Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. január 2024

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/46/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122399099
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:6122399099.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej

a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu: A. B. C., D., E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F.
G. XXXX/XX, H. - I. C., zastúpený: JUDr. Andrej Gara, advokát so sídlom Štefánikova 14, Bratislava
- Staré Mesto, IČO: 30 850 436, proti žalovanej: A. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX,
H., zastúpená: SOUKENÍK-ŠTRPKA, s.r.o. so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, o
zaplatenie
114,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu

Prievidza č. k. 10C/42/2022-139 zo dňa 18. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.
p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III.
o trovách konania m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

III. Žalobcovi proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovanú
k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 110,05 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
6,25 % ročne zo sumy 110,05 Eur od 27.09.2022 do zaplatenia, výrokom II. konanie v časti
o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 110,05 Eur od 18.04.2021 do 26.09.2022
zastavil. Výrokom III. žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

1.2 V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej
zaplatenia sumy 110,05 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody vo výške cestovných nákladov z
miesta jeho bydliska v H. do miesta bydliska maloletého dieťaťa v H., spôsobenej mu tým, že žalovaná
mu dňa 17.04.2021 neumožnila styk
s maloletým synom a nepreukázala objektívne dôvody pre nemožnosť realizácie styku, ktorý bol
upravený uznesením Okresného súdu Prievidza č.k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019, právoplatným
dňa 02.03.2020. V priebehu súdneho konania vzal podanú žalobu čiastočne späť o zaplatenie 5 %

ročného úroku z omeškania zo sumy 110,05 eur od 18.04.2021 do 26.09.2022 a súčasne žalobu rozšíril
o zaplatenie 1,25 % ročného úroku z omeškania zo sumy 110,05 eur od 27.09.2022 do zaplatenia.
Rozšírenie žaloby súd podľa § 140, § 142 ods. 1 CSP pripustil. Žalovaná nárok žalobcu na náhradu
škody neuznala a žalobu navrhla ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedla, že dieťa na styk so žalobcomriadne pripravila a snažila sa ho riadne motivovať; napriek tomu, maloletý dlhodobo styk s otcom rázne
odmieta. Dňa 17.04.2021 opätovne odmietol styk so žalobcom a nechcel odísť z domu, o čom žalobcu
riadne informovala. Poukázala na to, že skutočnosť, že maloletý odmieta realizáciu styku so žalobcom,

nie je následkom jej konania a konanie žalobcu považovala za účelové, zneužívajúce právo. Žalovaná
žalobcovi poskytuje pravidelnú súčinnosť, pravidelne s ním komunikuje a koná tak, aby škoda nebola
spôsobená. Svojím konaním neporušila žiadnu právnu povinnosť, nakoľko konala tak, ako jej to vyplýva
z príslušných právnych predpisov, ako aj právoplatných súdnych rozhodnutí. Dôvody neuskutočneného
stykuniejemožnépripisovaťnajejťarchu,nakoľkostyksaneuskutočnilnazákladevôlemaloletéhosyna

(čo preukázateľne vyplýva z predložených dôkazov), ktorá vychádza zo samotného konania žalobcu.
Žalovaná zároveň spochybnila vyčíslenie nákladov žalobcu z dôvodu, že žalobca sa do miesta bydliska
maloletého za účelom jeho prevzatia nedostavil na motorovom vozidle, ktorého doklady (technický
preukaz) priložil ako dôkaz k žalobe s evidenčným číslom H.. Domnievala sa, že žalobca už nebol
vlastníkom motorového vozidla. Voči žalobcovi si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

1.3 Súd prvej inštancie popísal skutkový stav, zistený vykonaným dokazovaním. Uznesením Okresného
súdu Prievidza č.k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019, právoplatným dňa 02.03.2020, bolo nariadené
neodkladné opatrenie, ktorým bol upravený styk žalobcu
s maloletým dieťaťom na čas do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Bratislava
IV pod sp.zn. 13P/118/2019 alebo sp. zn. 13P/91/2019 tak, že žalobca bol oprávnený stretávať sa s mal.

B. každý nepárny týždeň v kalendárnom roku v sobotu od 14.00 hod. do 17.00 hod. v neprítomnosti
žalovanej. Žalobca si maloletého v určenom čase mal prevziať pred kultúrnym domom v H. na K. L., kde
ho žalovanej v určenom čase bol povinný aj odovzdať. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené
uznesením Krajského súdu Trenčín č.k. 17CoP/3/2020-197 zo dňa 13.02.2020. Z trestného oznámenia
podaného žalobcom na OR PZ Prievidza, Odbor kriminálnej polície zo dňa 17.04.2021, vyplýva, že

žalobca v uvedený deň podal trestné oznámenie vo veci prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 349 Trestného zákona, ktorého sa dopustila žalovaná tým, že napriek tomu, že žalobca ju vopred
kontaktoval SMS správami, v deň styku s dieťaťom, 17.04.2021, mu oznámila, že maloletý je oblečený
a nachystaný, avšak plače, uteká pred ňou a nechce ísť za tatkom. Dostavil sa pred dom, kde maloletý
s matkou býval

a opakovane ju SMS správou žiadal o odovzdanie dieťaťa. Matka mu znovu oznámila, že sa snaží dieťa
ukľudniť a presvedčiť, aby išlo, ale stále plakalo a nechcelo ísť za tatkom. Dvere neotvorila a neumožnila
otcovi ani vizuálny kontakt so synom. Takýmto spôsobom mu bránila v kontakte s dieťaťom po dobu 5
mesiacov. Následne privolal políciu, ktorá vstúpila do obydlia matky. Polícia ho informovala o tom, že
matka si bola vedomá, čoho sa dopúšťa neumožnením styku dieťaťa s ním. Uviedla, že syn vždy plakal

a odmietal ísť za otcom.
Z SMS komunikácie medzi žalobcom a žalovanou z obdobia od 15.04.2021 do 17.04.2021 bolo zistené,
že dňa 15.04.2021 na SMS správu žalobcu - "ako sa má B.? Kedy mi nahradíš styk podľa NO Vianoce?"
žalovaná nereagovala. Na SMS správu žalobcu zo dňa 16.04.2021 - "zajtra odovzdanie na námestí o
14 h podľa NO", žalovaná opäť nereagovala. Dňa 17.04.2021 žalobca žalovanej zaslal SMS správu o

13:47 - "som na námestí". Žalovaná reagovala SMS správou o 13:52 - "B. je naobedovaný, oblečený
a nachystaný, ale nechce ísť, plače a uteká, že nejde za tatkom." Žalobca jej SMS správou o 13:54
oznámil, že ide pred dom a ak mu B. neodovzdá, volá políciu. O 14:08 oznamuje žalovanej, že je pred
domom a žiada odovzdanie B.. Žalovaná mu o 14:09 oznámila, že sa snaží dieťa ukľudniť
a presvedčiť, aby išiel, ale stále plače, že nechce ísť za tatkom. Žalobca o 14:10 žalovanej oznámil, že

volá políciu. Dňa 05.05.2021 žalovaná e-mailom kontaktovala pracovníčku ÚPSVaR Prievidza, p. D.,
ktorú informovala o dôvodoch nerealizácie styku žalobcu
s dieťaťom z dôvodu, že dieťa styk odmietalo, plakalo a kričalo, že nechce ísť za tatkom. Po celý čas
syna upokojovala a snažila sa ho presvedčiť, aby išiel za otcom, čo sa jej nepodarilo. Uviedla, že v takom
stave nebolo možné dieťa nasilu vyniesť z domu a odovzdať ho.

Z fotokópie technického preukazu motorového vozidla značky C. M.,
EVČ:H.vyplýva,ževlastníkommotorovéhovozidlabolžalobca.Žalovanáakodôkazpredložilaznalecký
posudok č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023. Pokladala za dôležité, aby sa súd oboznámil s jeho závermi.
Poukázala na to, že znalkyňa počas vyšetrenia nezistila vedomé tendencie k manipulácii maloletého
dieťaťa, na základe čoho sú tvrdenia žalobcu, ktorý opakovane uvádzal, že žalovaná manipuluje

maloletého proti nemu a že reakcie maloletého v prípade, keď odmieta styk s otcom, sú len dôsledkom
„zastrašovania
a rozrušovania maloletého“, nezakladajúce sa na pravde, účelové a znaleckým posudkom
preukázateľne vyvrátené. Považovala za preukázané, že nebolo v príčinnej súvislosti s jej konaním,že k styku dňa 17.04.2021 nedošlo. Zodpovednosť bola daná na strane maloletého, pričom ona si
splnila všetky zákonné a prevenčné povinnosti, keď maloletého na styk pripravila, motivovala a zároveň
upozorňovala žalobcu, že maloletý styk v rozsahu na prespanie dlhodobo odmieta a nechce opustiť

domov na takú dlhú dobu. Tvrdila, že preukázateľne konala v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.
S poukazom na predložený znalecký posudok považovala za preukázané, že nezodpovedá za škodu,
ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku vynaloženia cestovných výdavkov do miesta bydliska maloletého.
Skutočnosť, že k stykom nedošlo, bola zapríčinená objektívnymi dôvodmi na strane maloletého. Z
obsahu znaleckého posudku Mgr. Alexandry Kaiser, ktorý bol vypracovaný pre účely rozvodového

konania strán sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod
sp.zn.13P/91/2019,súdprvejinštanciezistil,žeznalkyňavzáverochznaleckéhoposudkukonštatovala,
že maloleté dieťa má vytvorený pozitívny emocionálny vzťah k obom rodičom. V ich spoločnosti sa cíti
dobre, je veselý, spolieha sa na nich a vyhľadáva ich spoločnosť. Pri matke je tento pozitívny vzťah
deklarovaný aj vo verbálnych vyjadreniach, pri otcovi je
u maloletého prítomná negácia tohto vzťahu a vyjadruje verbálne vzťah, že by ho otec vzal od mamičky,

o čo zatiaľ nemá záujem alebo sa tejto situácie obáva, nakoľko s ňou nemá žiadnu skúsenosť. Maloletý
otca neodmieta a pociťuje voči nemu neutrálne alebo pozitívne emócie. Znalkyňa ďalej konštatovala,
že dieťa pravdepodobne otca odmieta na základe strachu, že by bol dlhodobejšie odlúčený od matky.
Podľa znalkyne sa ako najvhodnejšie javí upokojenie
a optimalizovanie vzťahu medzi rodičmi navzájom, upokojenie napätia medzi nimi s tým, že dôležitá

je ich spolupráca. Konštatovala, že matka nemusí navonok deklarovať dieťaťu negatívny postoj voči
otcovi, dieťa vie tento postoj vycítiť samé. Rovnako aj postoj otca voči matke vycíti a má vplyv na jeho
prežívanie a správanie. Za nesmierne dôležité považovala podporenie a posilňovanie vzťahu dieťaťa s
otcom, aby sa ďalším nepriaznivým vývinom nenarušil. Podľa názoru znalkyne vzťah dieťaťa nie je na
podvedomej báze narušený ani

k jednému z rodičov. Nezistila vedomé tendencie k manipulácii dieťaťa. Uviedla, že matka otcovi
neumožňujestyksdieťaťomakomunikáciaohľadnepotriebavývinudieťaťajezjejstranynedostatočná,
čím negatívne vplýva na ich vzájomný vzťah ona. Na základe vyšetrenia dieťaťa konštatovala, že
dieťa má k otcovi dôveru a je k jeho osobe pozitívne nastavené, je schopné s ním tráviť čas a na
základedlhšiehoodlúčeniaodporučilatentokontaktpostupnenavyšovať.Tiežvšakuviedla,žedlhodobé

odlúčenie od matky by mohlo mať v aktuálnej napätej situácii nepriaznivý vplyv na zdravý psychický
vývin dieťaťa. Za podstatné súd považuje konštatovanie znalkyne, že by bolo nanajvýš vhodné pokiaľ
pri predávaní dieťaťa dôjde opätovne k emočnému ataku a maloletý by opäť plakal, že nechce ísť na
styk s otcom, aby matka vyšla z domu za otcom a komunikovala s ním tvárou v tvár, čím dá zároveň
signál maloletému, že sa nemá čoho ani on obávať. Aktívna spolupráca matky s otcom pri rozširovaní

styku je podľa znalkyne kľúčová, pretože je pre dieťa najbližšou vzťahovou osobou a nielen jej verbálne
vyjadrenia, ale aj jej konanie a vnútorné postoje majú veľký vplyv na jeho prežívanie a konanie.

1.4 Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 415, § 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka
a konštatoval, že žaloba je dôvodná. Uviedol, že ust. § 415 Občianskeho zákonníka zakotvuje

všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo. Ak bola porušená konkrétna
povinnosť, použijú sa predovšetkým zodpovednostné následky upravené v konkrétnych ustanoveniach
Občianskeho zákonníka, prípadne iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Ak neboli porušené
konkrétne povinnosti vymedzené v týchto ustanoveniach a určitým konaním alebo nekonaním sa
zasiahlo do chránených statkov uvedených v § 415, ktorým sa spôsobila určitá škoda na týchto statkoch,

treba si položiť otázku, či ten, kto takto zasahoval, si počínal tak, aby nedochádzalo ku škodám, alebo
či si takto nepočínal. Ak si tak nepočínal, porušil povinnosť uloženú mu v § 415 a z porušenia tejto
povinnosti mu vznikne zodpovednosť za škodu. Porušenie preventívnej povinnosti uvedenej
v § 415 sa stáva dôvodom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škody, pokiaľ sa nedokáže porušenie
povinnosti podľa určitého konkrétneho ustanovenia, či už Občianskeho zákonníka alebo iného

zákona. Porušením preventívnej povinnosti, ktorým vznikla škoda na zdraví, majetku, na prírode
alebo na životnom prostredí, vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420. Preventívnu
povinnosť ukladá § 415 každému, t.j. tak fyzickým, ako aj právnickým osobám. Predpokladom vzniku
občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka je protiprávny úkon, spôsobenie
škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a zavinenie, pričom zavinenie škodcu

sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia). Občianskoprávna zodpovednosť za škodu môže
vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových povinností, vtedy ide
o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť aj z porušenia iných povinností
zákonom uložených, vtedy ide o tzv. mimozáväzkovú zodpovednosť. Predmetom súdneho konania boloposúdenie zodpovednosti žalovanej za škodu - cestovné náklady, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti s
jeho cestou z miesta bydliska v H. do miesta bydliska maloletého dieťaťa v H. za účelom realizovania
styku dňa 17.04.2021, ktorý žalobcovi nebol umožnený a vzhľadom na obranu žalovanej posúdiť

existenciu takých okolností, z ktorých možno vyvodiť, že škode nemohla zabrániť a jej vznik nezavinila.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru, že žalovaná zodpovedá za
škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka porušením právnej povinnosti, ktorá jej vyplývala z
vykonateľného súdneho rozhodnutia - uznesenia Okresného súdu Prievidza
č. k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019. V konaní bolo preukázané, že dňa 17.04.2021 sa žalobca v

súlade s vykonateľným súdnym rozhodnutím dostavil na miesto, kde si mal od žalovanej dieťa prevziať.
Súd bol toho názoru, že žalovaná si svoju povinnosť dieťa na styk so žalobcom riadne pripraviť a
odovzdať mu, nesplnila. Riadna príprava maloletého na styk je nielen fyzická príprava - zabezpečenie
oblečenia, ale aj psychická príprava maloletého. Povinnosť maloletého na styk so žalobcom riadne
pripraviť po psychickej stránke znamená povinnosť žalovanej aktívne maloletého k stretávaniu s ním
motivovať, a to vrátane režimového nastavenia maloletého na dodržiavanie termínov stretnutia určených

súdom, či využitia odborného psychologického poradenstva. Jej súčasťou je tiež povinnosť zdržať sa
pred maloletým akéhokoľvek konania, či vyjadrení, ktoré by mohli maloletého od stretnutia odradiť. Z
predmetného súdneho rozhodnutia ako aj z vyjadrení strán je zrejmé, že medzi nimi prebieha v otázke
starostlivosti o maloletého dlhodobý konflikt, cez ktorý sa ani jedna strana nevie preniesť. Napriek týmto
konfliktom má žalobca s maloletým vytvorený pozitívny vzťah, ktorý chce naďalej rozvíjať. Súd je toho

názoru, že vzhľadom na nízky vek maloletého (2 a polroka) a na jeho v zásade pozitívny vzťah k
otcovi, bolo v silách a možnostiach žalovanej dostatočne maloletého pripraviť na styk tak, aby sa
tento mohol riadne uskutočniť. Neuskutočnenie styku nie je v danom prípade možné pripisovať iba
odmietaniu maloletého tak, ako sa to snaží prezentovať žalovaná. Okrem toho žalovanej nič nebránilo,
aby kontaktovala psychológa a požiadala ho o pomoc v otázke riadnej a včasnej prípravy maloletého

dieťaťa na styk so žalobcom, aby ho dieťa pokojne prijalo a pozitívne vnímalo skutočnosť, že je určený
čas, kedy bude v starostlivosti žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol súd toho názoru,
že žalovaná nepreukázala splnenie svojej povinnosti pripraviť dieťa riadne a včas na styk so žalobcom.
Práve naopak, bolo preukázané porušenie povinnosti žalovanej maloletého na styk riadne pripraviť a
žalobcovi styk umožniť. Žalovaná bez existencie objektívneho dôvodu neumožnila žalobcovi realizáciu

stykusmaloletýmdieťaťomtvrdiac,žedieťastykodmieta.Takýtoargumentžalobkyne niejeobjektívnou
prekážkou, ktorá by bránila uskutočneniu styku navyše s ohľadom na vek dieťaťa, ktoré vo veku dva a
pol roka nevie dostatočne vyjadriť svoju vôľu v otázke stretávania sa s otcom. Tiež bolo preukázané,
že žalovaná bezprostredne pred tým, ako sa mal podľa rozhodnutia súdu styk žalobcu s maloletým
uskutočniť, nekomunikovala s ním v dostatočnej miere, vôbec mu nenavrhla iné alternatívne riešenia v

čase, keď sa na styk s maloletým dostavil, napríklad umožniť mu za jej prítomnosti stretnúť sa s dieťaťom
pred jej bydliskom alebo po dohode na inom vhodnom mieste. Žalovaná žalobcovi vopred neoznámila,
aby z určitého objektívneho dôvodu za maloletým neprišiel, nakoľko dôvodný argument na to ani
neexistoval. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca dostatočným spôsobom preukázal, že žalovaná
styk žalobcovi s maloletým vo vyššie uvedenom čase neumožnila vôbec a v konaní nepreukázala, že by

sa oň aspoň pokúsila. K obsahu znaleckého posudku č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023 vypracovaného Mgr.
Alexandrou Kaiser pre účely rozvodového konania strán sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava
IV pod sp. zn. 13P/91/2019, súd prvej inštancie uviedol, že závery znalkyne vo vzťahu oboch rodičov
k dieťaťu sú pozitívne. Za podstatné považoval konštatovanie znalkyne, že by bolo nanajvýš vhodné
pokiaľ pri predávaní dieťaťa dôjde opätovne k emočnému ataku a maloletý by opäť plakal, že nechce

ísť na styk s otcom, aby matka vyšla z domu za otcom a komunikovala s ním tvárou v tvár, čím dá
zároveň signál maloletému, že sa nemá čoho ani on obávať. Aktívna spolupráca matky s otcom pri
rozširovaní styku je podľa znalkyne kľúčová, pretože je pre dieťa najbližšou vzťahovou osobou a nielen
jej verbálne vyjadrenia, ale aj jej konanie a vnútorné postoje majú veľký vplyv na jeho prežívanie a
konanie. V prípade, že sa žalovaná bude pri príprave dieťaťa na styk so žalobcom správať spôsobom

doporučeným znalkyňou, je veľká pravdepodobnosť, že dieťa sa na styk s otcom bude tešiť a nebude
podliehať emočným atakom. V prejednávanej veci žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že sama
vyvinula maximálne úsilie a snahu
v rozsahu, naznačenom znalkyňou pre to, aby dieťa pozitívne motivovala k styku so žalobcom alebo sa
so žalobcom spoločne dohodli na inej alternatíve realizovania jeho styku s dieťaťom, čo bolo možné z

jej strany využiť aj v období, kedy sa styk žalobcu s dieťaťom nerealizoval (17.04.2021) a súčasne ešte
nebol vypracovaný predmetný znalecký posudok, nakoľko ide
o využitie všeobecne známych motivačných postupov, ktoré žalovaná mohla využiť, pokiaľ by mala
záujem a skutočnú snahu o pravidelné zabezpečenie kontaktu žalobcu s dieťaťom. S poukazom navyššie zistené skutočnosti bol súd toho názoru, že žalobca preukázal všetky predpoklady subjektívnej
zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mu vznikla vynaložením cestovných nákladov dňa 17.04.2021
za účelom realizácie styku s maloletým dieťaťom. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody podľa §

442 Občianskeho zákonníka, súd posudzoval aj účelnosťou použitia vlastného motorového vozidla
žalobcom, ktorá bola opodstatnená vzhľadom na nízky vek dieťaťa (viac ako dva a pol roka), vymedzený
čas styku žalobcu
s dieťaťom, vzdialenosť medzi miestom bydliska žalobcu a miestom bydliska, resp. miestom stretnutia
žalobcu s dieťaťom, ako aj na vtedajšiu situáciu na území Slovenska - ochorenia Covid 19,

kedy cestovanie individuálnou dopravou bolo bezpečnejšie ako cestovanie hromadnými dopravnými
prostriedkami. Cesta žalobcu z miesta bydliska v H. do miesta styku H. dňa 17.04.2021 a späť
predstavuje vzdialenosť 372 km. Podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o
cestovných náhradách, v znení neskorších predpisov, má žalobca nárok na základnú náhradu v sume
71,80 eur (0,193 eur x 372 km) podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 143/2019
Z.z. a na náhradu za spotrebované pohonné hmoty v sume 38,25 eur pri spotrebe vozidla 7,6 l/100 km,

cene PHM 1,354 eur/liter. Cena PHM bola zistená zo Štatistického úradu SR a priemerná cena benzínu
Natural 95 v mesiaci apríl 2021 predstavovala sumu 1,354 eur. Základná náhrada predstavuje sumu
71,80 eur a náhrada za spotrebované PHM sumu 38,25 eur. Celkom cestovné náklady žalobcu potom
predstavujú sumu 110,05 eur. K námietke žalovanej, že žalobca za účelom styku s dieťaťom necestoval
do miesta bydliska dieťaťa motorovým vozidlom, ktorého technický preukaz do spisu založil, súd uvádza,

že z fotokópie technického preukazu motorového vozidla značky C. M., EVČ: H. (čl. 11 spisu) vyplýva,
že vlastníkom motorového vozidla bol žalobca. Súd nevykonal lustráciu vlastníka predmetného vozidla
prostredníctvom dopravného inšpektorátu, nakoľko uvedený dôkaz považoval za nadbytočný z dôvodu,
že vo všetkých súdnych konania, predmetom ktorých bol uplatnený nárok žalobcu voči žalovanej na
náhradu škody z dôvodu zmareného styku s dieťaťom

a v ktorých bol žalobcovi nárok priznaný, cestovné náklady žalobcovi boli priznané a to buď z dôvodu,
že cestu vykonal predmetným vozidlom ako jeho vlastník alebo na základe zmluvy o výpožičke. Z
technického preukazu motorového vozidla značky C. M.,
EVČ: F. (čl. 133 spisu 10C/49/2022) vyplýva, že vlastníkom motorového vozidla je N. D., ktorý na základe
zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021 uzavretej podľa

§ 659 a nasl. OZ medzi ním ako požičiavateľom a žalobcom ako vypožičiavateľom vypožičal vyššie
uvedené motorové vozidlo žalobcovi počnúc dňom 29.05.2021 na dobu neurčitú. Dátum prvej evidencie
vozidla je v technickom preukaze deň 27.08.2018. Napokon právny zástupca žalobcu na pojednávaní
vo veci 10C/49/2022 konanom dňa 30.03.2023 uviedol, že motorové vozidlo, ktoré žalobca použil na
prepravu z miesta bydliska do H. za účelom vykonania styku s maloletým B. dňa 30.10.2021 bolo totožné

s motorovým vozidlom, ktorého bol žalobca v skoršom období vlastníkom. Toto motorové vozidlo predal
a jeho súčasným vlastníkom je N. D., ktorý so žalobcom dňa 24.09.2021 uzavrel zmluvu o výpožičke,
na základe ktorej žalobca predmetné motorové vozidlo užíva na dobu neurčitú. Omeškanie žalovanej
bolo posúdené podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
a výška úroku z omeškania zodpovedá § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších

predpisov. Počiatok omeškania žalovanej bol ustálený od 27.09.2022, t.j. deň nasledujúci po doručení
žaloby žalovanej, kedy bola žalobcom prvýkrát vyzvaná na náhradu škody. O čiastočnom zastavení
konania o zaplatenie 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 110,05 eur od 18.04.2021 do 26.09.2022
súd prvej inštancie rozhodol podľa § 145 ods. 2 CSP. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol
podľa § 262 ods. 1 a § 257 CSP. Žalobca bol v konaní v podstatnej časti sporu úspešný, na základe

čoho by mu patril nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP. Z dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalovaná v priebehu konania
poukazovala na správanie žalobcu, ktorý podáva identické žaloby za každý jednotlivý deň zmareného
styku, pričom ide aj o dni nasledujúce po sebe. Žalobca svoje rozhodnutie podávať samostatné žaloby,
ktorých je na tunajšom súde najmenej 20 a ďalšie sú podané na upomínacom súde, nijako nevysvetlil

a to aj napriek námietkam žalovanej. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na
náhradu trov konania žalobcovi podľa § 257 CSP spočívajú v procesnom správaní žalobcu, ktorý
bez adekvátneho a logického vysvetlenia uplatňuje nároky na náhradu škody za zmarené styky s
dieťaťomsamostatnýmižalobami,hocimuničnebránilopodaťjednužalobunanáhraduškodyzaviacero
dní, pričom podľa povahy jeho nárokov ide o totožné škody z titulu cestovných nákladov, o totožný

okruh sporových strán a všetky veci aj (aspoň čiastočne) skutkovo spolu súvisia. Zo strany žalobcu
ide podľa názoru súdu o zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5 Základných princípov CSP nemôže
požívať právnu ochranu. Podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk, hoci ide o takmeridentické žaloby, neúčelne predražuje spôsob domáhania sa súdnej ochrany žalobcu, na ktorom podľa
názoru súdu sa nemôže spolupodieľať žalovaná v podobe náhrady trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu.

2.1 Proti rozsudku čo do výroku I. podala odvolanie žalovaná a navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. rozsudok zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Namietala odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP. Uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď dospel
k záveru, že žalovaná zodpovedá za náhradu cestovných výdavkov žalobcu do miesta bydliska
maloletého.Pocelýčaspostupovalatak,abybolsledovanýnajlepšízáujemdieťaťaatovrátaneprípravy
maloletého na styk s otcom. Konanie v najlepšom záujme dieťaťa má
v tomto prípade jednoznačne prednosť pred konaním, ktoré údajne zakladá nárok na náhradu škody

žalobcu. Zastávala názor, že súd je povinný skúmať aj vôľu dieťaťa pri odovzdávaní na styk s druhým
rodičom. V konaní preukázala, že maloletý prejavil nevôľu realizácie styku so žalobcom 17.04.2021,
a to aj zvukovým záznamom. Vzhľadom na to nie je možné konštatovať porušenie právnej povinnosti
zo strany žalovanej. V tomto smere poukázala i na závery znaleckého posudku č. 5/2022 znalkyne
Mgr. Alexandry Kaiser. Nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie ohľadne zavinenia z jej

strany, práve z dôvodu, že k styku žalobcu s dieťaťom nedošlo z vôle dieťaťa. Svojim konaním
preukázala najvyššiu možnú mieru plnenia prevenčnej povinnosti. O návštevu psychológa sa pokúšala,
ale žalobca jej nedal súhlas, navštívila pedopsychiatra, o čom doložila správu do rozvodového konania.
Na problémy vznikajúce pri styku upozorňovala kolízneho opatrovníka (email) i súd (oznámenie zo
dňa 29.04.2023). Žiadny z príslušných orgánov nezabezpečil účasť psychológa pri uskutočňovaní

styku. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 56/2017 zo dňa 19.01.2017, podľa
ktorého pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom v zmysle už
uvedených premís je potrebné zo strany konajúceho súdu zohľadniť viaceré konkrétne kritéria. Ide
predovšetkým o nasledujúce 4 kritériá: existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do
starostlivosti usilujúcimi osobami; miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade

jeho zverenia do starostlivosti tej ktorej osoby; schopnosť osôb, usilujúcich o zverenie dieťaťa do
starostlivosti zaistiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby; prianie
dieťaťa. Vo vzťahu k prejavom vôle dieťaťa poukázala i na vyhlášku č. 207/2016 Z.z., ktorou sa
ustanovujúpodrobnostivýkonurozhodnutiavoveciachmaloletých.Zpredloženéhoznaleckéhoposudku
vyplýva, že žalovaná dieťa pri rozhodovaní neovplyvňuje a vôľa dieťaťa je tak objektívnou skutočnosťou,

pre ktorú k styku nedošlo. Situáciu je podľa nej potrebné posudzovať ako bežné riziko, ktoré znáša
žalobca. Žalovanej nebolo preukázané zavinenie vzniku škody cestovných výdavkov žalobcu do miesta
bydliska dieťaťa. Čo sa týka nesprávne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, namietala,
že opakovane upozorňovala na citové prejavy maloletého, ktoré nastanú až pri odovzdávaní na styk,
a teda nemá možnosť vopred žalobcu o týchto skutočnostiach informovať. Zdôraznila, že žalobca bol o

všetkýchtýchtoskutočnostiachopakovaneinformovaný.Nesprávnybolpretozáversúduprvejinštancie,
že žalovaná nepreukázala snahu o uskutočnenie styku, nedostatočne komunikovala so žalobcom
a neexistoval objektívny dôvod neuskutočnenia styku.

2.2 Proti tomuto rozsudku voči výroku III. o trovách konania podal odvolanie žalobca

a odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a priznať mu
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho
konania. V odvolaní namietal, že inštitút trov konania je v civilnom sporovom konaní ovládaný takzvaným
záujmovým princípom vyjadreným v ustanovení § 252 CSP a princípom úspechu vo veci vyjadreným
v ustanovení § 255 CSP, pričom zdôraznil, že v danej veci mal plný úspech vo veci. Podľa jeho

názoru neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Do pozornosti odvolacieho
súdu dal rozporuplnosť argumentácie súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania, keď
tento na jednej strane vyhovel žalobe a dal za pravdu argumentácii žalobcu, pričom v odôvodnení
poukázal na uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 08.12.2022 vedeného pod spisovou značkou
8C/34/2022-67, ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej na spojenie vecí, vrátane predmetnej právnej

veci, z dôvodu, že: „zo spisov je ďalej zrejmé, že bude potrebné v konaniach vykonať rozsiahle
dokazovanie, ktoré by nebolo možné uskutočniť na jednom pojednávaní.
V uvedených konaniach žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody za jednotlivé neuskutočnené
stretnutia, pričom v konaniach sú rôzne skutkové tvrdenia produkované žalobcom aj žalovanou (líšia sadôvodmi neuskutočnenia - maloletý styk odmietal, maloletý bol chorý, bol v kontakte s COVID pozitívnou
osobou), pričom v niektorých prípadoch sa líšia aj exekučné tituly. Vzhľadom na počet konaní a tieto
odlišnosti by nebolo možné efektívne vykonať dokazovanie na jednom pojednávaní. Súd má ďalej

vedomosť, že vzhľadom na skutočnosť, že styk žalobcu s maloletým naďalej neprebieha a je predpoklad,
že žalobca si bude naďalej uplatňovať nároky za tieto neuskutočnené styky samostatnými návrhmi,
nebude ani reálne možné všetky tieto nároky rozhodnúť v jednom konaní.“ Žalobca zdôraznil, že už len
táto skutočnosť sama o sebe vylučuje možnosť existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa
§ 257 CSP, ktoré aplikoval zákonný sudca v napadnutom rozsudku. Ak súd samostatným rozhodnutím

konštatuje, že žalobca sa od začiatku konania domáha ochrany svojich práv procesne správnym
spôsobom, nemôže na základe tej istej argumentácie náhradu trov nepriznať práve pre procesný
postup žalobcu. Považoval za nespravodlivé, aby sa žalobca domáhajúci sa ochrany svojho práva a to
nároku náhrady škody, dostal do situácie, kedy náklady na uplatnenie svojho práva prevyšujú priznaný
nárok náhrady škody. Zdôraznil, že je to práve žalovaná, ktorá dlhodobo, sústavne a účelovo bez
ospravedlniteľného dôvodu bráni v styku maloletého syna so žalobcom. Žalobca sa snaží predchádzať

neprimeraným výdavkom strán sporu. Zastáva názor, že jednotlivé veci týkajúcej sa náhrady škody nie
je možné objektívne spojiť, pretože v nich ide o rôzne právne tituly odôvodňujúce styk žalobcu so synom,
ide o rozdielne časové obdobia, v každom konaní ide
o rôzne skutkové tvrdenia a spojenie v jednom konaní by nebolo hospodárne. Rozsudok
v časti výroku III. považoval za arbitrárny keď prvoinštančný súd vo svojom odôvodnení dotváral

skutkové okolnosti tak, aby to vyzeralo, že žalobca mohol urobiť niečo iné ako reálne v danom čase
urobil. Žalobca nemal inú zákonnú možnosť domáhať sa uplatnenia svojich práv, nemal možnosť
postupovať procesne inak, nepredražoval spôsob domáhania sa súdnej ochrany a nezneužíval svoje
právo. Žalobca si dôvodne uplatňuje škodu vzniknutú konaním žalovanej v niekoľkých súdnych
konaniach. Nie je možné, aby žalobca žaloval žalovanú v jednom konaní o desiatky jednotlivých škôd.

Pretojepreukázanádôvodnosťnárokužalobcunanáhradutrovkonaniavočižalovanejvplnomrozsahu.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne vyjadril podaním zo dňa 10.07.2023 tak, že s ním nesúhlasí
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a II. potvrdil
a výrok III. zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ žalovaná

v odvolaní uvádza, že výlučným dôvodom, prečo odmietla realizovať styk otca s dieťaťom 17.04.2021,
bola vôľa maloletého, táto odmietavá vôľa maloletého v priebehu konania nebola nijakým spôsobom
preukázaná, žalovaná styk žalobcu s jeho synom v predmetný deň neumožnila, ani sa oň nepokúsila.
Obmedziť alebo zakázať styk dieťaťa s rodičom môže iba súd, a to vždy iba v záujme dieťaťa, žalovaná
nemôže svojvoľne mariť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie iba preto, že s ním nie je uzrozumená.

Súd prvej inštancie v danej veci správne vyhodnotil skutkový stav. Žalobca
v konaní preukázal všetky svoje tvrdenia, naopak žalovaná svoje tvrdenia v konaní nepreukázala. Pokiaľ
ide o žalovanou predložený posudok č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023, deň zmareného styku, ktorý je
predmetom tohto konania, sa stal 2 roky od vykonateľného rozhodnutia súdu a posudok bol vyhotovený
takmer 4 roky po tom, odkedy je súdom nariadený styk dieťaťa s otcom. Žalovaná tvrdí, že 3 roky sa

snaží maloletého motivovať, ale ani raz nepreukázala ako. Predmetný znalecký posudok vyhotovený
dňa 15.01.2023, nemá žiadny vplyv na toto konanie, ktorého predmetom je náhrada škody v súvislosti
so zmareným stykom dňa 17.04.2021. Zo znaleckého posudku naviac nevôľa maloletého stýkať sa s
otcom nevyplýva. Predložený posudok bol súdom správne zamietnutý z dôvodu koncentrácie konania,
a preto navrhol, aby odvolací súd na tvrdenie žalovanej o znaleckom posudku

č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023 neprihliadol. Do pozornosti opätovne dal znalecký posudok
č. 144/2022 znalkyne PhDr. Halašovej, PhD. Z konania žalovanej je zrejmé, že sa jedná
o úmyselne účelový postup tak, aby žalobcovi zmarila styk s dieťaťom, porušujúc právoplatné a
vykonateľné rozhodnutie súdu. Žalovaná preto zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi svojim
protiprávnym konaním podľa § 420 Občianskeho zákonníka.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu voči výroku III. o trovách konania navrhla
odvolaciemu súdu rozsudok v napadnutej časti o trovách konania potvrdiť ako vecne správny a priznať
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V plnom rozsahu sa stotožnila s odôvodnením
napadnutého rozsudku vo výroku III. o trovách konania. Zdôraznila, že konanie žalobcu je účelovým

konaním, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca opakovane podáva takmer identické
návrhy na vydanie platobných rozkazov z dôvodu neuskutočnených stykov. K neuskutočneniu stykov
zväčša predchádzajú objektívne skutočnosti na strane maloletého. Podľa jej názoru rozhodnutie súdu
prvej inštancie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi je v súlade s ustálenourozhodovacou praxou súdov a v súlade so zásadou účelnosti náhrady trov konania. Nie je dôvod
nahradiť žalobcovi akékoľvek trovy právneho zastúpenia, ktoré mu v tomto konaní vznikli, pretože
žalobca takýmto konaním naplnil znaky zneužitia práva. Žalobca nezačína súdne konanie pre ochranu

svojho subjektívneho práva, ale s úmyslom získania nedôvodného zisku na úkor protistrany. Pokiaľ by
žalobcovi išlo o náhradu škody za neuskutočnený styk so synom, mohol podať v roku 2022 jeden návrh
na zaplatenie s vyčíslením údajnej škody od roku 2020 až do dňa vyhotovenia návrhu. Svojím konaním
ale jasne dokazuje, že jeho záujmom je poškodiť žalovanú. Žalobca mohol požadovaný nárok uplatniť
jedným procesným úkonom, v jednom konaní, čím by zabezpečil účelnosť vynaložených trov tak, ako

to predpokladá právna úprava obsiahnutá v § 251 CSP. Okrem toho ani rozhodnutie súdu
o odmietnutí spojiť všetky konania do jedného ešte neznamená, že nie je možné hospodárne
a účelne pojednávať aspoň v niektorých z neuskutočnených stykov v rozsahu viacerých dní
v jednom konaní, prípadne spojiť konania, v ktorých bol podaný rovnaký dôvod neuskutočnenia styku.
Je zrejmé, že nesplnenie veci bolo súdom odôvodnené rozličnosťou štádií konaní, avšak, ak by žalobca
podal jeden návrh na vydanie platobného rozkazu na všetky neuskutočnené styky, prípadne, ak by

spojil návrhy na základe nároku vychádzajúceho z jedného exekučného titulu, súd by takéto konanie
o rovnakom návrhu medzi rovnakými stranami sporu, založeným na rovnakom právnom základe,
rozhodne nevyčleňoval na samostatné konanie.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 02.08.2023 k vyjadreniu žalobcu zotrvala na svojich

predchádzajúcich vyjadreniach, pričom namietala relevanciu tvrdení žalobcu nakoľko tieto nie sú
založené na pravdivých skutočnostiach. Mala za to, že vôľa maloletého bola
v konaní riadne preukázaná, keď do konania predložila zvukový záznam z 17.04.2021, ktorý preukazuje
reakciu maloletého pri odovzdávaní na styk. Opätovne poukázala na závery znaleckého posudku 5/2022
zo dňa 15.01.2023 vypracovanom Mgr. Alexandrou Kaiser. Zotrvala na tvrdení, že v konaní nebolo

preukázané akékoľvek tendenčné alebo manipulatívne správanie žalovanej smerom k maloletému, ani
marenie stykov žalobcu s maloletým. Styky sa neuskutočňovali vždy z objektívnych dôvodov. Žalobca
účelovo uvádza nepravdivé
a skresľujúce informácie. Proti znalkyni PhDr. Marte Halašovej, PhD. bolo začaté správne konanie,
a podľa rozhodnutia MS SR sa znalkyňa pri vypracovaní posudku č.144/2020 dopustila správneho

deliktu. V závere vyjadrenia uviedla, že v konaní riadne preukázala, že nezodpovedá za škodu, ktorá
žalobcovi vznikla vynaložením cestovných výdavkov do miesta bydliska maloletého dňa 17.04.2021.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 11.09.2023 k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojich
predchádzajúcich tvrdeniach. Dôvodil, že prvoinštančný súd mal v konaní za to, že žalovaná porušila

právnu povinnosť, ktorú jej ukladá § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čím preukázateľne spôsobila
škodu žalobcovi. Tak, ako v iných konaniach, aj v tomto konaní mal žalobca za to, že v každom jednom
zmarenom styku je potrebné osobitne skúmať kauzálny nexus vo vzťahu k náhrade škody za každý
zmarený styk osobitne. Žalobca sa vyhradil voči tvrdeniam žalovanej o jeho šikanóznom správaní.
Takéto konanie alebo zneužitie procesných práv žalobcu s cieľom poškodiť žalovanú v konaní neboli

preukázané. Ide len o procesnú taktiku žalovanej. V ďalšom žalobca argumentoval tým, že každá žaloba
o náhradu škody si vyžaduje dôkladné posúdenie s rozsiahlym dokazovaním a ktorékoľvek spojenie
obdobných vecí prinesie do konania neprehľadnosť a neúčelne predĺži rozhodnutie vo veci samej, čo pri
počteviacako118zmarenýchstykochžalobcusmaloletýmzauplynulé3rokyniejeanimožné.Spojenie
vecí do jedného konania a z toho vyplývajúce iné procesné správanie žalobcu preto nedáva žiaden

racionálny zmysel. Obranu žalovanej označil žalobca za tendenčnú, nemajúcu oporu v skutkovom stave,
ktorá je v rozpore s názorom, rozhodnutím a procesným postupom súdu. Žalovaná marí styky žalobcu s
maloletým sústavne, naposledy dňa 03.09.2023, z ktorého dôvodu nie je racionálne zvoliť procesne iný
postup, ktorý by bol rýchlejší, hospodárnejšie a prehľadnejší. Žalobca zdôraznil, že uplatňovanie práva
žalobcu týmto spôsobom je jediným zákonne možným, vhodným a procesne potvrdeným správnym

postupom, a preto ho nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi a ani inými dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 257 CSP. Žalobca si dôvodne uplatňuje škodu
vzniknutú konaním žalovanej v niekoľkých súdnych konaniach, čo iným spôsobom nie je objektívne
možné, nakoľko ide o rozdielne exekučné tituly, rôzne dôvody, pre ktoré žalovaná neumožnila žalobcovi
zrealizovaniestykusmaloletým,čomupredchádzalvždyinýspôsobkomunikáciežalovanejsožalobcom

alebo rozdielna intervencia Policajného zboru.

7. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

9. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu
a odvolania žalovanej nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.

10. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13. Výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie bolo konanie v časti o zaplatenie úroku
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 110,05 Eur od 18.04.2021 do 26.09.2021 zastavené z dôvodu
čiastočnéhospäťvzatiažalobyžalobcom.Odvolanievočitomuto výrokustranamipodanéneboloavýrok
II. napadnutého rozsudku právoplatnosť uplynutím lehoty na podanie odvolania. Z tohto dôvodu nebol
predmetom odvolacieho prieskumu.

14. Predmetom odvolacieho konania tak zostal výrok I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými
súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 110,05 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 110,05 Eur od 27.09.2021 do zaplatenia a výrok o trovách
konania, ktorým žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania.

15. Po preskúmaní obsahu spisu, dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
a posúdiac obsah odvolania oboch strán sporu, dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku I. vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho potvrdiť. Rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku III. o trovách konania je potrebné zmeniť, nakoľko nie sú splnené podmienky pre

aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, ktoré súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval.

16.1 K výroku I. napadnutého rozsudku, napadnutého odvolaním žalobkyne, odvolací súd uvádza
nasledovné.

16.2 Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti,
či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci,
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/

CSP.

16.3 Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým
záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré

i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne
posúdil. Súd prvej inštancie jasne
a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o dôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom,
z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej

inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladásúdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú
povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. (rozhodnutie
sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva
žalovanej na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní jasným a zrozumiteľným
spôsobom vysporiadal s argumentáciou strán sporu, uviedol dôvody pre ktoré aplikoval jednotlivé
ustanovenia, ako aj myšlienkové pochody na základe ktorých dospel k jeho právnym záverom. Odvolací

súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostačujúce, spĺňajúce podmienky ust. § 220 ods.
2 CSP.

16.4. Žalovaná v podanom odvolaní uviedla zhodnú argumentáciu ako pred súdom prvej inštancie, s
ktorou sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd

konštatoval, že ani v odvolacom konaní neboli žalovanou tvrdené a ani preukázané také skutočnosti,
ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

16.5. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
týkajúceho sa výroku I., ktorým rozhodoval vo veci samej, v plnom rozsahu sa

v tejto časti stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie
a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

16.6 K odvolacej námietke žalovanej, týkajúcej sa znaleckého posudku č. 5/2022 vypracovaného Mgr.
Alexandrou Kaiser, ktorý žalovaná predložila v konaní, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie

dôkaz týmto znaleckým posudkom vykonal, ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania súdu zo dňa
18.04.2023. Obsah znaleckého posudku zhrnul v ods. 12 napadnutého rozsudku, pričom v odseku
23 jasne, stručne a zrozumiteľne vyložil, ako tento dôkazný prostriedok vyhodnotil a ako sa s ním
vysporiadal pri svojom rozhodovaní. Odvolací súd pripomína, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu,
pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Skutkovýzáver sudcu,vychádzajúcizvykonanýchdôkazovjevecouvnútornéhopostoja(presvedčenia)
a myslenia konajúceho sudcu. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31.08.2004, I. ÚS 97/97
zo dňa 05.01.2000, II. ÚS 3/97 zo dňa 19.03.1997). Naviac ako správne uviedol žalobca vo svojom
vyjadrení, uvedený znalecký posudok odzrkadľuje situáciu maloletého v roku 2023. Predmetom tohto
konania je však náhrada za zbytočne vynaložené náklady v roku 2021, vzhľadom na ktorú skutočnosť

predmetný posudok nevypovedá nič o vtedajšom stave maloletého.

16.7 Pokiaľ žalovaná v odvolacom konaní predložila tvrdenie, že pri vypracovávaní znaleckého posudku
č. 144/2020, znalkyňou PhDr. Martou Halgašovou, PhD. došlo
k spáchaniu iného správneho deliktu, čo konštatoval príslušný správny orgán, odvolací súd

v tomto smere konštatuje, že súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie na tomto znaleckom
posudku a z tohto pri svojom rozhodovaní ani nevychádzal, čo vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku uvedeného v bodoch 17 až 27. Z uvedeného dôvodu
argumentácia žalovanej v tomto smere nie je dôvodná.

16.8 Vzhľadom na uvedené odvolanie žalovanej nepovažoval odvolací súd za dôvodné
a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.17.1 K výroku III. napadnutého rozsudku, napadnutého odvolaním žalobcu, odvolací súd uvádza
nasledovné.

17.2 Súd prvej inštancie rozhodol o trovách prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 257 CSP,
keď konštatoval, že žalobca bol v spore úspešný a preto by mu patrila náhrada trov konania podľa
ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa však prvoinštančný súd žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalobcovi nič nebránilo podať jednu žalobu, v ktorej si
mohol uplatniť nároky na náhradu škody za viacero dní, keďže podľa povahy jeho nárokov ide o totožné

škody z titulu cestovných nákladov
o totožný okruh sporových strán a všetky veci spolu skutkovo súvisia.

17.3 S uvedeným právnym posúdením a aplikáciou ustanovenia § 257 CSP sa odvolací súd nestotožnil.
Žalobcovi totiž nemožno upierať jeho právo podať samostatnú žalobu, ani byť
v konaní zastúpený právnym zástupcom. Zároveň z obsahu spisu zjavne vyplýva, že vzhľadom na

rozdielnosť vzniknutých situácií a termínov styku otca s dieťaťom, nie je možné určiť objektívne kritérium
na základe ktorého by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať aby spojil jednotlivé nároky na
náhradu škody do jednej žaloby. Žalobca v konaní predložil uznesenie Okresného súdu Prievidza zo
dňa 08. decembra 2022, v ktorom súd zamietol návrh žalovanej na spojenie dvadsiatich šiestich vecí
vedených medzi stranami sporu z dôvodu hospodárnosti konania, rôznych štádií jednotlivých konaní s

tým, že uvedený súd konštatoval, že v každej veci je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, ktoré by
nebolo možné uskutočniť na jednom pojednávaní a to najmä z dôvodu, že náhrada škody za jednotlivé
neuskutočnené stretnutia je založená na rôznych skutkových tvrdeniach produkovaných žalobcom aj
žalovanou, pričom v niektorých prípadoch sa líšia aj exekučné tituly. S uvedenými závermi súdu prvej
inštanciesaodvolacísúdplnestotožňuje.Vsúdenejvecisanaviacjednáospormajetkovéhocharakteru,

nie o spor týkajúci sa úpravy styku otca
s maloletým, z ktorého dôvodu odvolací súd zastáva názor, že pre uplatňovanie ustanovenia
§ 257 CSP nie sú za daných okolností v súdenej veci splnené podmienky.

17.4Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdpodľa§388CSPzmenilrozhodnutiesúduprvejinštancie

vo výroku III. o trovách konania a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal v konaní úspešnému žalobcovi nárok
na náhradu trov proti žalovanej v rozsahu 100 %.

18. Odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho konania.

18.1 Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

18.2 Podľa§262ods.1CSPonárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

18.3 Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

18.4 Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

18.5 Keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP vo vzťahu k neúspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18.6. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2
v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.

2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 4. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.