft-ova, a. s., vyššie citovaný, ods. 84 a PSMA, spol. s r. o., vyššie
citovaný, ods. 78). Akokoľvek, Súdu sa nezdalo, že by tieto argumenty boli vznesené na nižších súdoch.
Taktiež Súd poznamenal, že jeden z dvoch žalovaných, ktorí prehrali, ani len nevyužil svoje právo

podať odvolanie voči rozsudku zo 07. 05. 2010 a že všetci žalovaní mali k dispozícii ďalší prostriedok
nápravy – a to ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR, v ktorej mohli predložiť také isté argumenty,
aké za nich predložil generálny prokurátor, alebo akékoľvek ďalšie argumenty podľa Dohovoru bez
zásahuštátnehoorgánuvichprospech(pozrimutatismutandis,DRAFT-OVA,a.s.,vyššiecitovaný,ods.
85). Za týchto okolností Súd nezistil žiadne osobitné dôvody na odklon od všeobecného predpokladu,
že podľa princípu právnej istoty v prípadoch, v ktorých súdy rozhodli o veci s konečnou platnosťou,

ich rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (Vrumarescu proti Rumunsku /GC/, č. 28342/95, ods.
61, ECAR 1999-7). Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní Súd ďalej poznamenal, že mimoriadne
dovolanie Generálneho prokurátora bolo podané na základe podnetu jedného zo žalovaných, ktorí
prehrali a v ktorom namietal skutkové a právne zistenia všeobecných súdov a tvrdil, že ich rozsudky
neboli adekvátne odôvodnené. Generálny prokurátor vo svojom mimoriadnom dovolaní a najvyšší súd

vo svojom rozsudku o tomto dovolaní odkázali na analýzu vedúcu k záveru, že akékoľvek námietky
týkajúce sa zmluvy z 12. 04. 2002 mali byť preskúmavané výlučne v rámci konania o jej exekúcii alebo
v rámci osobitného konania podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na skutočnosť, že
takéto konanie zo strany generálneho prokurátora a najvyššieho súdu nebolo v rozpore s vnútroštátnym
právom, Súd zopakoval, že zásah štátneho orgánu v prospech jednej zo strán v súkromnom spore

principiálne vyvoláva otázky podľa Dohovoru (pozri PSMA, spol. s r. o., vyššie citovaný, ods. 78).
V predmetnom prípade jednoznačne jedným z účinkov zásahu generálneho prokurátora a najvyššieho
súdu do preskúmavaného konania bol ďalší vývoj prípadu v prospech žalovaných (pozri PSMA, spol
s r. o., vyššie citovaný, ods. 75). Súd poznamenal, že žalovaní boli strany v čisto súkromnoprávnom
spore, boli zastúpení právnym zástupcom počas celého konania a neexistoval žiadny náznak toho, že

dodatočné argumenty generálneho prokurátora a Najvyššieho súdu nemohli byť predložené samotnými
žalovanými počas predchádzajúceho rozhodovania o prípade na dvoch nižších stupňoch konania.
V konečnom dôsledku teda Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v súdenej veci bol čl. 6 ods. 1
Dohovoru porušený. Žalobcovia uplatnili návrh na obnovu konania pred všeobecným súdom, avšak ich
návrh bol uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 19C/19/2020 z 27. 07. 2020 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/83/2020 z 26. 11. 2020 zamietnutý s odôvodnením, že
navrhovanékonanienaobnovukonanianiejeprávoplatneskončené.KeďžeÚstavnýsúdSRuznesením
II. ÚS 316/2019-71 z 11. 03. 2020 zrušil len uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/53/2016 z 22.
03. 2017, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol a nezrušil aj uznesenie 4 MCdo/8/2012, najvyšší súd
po vrátení veci z ústavného súdu nemal inú možnosť ako zrušiť len druhý rozsudok okresného súdu

v spojení s rozhodnutím krajského súdu (č. l. 517 a č. l. 604 spisu), pričom ústavný súd zaujal stanovisko,
že aby sa vec mohla dostať do právneho stavu, aký platil pred porušením práva žalobcov, je potrebné,
aby sa žalobcovia domáhali nápravy prostredníctvom obnovy konania. Návrhu na obnovu konania však
nevyhovel ani Ústavný súd SR ani okresný súd v spojení s rozhodnutím krajského súdu. Žalobcom
teda nezostala v podstate žiadna možnosť nápravy v zmysle rozhodnutia ESĽP, ktoré rozhodnutie je,

ako už bolo povedané vyššie, pre Slovenskú republiku záväzné. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné,
aby o veci opätovne rozhodol súd prvej inštancie tak, aby sa vec vrátila do pôvodného stavu, teda
ešte pred rozhodnutie Najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ktorých
zásah bol v rozpore s princípom právnej istoty, ako aj rovnosti zbraní. Iná možnosť dosiahnutia restitutio
in integrum nebola možná. Rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí žaloby z dôvodu nedostatku

naliehavého právneho záujmu došlo k odignorovaniu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
a žalobcom sa nedostalo žiadneho zadosťučinenia a spravodlivosti. Pri kolízii zásady spravodlivosti,
istoty a rovnosti zbraní s princípom formálneho dodržiavania procesných právnych predpisov bolo
dôvodné uprednostniť prvý z uvedených princípov a rozhodnúť tak, ako bolo rozhodnuté už v poradí
prvým rozsudkom okresného súdu v spojení s prvým rozsudkom krajského súdu, a teda žalobe vyhovieť.

Slovenská republika (v mene ktorej bol tento rozsudok vyhlásený) predsa nemôže tvrdiť, že síce
uznáva záväznosť rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, avšak tieto nie je možné rešpektovať,
pretože procesné právne predpisy neobsahujú ustanovenia o možnosti dosiahnuť nápravu v zmysle
rozhodnutia európskeho súdu. Ústavný súd SR v rozhodnutí č. k. II. ÚS 316/2019-71 z 11. 03. 2020poskytol dostatočný priestor potrebný na to, aby všeobecné súdy rozhodli o žalobe žalobcov tak, že ich
konanie ako celok nebude zaťažené vadou identifikovanou ESĽP, kvôli ktorej navrhli konanie vedené na
ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 435/2013 obnoviť. Vo veci teda bolo potrebné rozhodnúť tak, aby sa

vec vrátila do pôvodného stavu, teda ešte pred rozhodnutie Najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Rozsudok okresného súdu zmenil aj vo výroku o náhrade

trov konania a keďže žalobcovia A/ a B/ boli v konaní úspešní, v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP súd im
priznal náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci a uložil povinnosť žalovaným II/ a III/
zaplatiť žalobcom A/ a B/ náhradu trov konania v celom rozsahu spoločne a nerozdielne. Žalobcovia boli
úspešní aj v odvolacom konaní a preto odvolací súd taktiež podľa ust. § 255 ods. 1 CSP uložil povinnosť
žalovaným II/ a III/ zaplatiť žalobcom A/ a B/ náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu taktiež
spoločne a nerozdielne.

27. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V Banskej Bystrici dňa 25. 01. 2024