Rozhodnuté bolo na súde Najvyšší súd Slovenskej republiky
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Erika Čanádyová
Oblasť právnej úpravy – Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy
Forma rozhodnutia – Uznesenie
Povaha rozhodnutia – Odmietajúce podanie
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/9/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5396899790
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5396899790.3
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a
členiek senátu JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v spore žalobcu A. I., narodeného XX.
W. XXXX, D. XXX, zastúpeného spoločnosťou MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s.r.o., so sídlom
Nová Bystrica 850, IČO: 36 416 525, proti žalovaným 1) Jaroslavovi Machovčiakovi, narodenému XX. W.
XXXX, s miestom podnikania Staškov 444, IČO: 14 242 346, 2) W. B., narodenému X. X. XXXX, trvale
bytom O. XXX, obom zastúpeným advokátom JUDr. Michalom Ellingerom, Wolkrova 41, Bratislava, o
zaplatenie4.468,73euraspríslušenstvom,odovolanížalovanýchprotirozsudkuKrajskéhosúduvŽiline
z 24. júna 2021 č. k. 14Cob/47/2021-1615, takto
r o z h o d o l :
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalobca m á proti žalovaným n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Čadca (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 7. mája 2019, č. k.
14Cb/108/1996-1422 konanie v časti prevyšujúcej nárok žalobcu voči žalovaným na zaplatenie istiny
v sume 4468,73 eura a úroku z omeškania 17,6% ročne zo sumy 4.468,73 eura od 2. mája 1994 do
zaplatenia zastavil, žalovaným uložil povinnosť solidárne uhradiť žalobcovi sumu 4468,73 eura spolu
s úrokom z omeškania 17,6% ročne zo sumy 4.468,73 eura od 22. mája 1996 do zaplatenia, všetko v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu voči žalovaným zamietol. Zároveň
rozhodol, že žalovaní majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,46%.
2.Vosvojomrozsudkusúdprvejinštancieuviedol,žeuznesenímsúduprvejinštanciez21.apríla2004č.
k.14Cb108/1996-275bolapripustenázmenažalobytak,abyžalovanív1.až4.radebolipovinnízaplatiť
sumu 4.468,73 eura (134.625 Sk) spolu s príslušenstvom a žalovaný v 1. rade bol povinný zaplatiť sumu
12.522,- eur (377.238 Sk) spolu s príslušenstvom. V dôsledku úmrtia žalovaného v 3. rade do konania
vstúpila ako žalovaná v 5. rade, ktorá sa stala preberateľkou dedičstva po svojom manželovi - pôvodnom
žalovanom v 3. rade. Toto podanie - zmenu žaloby vo vzťahu už iba k dvom žalovaným (voči pôvodným
žalovaným v 1. a 3. rade bola žaloba zamietnutá) súd posúdil podľa obsahu ako späťvzatie, nakoľko
po zmene žaloby si žalobca uplatňoval sumu 4468,73 eura (134.625 Sk) a zvyšnú sumu si uplatnil voči
žalovanému v 1. rade; rovnako tak došlo ku kvantitatívnej zmene čo do sadzby príslušenstva, kedy
žalobca pôvodne žiadal priznať úrok z omeškania v sadzbe 22% - po zmene žaloby v sadzbe 17,6%. Na
základe uvedeného čiastočného späťvzatia súd prvej inštancie pri aplikácii § 144 a nasl. CSP konanie
v tejto časti zastavil. Pokiaľ právny zástupca žalobcu vzal podanú žalobu späť aj čo sumy 296,52 eura
(8.933 Sk) a 22% úrok z omeškania, toto jeho späťvzatie súd prvej inštancie považoval za matematické
pochybenie (nepresnosť) a zmätočné podanie (bez právneho významu), nakoľko nebolo zrejmé ani po
opakovanej výzve, v ktorej časti by malo byť konanie ešte zastavené, pokiaľ nárok žalobcu v tom čase
už len voči žalovaným zostal v podaní nezmenený v zmysle pripustenej zmeny žaloby na pojednávaní
(č. l. 224 súdneho spisu). Zároveň žalobca konštatoval, že späťvzatie čo do sumy 296,52 eura malorelevanciu vo vzťahu k inému z pôvodných žalovaných, voči ktorému už bolo v tom čase právoplatne
rozhodnuté. Žalobca na pojednávaní do zápisnice vyhlásil, že voči pôvodne žalovanému v 1. rade si
uplatňujú nárok z titulu zániku združenia Mičo a spol. a voči ostatným žalovaným z titulu nároku voči
združeniu Machovčiak a spol.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie po skutkovej stránke preukázané, že dňom 1.
januára 1992 bola uzatvorená medzi účastníkmi konania zmluva o združení podnikateľov. Zmluvu
uzatvorili žalobca a pôvodne označení žalovaní. V zmysle čl. 1 uzatvorenej zmluvy, účelom združenia
je spoločné vykonávanie podnikateľskej činnosti pri prevádzaní stavebných prác na základe návrhu
hospodárskej zmluvy Vítkovickými stavbami Ostrava č. 3/0685000/08 z 18. decembra 1991 a prípadne
jeho dodatkom v priebehu roka 1992 a ďalších drobných stavebných objektov od zákazníkov z celej
ČSFR. V zmysle čl. 3 uzatvorenej zmluvy, všetci spoločníci sú oprávnení viesť účtovnú evidenciu
spoločnej činnosti - neskoršie cez ekonóma firmy a za účelom spoločného podnikania si spoločníci
zriadia spoločný účet v peňažnom ústave a majú k nemu dispozičné právo. V zmysle čl. 4 ods. 2) na
zisku a prípadnej strate spoločnosti sa účastníci podieľajú rovnakým dielom. V zmysle čl. 7 zmluva
bola uzatvorená s účinnosťou od 1. januára 1992 na dobu neurčitú s tým, že združenie zaniká okrem
iných spôsobov aj výpoveďou spoločníka. V prípade výpovede končí výpovedná lehota posledným
dňom hospodárskeho roku, v ktorom bola písomná výpoveď druhým spoločníkom doručená. V priebehu
konania bola zo strany právneho zástupcu žalovaných predložená zmluva o združení podnikateľov,
uzatvorená medzi tými istými účastníkmi, avšak s určitými odchýlkami od zmluvy predloženej žalobcom.
Podstatný rozdiel je uvedený v čl. 3, ods. 2), keď v zmluve predloženej právnym zástupcom žalovaných
je uvedené, že účastníci pri zabezpečovaní činnosti podľa tejto zmluvy vystupujú výhradne pod
spoločným názvom Machovčiak a spol., pričom môžu používať skrátené označenie Machovčiak a S.
Toto ustanovenie v zmluve predloženej navrhovateľom úplne absentuje. Zmena je aj v ustanovení čl.
III ods. 4) keď zmluva predložená právnym zástupcom žalovaných hovorí, že účtovnú evidenciu sú
účastníci oprávnení a povinní viesť spoločne, neskôr prostredníctvom spoločného účtovníka firmy. Za
účelom spoločnej činnosti si spoločníci zriadia spoločný účet. Iné účty sa môžu zriadiť len so súhlasom
a dispozičným právom aspoň troch účastníkov. Obchody vykonávané cez iné účty, nie sú obchodmi
združenia. V zmluve predloženej žalobcom slovné spojenie „ spoločne“ v prvej vete odseku chýba,
pričom posledná veta, ktorá hovorí o neplatnosti obchodov realizovaných cez iné účty, úplne chýba.
Súd prvej inštancie si v konaní za účinnosti pôvodného procesného predpisu (Občianskeho súdneho
poriadku) zadovážil originál zmluvy, ktorú mal k dispozícii Daňový úrad Čadca ako hlavný kontrolór daní,
a ktorá je ako originál totožná so zmluvou o združení podnikateľov predloženou žalovanými.
4. Nárok žalobcu voči žalovaným súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovenia § 839 Občianskeho
zákonníka (ďalej iba „OZ“) veta druhá v spojení s ustanovením § 835 ods. 1 OZ. Zhodnotením
vykonaného dokazovania po právnej stránke mal súd preukázané, že podnikateľské subjekty, a to
žalobca a žalovaní (pôvodne) v 1. a 4. rade založili združenie v zmysle § 829 ods. 1) a nasl. OZ.
Preto v zmysle § 1 ods. 2) Obchodného zákonníka (ďalej iba „ObZ) aplikoval na daný obchodnoprávny
záväzkový vzťah ustanovenia občianskeho zákonníka, v ktorých sú upravené práva a povinnosti
postavenia a existencie združenia. Ako platnú vyhodnotil zmluvu predloženú žalovanými, ktorá bola aj
overená, a ktorá je zhodná s kópiou súhlasnou s originálom predloženým Daňovým úradom Čadca.
Túto zmluvu považovali za platnú okrem iného i strany sporu po vykonanom dokazovaní. Žalobca
vystúpil zo združenia, čo medzi stranami sporné nebolo. Za okamih vystúpenia platí dátum 4. novembra
1993, a hoci v zmluve o združení bola určená „výpovedná doba“ ku koncu kalendárneho roka, súd
prvej inštancie poukázal na to, že nemožno dohodou účastníkov združenia obmedziť právo účastníka
vystúpiť zo združenia z vážnych dôvodov kedykoľvek (§ 838 ods. 1, veta druhá OZ). Pokiaľ žalovaný
v 1. rade uvádzal v záverečnej reči, že z vykonaného dokazovania nevyplynul a nebol preukázaný
dôvod vystúpenia zo združenia (č. l. 1428 spisu), súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne,
ako i vyjadrenia žalobcu, ktoré potvrdzovali vážne nezhody medzi účastníkmi združenia (nakladanie
s majetkom a pod.), v dôsledku ktorých 2 zo 4 členov zo združenia vystúpili - žalobca 4. novembra
1993 a pôvodne žalovaný v 1. rade 26. októbra 1993. Nezhody preukázal i podnet vystupujúcich
členov zo združenia adresovaný polícii (č. l. 19 spisu). Po výsluchu svedkyne, ktorá vypracovávala
daňové priznania pre všetky daňové subjekty a výsluchu účtovníčky, súd prvej inštancie nariadil
znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonomika hospodárstva - odvetvie dane, ktorého úlohou
bolo preskúmať podklady Združenia s názvom Machovčiak a spol. v stavu ku 31. decembru 1993.
Znalec dospel k záveru, že k tomuto dňu žalobcovi prináleží podiel na majetku vo výške 134.625 Sk
v mene platnej ku dňu vystúpenia, po prepočte v sume 4.468,73 eura. Znalec dôsledne vychádzal zdôkazov označených účastníkmi konania, najmä základných účtovných kníh za rok 1993, v zmysle
činnosti združenia v SR, kde bol vedený bežný účet a ďalej činnosti združenia v ČR, kde bol taktiež
vedený bežný účet. Pokiaľ žalovaní predkladali súdu listinné dôkazy a výpočty, ktoré mali byť dôvodom
na zmenu znaleckého posudku, resp. popretie nároku žalobcu na zaplatenie ním požadovanej sumy
(upresnenej na základe posudku znalca) toto súd prvej inštancie vyhodnotil iba ako nepreukázanú
obranu,nakoľkonezloženímpreddavkusúdnevykonalznaleckédokazovanienapodporučipreukázanie
tvrdení samotných žalovaných, a preto v konečnom dôsledku pri rozhodovaní vychádzal práve zo
znaleckého posudku vypracovaného v tomto súdnom spore hoc so stavom k 31. decembru 1993, ktorý
nárok v rozsahu 4.468,73 eura mal za preukázaný. Pritom poukázal i na stanovisko znalca, ktorý uviedol,
že ku dňu zániku účasti žalobcu v združení nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy,
majetkové vysporiadanie bolo potrebné previesť k 31. decembru 1993, nakoľko žalovaní nepreukázali,
že by výška podielu na majetku ku dňu vystúpenia žalobcu 4. novembra 1993 bola nižšia ako ku dňu
stanovenému v posudku 31. decembra 1993 vypracovaného v danom súdnom spore.
5. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si nárok
uplatnil 2. mája 1996, pričom došlo iba k zníženiu uplatneného nároku voči žalovaným (kvantitatívna
a kvalitatívna zmena pripustená na pojednávaní), nie však k uplynutiu všeobecnej 3-ročnej premlčacej
doby (§ 261 ods. 6 ObZ v spojení s ustanovením § 101 OZ), čo konštatoval nielen súd prvej inštancie v
rozhodnutí zo 7. mája 2015, ale najmä súd vyššej inštancie v odôvodnení uznesenia z 12. januára 2016
č. k. 14Cob/118/2015 na strane 8, 9. Nárok bol uplatnený riadne v premlčacej dobe, ktorá plynula do
6. novembra 1996 (3 roky odo dňa nasledujúceho po vystúpení žalobcu zo združenia). Z vykonaného
dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalobca zo združenia Machovčiak a spol. vystúpil dňom
4. novembra 1993 (aj keď bola dohodnutá iná výpovedná lehota podľa zmluvy ku koncu hospodárskeho
roku), čo preukazujú písomné podania žalobcu, ako i konštatovanie samotného žalovaného v 1. rade
vo vyjadrení k žalobe, kde mimochodom poukazuje, že žalobca zo združenia vystúpil k tomuto dátumu
(vo výpovedi ..“v nevhodnej dobe vystúpili na ujmu nás ostatných účastníkov združenia“).
6. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi z titulu
postavenia solidárnych dlžníkov v prepočte konverzným kurzom na menu platiacu v čase vyhlásenia
rozsudku celkovú sumu 4.468,73 eura, ktorá predstavuje podiel na majetku združenia podľa § 839
OZ. Zároveň mal na podklade vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca si zákonný nárok na
zaplatenie úrokov z omeškania uplatnil od 2. mája 1994, pričom skutkové zdôvodnenie pre počiatok
tohto nároku absentovalo. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by žalobca vyzval žalovaných
na zaplatenie dlžnej sumy a žalovaní sa preukázateľne o nároku (pôvodne uplatnenom vo vyššom
rozsahu)dozvedeliaždňomdoručeniažaloby21.mája1996,nazákladečohosúdprvejinštanciepriznal
žalobcovi nárok na zákonný úrok z omeškania 17,6% ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia
žaloby t. j. od 22. mája 1996 do zaplatenia, a vo zvyšnej presahujúcej časti žalobu ako nie dôvodnú
zamietol.
7.Kpredmetnémurozsudkusúduprvejinštanciebolodňa7.septembra2020vydanéopravnéuznesenie
č. k. 14Cb/108/1996-1554, ktorým súd prvej inštancie opravil označenie právneho zástupcu žalobcu,
označenie čísla konania a časť výroku I. z nesprávne uvedeného „nárok žalobu“ na správne ,,nárok
žalobcu“.
8. Na odvolanie strán sporu Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 24. júna 2021
č. k. 14Cob/47/2021-1615 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v časti II.
výroku, ktorým boli žalovaní solidárne zaviazaní uhradiť žalobcovi sumu 4.468,73 eura s príslušenstvom
a v napadnutom IV. výroku o náhrade trov prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil. Zároveň
o trovách odvolacieho konania rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania.
9. Primárne odvolací súd uviedol, že pri posudzovaní odvolacích dôvodov bolo dôsledným spôsobom
aplikované ustanovenie § 379 a § 380 ods. 1 CSP vo väzbe k dôkaznému stavu zistenému súdom prvej
inštancie, ktorým bol odvolací súd viazaný za aplikácie ust. § 383 CSP, keďže nebolo zistené, že by bolo
potrebné zopakovať, resp. doplniť dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie.
10. Žalovaní v podanom odvolaní okrem iného namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku, pričom odvolací súd opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu nezistil. Bol názoru, že súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladuopodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup je z odôvodnenia napadnutého rozsudku
dostatočne zrejmý. Súd prvej inštancie uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, uviedol príslušné právne normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom
na všetky skutočnosti, ktoré boli zistené vykonaným dokazovaním, a tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto nemožno
považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď v skutkovej a právnej rovine sa zaoberal nosnou
argumentáciou sporových strán a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o tvrdenia žalovaných, riadne
vyhodnotil. Pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave
veci. V danom prípade napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá
vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ustanovenia § 220 CSP. Odvolací súd
preto túto námietku žalovaných nevyhodnotil ako dôvodnú.
11. Ďalej odvolací súd k obsahu odvolania podaného žalovanými zvýraznil, že žalovaní ako nosnú
námietku podaného odvolania uplatnili námietku nerešpektovania vysloveného právneho názoru
Krajského súdu v Žiline súdom prvej inštancie, ktorý bol vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Žiline
z 12. januára 2016 vo veci sp. zn. 14Cob/118/2015. Žalovaní namietali, že súd prvej inštancie v
rozpore s vysloveným právne záväzným názorom odvolacieho súdu nevykonal znalecké dokazovanie
vo vzťahu k relevantnej skutočnosti finančného vyporiadania účastníkov združenia ku dňu, ku ktorému
žalobca z tohto združenia vystúpil, teda ku dňu 4. novembra 1993. Odvolací súd k tomuto svojmu
predchádzajúcemu zrušujúcemu uzneseniu uviedol, že toto uznesenie bolo determinované stavom v
konaní,ktorýboldanývčasevydaniapredmetnéhouzneseniaodvolaciehosúdu,zarešpektovaniavtedy
platnej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, za účinnosti ktorého bolo predmetné uznesenie
vydané. Odvolací súd pritom v tomto svojom zrušujúcom uznesení na viacerých miestach poukázal na
skutočnosť, že v prípade pokračovania v znaleckom dokazovaní, či doplnenia znaleckého dokazovania
uskutočneného súdom prvej inštancie, sa jedná o návrhy žalovaných na takéto dokazovanie vo vzťahu
k vyporiadaniu účastníkov združenia. V prípade zrušujúceho uznesenia odvolací súd rozhodoval o
odvolacích námietkach žalovaných vo vzťahu k postupu súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval návrhy
žalovaných na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, kde žalovaní namietali, že súd prvej
inštancie tento svoj postup nedostatočne zdôvodnil, namietali odňatie možnosti konať pred súdom,
ďalej hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie a tiež jeho nesprávne skutkové zistenia.
Odvolací súd v uvedenom zrušujúcom uznesení všetky tieto námietky žalovaných ako odvolateľov
vyhodnotil ako nedôvodné s výnimkou námietky týkajúcej sa postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorý vychádzal zo znaleckého posudku, v ktorom boli nároky žalobcu skúmané ku dňu 31. decembra
1993. V tomto kontexte odvolací súd výslovne konštatoval: ...„nesprávne bolo tiež neakceptovanie
návrhov žalovaných v 2/ a v 4/ na pokračovanie v znaleckom dokazovaní“ s tým, že vo vzťahu k
svojmu predchádzajúcemu zrušujúcemu rozhodnutiu odvolací súd poukázal na skutočnosť, že: ...„v
ďalšom konaní žalovaní 2/ a 4/ žiadali o nové znalecké dokazovanie (č .l. 616 spisu), doložili viaceré
dokumenty (napr. č. l. 619-712 spisu), vrátane vlastných výpočtov o majetkovej situácii združenia v
rozhodnej dobe, ďalej bol doložený výpis z bankového účtu ... (č. l. 731-735 spisu), ktoré nepochybne
vyžadujú v rámci dokazovania odborné znalosti pre prijatie skutkových ako i následne právnych záverov
potrebných pre vecne správne rozhodnutie veci“. Odvolací súd uzavrel, že je potrebné primárne
doplniť dokazovanie znaleckým posudkom, v ktorom za rozhodný bude určený dátum vystúpenia
žalobcu zo združenia 4. novembra 1993, a bude znalcom potrebné preskúmať aj všetky v konaní
doložené relevantné listiny, ktoré neboli skúmané pri podaní doterajšieho znaleckého posudku. V tejto
súvislosti odvolací súd uviedol, že z uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom
uznesení z 12. januára 2016 opakovane zvýraznil skutočnosť, že v prípade návrhov na doplnenie
znaleckého dokazovania sa jedná o dôkazné návrhy žalovaných, a to tiež v kontexte skutočnosti, že
zo strany žalovaných boli dodatočne predložené listinné dôkazy, ktoré neboli predmetom skúmania v
rámci pôvodne vypracovaného znaleckého posudku. Odvolací súd tak týmto uznesením uložil súdu
prvej inštancie v rámci vysloveného záväzného právneho názoru povinnosť vykonať dokazovanie za
rešpektovaniadôkaznýchnávrhovžalovaných,konkrétnevrozsahudoplneniaznaleckéhodokazovania.
Vo vzťahu k týmto svojim vysloveným záverom považoval odvolací súd za potrebné opätovne zvýrazniť,
že sa jednalo o rozhodnutie vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Počnúc dňom 01.
júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý vo svojom ustanovení § 470 ods. 1
výslovne uviedol, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňomnadobudnutia jeho účinnosti, pričom podľa odseku 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový
poriadok vychádza z princípu okamžitej aplikability aj na konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Úpravu Civilného sporového konania je tak potrebné aplikovať aj na prebiehajúce súdne
konanie a v kontexte novej úpravy Civilného sporového poriadku je potrebné hodnotiť aj dôkazné návrhy
sporových strán, a to aj vo vzťahu k vyslovenému právne záväznému názoru odvolacieho súdu, ktorý
bol determinovaný právnou úpravou pôvodného Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v
čase jeho rozhodnutia ku dňu 12. januára 2016. Odvolací súd v tomto smere poukázal na postup súdu
prvej inštancie, ktorý po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku postupoval pri vykonávaní
dokazovania za viazanosti ustanoveniami tohto procesného predpisu aj s prihliadnutím na právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Takýmito úkonmi,
ktorými sa vo svojom zrušujúcom uznesení zaoberal odvolací súd, sú aj dôkazné návrhy sporových
strán vrátane dôkazných návrhov žalovaných na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním s
prihliadnutím aj na listiny dodatočne žalovanými predložené po vypracovaní pôvodného znaleckého
posudku. Odvolací súd v tomto smere považoval za potrebné zvýrazniť rozdiely pri vykonávaní
dokazovania, kedy Občiansky súdny poriadok umožňoval vykonanie dokazovania vrátane dokazovania
ustanovením znalca aj bez toho, aby sporovej strane, ktorá takéto dokazovanie navrhla, bola uložená
povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Civilný sporový poriadok ale okolnosti
a podmienky, za ktorých môžu byť vykonávané dôkazy na návrh sporových strán vymedzil odlišným
spôsobom, pričom osobitná úprava ďalej dopadá na znalecké dokazovanie. Jedná sa konkrétne
o úpravu ustanovenia § 253 CSP, ktorá vychádza z princípu kontradiktórnosti civilného sporového
konania, v ktorom je dôkazná iniciatíva viazaná na jednotlivé sporové strany, kedy súd zisťuje skutkový
stav vykonávaním dôkazov, ktoré sú stranami v konaní navrhnuté. Civilný sporový poriadok pritom
vykonanie dôkazov, s ktorými sú spojené výdavky, viaže na možnosť súdu uložiť strane, ktorá takéto
dokazovanie navrhla, povinnosť zložiť preddavok (§ 253 ods. 1 CSP). Súd je oprávnený na základe
vlastnej úvahy určiť výšku tohto preddavku. V prejednávanom prípade je zrejmé, že súd prvej inštancie
vykonal predbežné šetrenie, keď oslovil znalkyňu, ktorej oznámil relevantné skutočnosti týkajúce sa
predpokladaného rozsahu znaleckého dokazovania, a vyzval ju, aby súdu prvej inštancie oznámila
predpokladanú cenu znaleckého posudku (č. l. 1353 spisu) a následne po jej oznámení uznesením
z 15. októbra 2018 č. k. 14Cb/108/1996-1356 uložil žalovaným, aby spoločne a nerozdielne zložili
preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 700 eur, čo odôvodnil tým, že žalovaní navrhli
vykonanie nového znaleckého dokazovania. V tejto súvislosti odvolací súd zvýraznil, že v zmysle
citovaného ustanovenia § 253 CSP ide o ex lege povinnosť zložiť preddavok, s výnimkou sporovej
strany, ktorej prípadne bolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku. Žalovaní proti uzneseniu o
povinnosti zložiť preddavok podali sťažnosť datovanú dňa 1. januára 2019, v ktorej namietali skutočnosti
týkajúce sa priebehu, dĺžky a prieťahov v prebiehajúcom súdnom konaní a v závere navrhli, aby bolo
dokazovanievykonanénazákladetohto,ktozavinilsvojvoľnéanezákonnékonaniesúduprvejinštancie,
a aby bola určená úhrada znaleckého dokazovania osobe pôvodného žalovaného v 1. rade. O tejto
sťažnosti bolo rozhodnuté uznesením z 21. februára 2019 č. k. 14Cb/108/1996-1389, v ktorom súd
prvej inštancie vecne správne poukázal na skutočnosť povinného preddavkovania trov navrhovaného
znaleckého dokazovania s tým, že žalovaným nič nebránilo, aby predložili súkromný znalecký posudok,
ktorým by preukázali nimi uvádzané skutočnosti a tvrdenia, avšak túto možnosť v spore nevyužili.
Uvedené uznesenie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. marca 2019 a vykonateľnosť
dňa 22. marca 2019, pričom odvolací súd uzavrel, že v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý
žalovaným uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy nimi navrhovaného znaleckého dokazovania,
nemožno konštatovať žiadne procesné pochybenie. Následky porušenia povinnosti zložiť preddavok na
znalecké dokazovanie upravuje ustanovenie § 253 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého, ak strana v lehote
určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná, čo môže mať v konečnom dôsledku
dopad na posúdenie otázky unesenia, dôkazného bremena strany, ktorá dôkaz síce navrhla, avšak
nesplnila zákonom stanovené predpoklady pre možnosť jeho uskutočnenia. V kontexte uvedeného
odvolací súd zvýraznil, že v uznesení, ktorým súd prvej inštancie žalovaným uložil povinnosť zložiť
preddavok, boli žalovaní výslovne v odseku 6. odôvodnenia tohto uznesenia poučení, že ak v určenej
lehote preddavok nezložia, súd navrhnutý dôkaz nevykoná.
12. Pre žalovaných odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vytvoril možnosť, aby v priebehu
ďalšieho konania svoje skutkové tvrdenia podložili relevantnými dôkazmi, a to nielen predloženými
listinami, ale tiež znaleckým dokazovaním, ktoré v konaní žiadali vykonať. Bol im teda vytvorený priestor
potrebný na realizáciu ich procesných práv, avšak zároveň za plnenia ich procesných povinností,aby takto vymedzené znalecké dokazovanie mohlo byť uskutočnené. S realizáciou týchto návrhov
bola nevyhnutne spojená aj ich povinnosť rešpektovať zmenenú zákonnú úpravu a z nej vyplývajúce
relevantné rozhodnutie súdu prvej inštancie o ich povinnosti zložiť preddavok na trovy dokazovania.
Ak žalovaní napriek právoplatne uloženej povinnosti preddavok nezložili, nie je možné konštatovať,
že by došlo k porušeniu procesných povinností súdom prvej inštancie nerešpektovaním záväzného
právneho názoru vysloveného odvolacím súdom. Možnosť realizácie týchto procesných povinností a
rešpektovanie tohto záväzného právneho názoru bolo zmenenou právnou úpravou výslovne viazané
aj na zloženie súdom prvej inštancie uloženého preddavku. Ak žalovaní aj napriek poučeniu súdu
prvej inštancie v predmetnom uznesení preddavok nezložili, museli si byť vedomí, že súd znalecké
dokazovanienevykoná,keďžebytakýmtopostupomporušilvýslovnedanépovinnostipodľaustanovenia
§ 253 ods. 3 CSP.
13. Ďalšie predpoklady pre vykonanie znaleckého dokazovania boli výlučne predpoklady na strane
žalovaných, bez participácie ktorých súd prvej inštancie znalecké dokazovanie nariadiť nemohol.
Procesným postupom samotných žalovaných bolo znemožnené, aby sa po zrušujúcom uznesení
odvolacieho súdu vykonalo žalovanými požadované znalecké dokazovanie. Na základe uvedených
skutočností odvolací súd nemohol hodnotiť ako dôvodnú základnú odvolaciu námietku žalovaných, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho
súdu, od ktorej žalovaní odvodzovali aj ďalšie v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody. Uviedol, že na
základe tohto relevantného záveru odvolacieho súdu je namieste hodnotiť aj ostatné odvolacie námietky
žalovaných.
14. V súvislosti s námietkou žalovaných, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, odvolací súd uviedol, že žalovaní mali od podania žaloby až do vyhlásenia rozsudku
súdom prvej inštancie viac ako dostatočný časový priestor na realizáciu svojich procesných práv na
označovanie a predkladanie dôkazov, t. j. bola im vytvorená možnosť obhájenia ich práv a právom
chránených záujmov. Súd prvej inštancie svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám
rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností, a
preto námietka o porušení práva na spravodlivý proces nemôže obstáť. Žalovaným nič nebránilo, aby
v prípade, ak odmietali zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania, predložili vlastný, súkromný
znalecký posudok, v ktorom by boli zodpovedané relevantné otázky, vo vzťahu ku ktorým žalovaní
namietali nedostatočné skutkové zistenia a z nich vyplývajúce žalovanými tvrdené nesprávne právne
závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd zdôraznil, že žalovaní sa nesplnením uloženej preddavkovej
povinnosti dobrovoľne vzdali výkonu svojho procesného práva spojeného s možnosťou nariadenia
znaleckého dokazovania, a preto bezpochyby samotní žalovaní nie sú tou stranou sporu, ktorá by mohla
namietať porušenie práva na spravodlivý proces.
15. Porušenie práva na spravodlivý proces podľa odvolacieho súdu nemôžu bez ďalšieho signalizovať
ani odvolacie námietky žalovaných, že zo strany súdu prvej inštancie nebolo vyhovené ich žiadosti
na zabezpečenie fotokópie celého súdneho spisu, resp. že súd prvej inštancie nereflektoval na ich
žiadosť o zaslanie rovnopisu zápisnice z pojednávania vo veci. Žalovaní v podanom odvolaní uplatnili
námietky neprefotenia spisového materiálu a nezaslania zápisnice zo súdneho pojednávania bez toho,
aby jednoznačným spôsobom vymedzili, aký dopad mala mať táto skutočnosť na prípadnú možnosť
uplatnenia ich procesných práv, resp. aké konkrétne procesné právo žalovaných tým malo byť zo
strany súdu prvej inštancie porušené. Nie je ani zrejmé, k výkonu akých práv zo strany žalovaných
malo prefotenie spisového materiálu, či zaslanie zápisnice zo súdneho pojednávania slúžiť, keďže je
nepochybné, že v priebehu súdneho konania mali žalovaní súdom prvej inštancie vytvorené dostatočné
možnosti na to, aby sa so spisovým materiálom oboznámili. Zo spisového materiálu vyplýva, že súd prvej
inštancie na nariadených pojednávaniach oboznamoval listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového
materiálu, a rovnako že žalovaní opakovane viacnásobne využili svoje právo nahliadnuť do spisového
materiálu a vyhotoviť si z neho fotokópie, či už vlastným zariadením alebo konajúcimi súdmi. Z podaného
odvolania a tiež ďalších písomných vyjadrení žalovaných je zrejmé, že žalovaní boli so spisovým
materiálom oboznámení minimálne v rozsahu potrebnom na uplatnenie ich procesných práv, či na
plnenie ich procesných povinností, a teda neprefotenie spisového materiálu, či nezaslanie zápisnice
z pojednávania nemohlo mať na procesné práva a možnosť ich uplatnenia zo strany žalovaných
žiaden dopad. Len samotné bližšie neodôvodnené tvrdenie o porušení procesných práv žalovaných
neprefotením spisového materiálu a nezaslaním zápisnice z pojednávania tak nemôže viesť k záveru
o tom, že by právo žalovaných na spravodlivý súdny proces malo byť porušené. Odvolací súd vyjadrilnázor,žeajkeďsúdprvejinštancienepochybnenauvedenéžiadostižalovanýchrelevantnýmspôsobom
nereagoval, nemá takéto nekonanie dostatočnú intenzitu na to, aby mohlo viesť k záveru, že došlo k
porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces v takom rozsahu, že by to malo mať za následok
vecnú nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie.
16. Žalovaní v súvislosti s nevykonaným znaleckým dokazovaním namietali tiež nesprávny postup súdu
prvej inštancie spočívajúci v nevykonaní dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, a
tiež odvolacieho dôvodu, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. K týmto námietkam
odvolací súd vo všeobecnosti uviedol, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery
súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných
dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by
znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v konaní a vychádzalo zo správne
aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav
veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci, ku
ktorému odvolací súd vo všeobecnosti uviedol, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, o
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery, pričom ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej
právnej veci nenastala.
17. Odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalovaných vo vzťahu k súdom prvej inštancie
nevykonanému doplneniu znaleckého dokazovania nie sú dôvodné. Ak zo strany žalovaných neboli
naplnené procesné predpoklady, len za splnenia ktorých by súd prvej inštancie mohol pristúpiť k
nariadeniuznaleckéhodokazovania,bolonevyhnutnésúdomprvejinštancievovzťahukjehoskutkovým
záverom hodnotiť výlučne tie dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané. Súd prvej inštancie pritom prihliadol
na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, hodnotil jednotlivé dôkazy či už samostatne alebo v ich vzájomných
súvislostiach, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. S prihliadnutím na skutočnosť, že
znalecké dokazovanie navrhované žalovanými nemohlo byť z dôvodu nesplnenia ich procesných
povinností v podobe zloženia preddavku na trovy znaleckého dokazovania nariadené, musel súd prvej
inštancie vychádzať len z dôkazného stavu zisteného z vykonaných dôkazov, z ktorých bol relevantný
predovšetkým znalecký posudok, ktorým bol vyčíslený uplatnený nárok žalobcu na vyporiadanie
združenia, ktorého bol žalobca spolu so žalovanými členom. Vo vzťahu k tomuto znaleckému posudku
žalovaní namietali, že tento znalecký posudok vychádzal z vyúčtovania ku dňu 31. decembru 1993, a
nie ku dňu 4. novembra 1993, kedy vystúpením zo združenia zanikla účasť žalobcu v združení, čo plynie
aj z vyššie uvedeného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 12. januára 2016.
18. Ďalej odvolací súd uviedol, že žalobca v konaní uplatnil nárok, ktorý odôvodnil tým, že po ukončení
jeho účasti v združení neboli uspokojené jeho nároky vyplývajúce z vyporiadania vzájomných práv
a povinností účastníkov združenia, pričom práve za účelom ustálenia týchto skutočností bolo súdom
prvej inštancie nariadené znalecké dokazovanie. Je nepochybné, že súdom prvej inštancie nariadené
znalecké dokazovanie, ktorého predmetom bolo vyúčtovanie uplatneného nároku žalobcu ku dňu 31.
decembra 1993, nekorešponduje so znením ustanovenia § 839 OZ, v zmysle ktorého je potrebné podiel
vystupujúceho účastníka v združení určiť podľa stavu v deň vystúpenia. Napriek tomu vyjadril odvolací
súd v zhode so súdom prvej inštancie názor, že vypracovaný znalecký posudok je spôsobilý poskytnúť
odpoveď aj na v konaní relevantnú otázku výšky podielu žalobcu ku dňu jeho vystúpenia zo združenia.
Odvolací súd v tomto smere zvýraznil, že napriek súdom prvej inštancie nepresne vymedzenej znaleckej
úlohe sa znalec v znaleckom posudku (č. l. 130 a nasl. spisu) vecne správne vyporiadal aj s okolnosťou
dátumu vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 4. novembra 1993. Znalec v znaleckom posudku k
tejto skutočnosti na strane 4 posudku uviedol, že za dátum vystúpenia žalobcu zo združenia fyzických
osôb sa považuje 4. november 1993, ktorý dátum akceptuje aj správca dane pri vypracovaní protokolu z
kontroly dane z príjmov fyzických osôb za rok 1993, a tento dátum uvádza aj žalobca vo svojej výpovedi
na pojednávaní dňa 06. septembra 1996. Znalec ďalej v tejto časti posudku poukázal na ustanovenie
§ 839 OZ, podľa ktorého účastníkovi združenia fyzických osôb, ktorý vystúpil zo združenia, sa jeho
podiel na majetku podľa stavu v deň vystúpenia vyplatí v peniazoch. V kontexte uplatnenej námietkyžalovaných ohľadom nesprávnosti vyúčtovania a nesprávnosti súdom prvej inštancie zadanej znaleckej
úlohy je podľa názoru odvolacieho súdu relevantná ďalšia časť dotknutého znaleckého posudku, kde na
strane 5 tohto posudku znalec výslovne uviedol: ...„keďže ku dňu vystúpenia navrhovateľa zo združenia
nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy (tak ako to ukladá zákon) a v čl. 7 ods.
3 zmluvy o združení je uvedené, že výpovedná lehota končí posledným dňom hospodárs. roku, v
ktorom bola písomná výpoveď doručená, má sa za to, že majetkové vysporiadanie treba previesť k
31.12.1993.“ Z uvedeného je tak zrejmé, že napriek nesprávne zadanej znaleckej úlohe znalec vecne
správne vychádzal z potreby vyporiadať uplatnený nárok žalobcu ku dňu jeho vystúpenia zo združenia,
tedakudňu4.novembra1993,pričomvýslovneuviedol,ževzhľadomnaabsenciudokladov,ktorébyboli
potrebné pre vyúčtovanie k tomuto dátumu, bolo potrebné vychádzať z relevantných dokladov, ktoré boli
k dispozícii ku dňu 31.decembru 1993. Žalobca sa so závermi znaleckého posudku stotožnil. So závermi
znaleckého dokazovania nesúhlasili žalovaní, ktorí po znaleckom dokazovaní dokladali do súdneho
spisu ďalšie listiny týkajúce sa účtovníctva združenia, vrátane listín týkajúcich sa účtu pôvodného
žalovaného v 1. rade. Ako už bolo odvolacím súdom konštatované a ako jednoznačne vyplýva aj zo
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 12. januára 2016, na posúdenie relevancie a vplyvu týchto
dokladov bolo potrebné ich odborné skúmanie, ktoré však zmarili samotní žalovaní tým, že nesplnili
svoju procesnú povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania a vlastný súkromný
znalecký posudok k týmto relevantným okolnostiam nepredložili. Aj s prihliadnutím na závery znalca,
ktorý aj k dátumu vystúpenia žalobcu zo združenia ku dňu 4. novembra 1993 konštatoval nevyhnutnosť
vychádzať pri vyčíslení jeho nároku z jedine dostupných účtovných dokladov k 31. decembru 1993, je
podľa odvolacieho súdu namieste tak, ako to vecne správne ustálil súd prvej inštancie, vyhodnocovať
výlučne dostupné výsledky vykonaného dokazovania, ktorého záverom je vyúčtovanie podielu žalobcu
na majetku združenia vo výške určenej práve dotknutým znaleckým posudkom. Ak žalovaní túto výšku
spochybňovali a vo vzťahu k svojim záverom navrhovali znalecké dokazovanie, ktoré následne nemohlo
byť uskutočnené z dôvodu žalovanými nezloženého preddavku na trovy tohto znaleckého dokazovania,
žalovaní musia znášať následky spojené s tým, že v dôsledku nesplnenia ich procesnej povinnosti
nebol nimi navrhovaný dôkaz doplnením znaleckého posudku realizovaný. Žalovaní tak neuniesli svoje
dôkazné bremeno a nepreukázali, že by závery znaleckého posudku, s ktorými sa žalobca stotožnil a
ktoré žalovaní popreli, nezodpovedali podielu žalobcu na majetku združenia. Ak žalovaní v tomto smere
zdôrazňovali skutočnosť, že existoval ďalší účet vedený na meno pôvodného žalovaného v 1. rade v
Českej republike, tak z nimi podaného odvolania síce plynú skutočnosti a tvrdenia vo vzťahu k existencii
tohtoúčtuapohybomnatomtoúčte,avšakniejezrejmé,akýkonkrétnydopadnavyporiadaniezdruženia
mal mať tento účet a finančné prostriedky v danom čase na ňom evidované. Okrem toho, ako už bolo
konštatované, v súlade so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu mali byť aj okolnosti týkajúce sa
tohto účtu a finančných prostriedkov na ňom vedených podrobené znaleckému skúmaniu, ktoré žalovaní
navrhovali, a ktoré z dôvodov na ich strane nemohlo byť súdom prvej inštancie realizované.
19. Ako dôvodnú nevyhodnotil odvolací súd ani námietku žalovaných ohľadom nesprávneho právneho
posúdenia veci, ktorú žalovaní koncentrovali práve do skutočnosti, že k vystúpeniu žalobcu zo združenia
došlo ku dňu 4. novembra 1993 a vyúčtovanie podľa znaleckého posudku bolo vykonané ku dňu
31. decembra 1993. Odvolací súd zopakoval, že súd prvej inštancie sa s touto otázkou dostatočným
spôsobom vyporiadal, keď konštatoval, že zo znaleckého posudku, tak ako jeho závery citoval aj
odvolací súd, vyplýva záver znalca, že v danom čase bolo namieste s ohľadom na skutočnosť, že
ku dňu vystúpenia žalobcu zo združenia nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka a výkazy,
vychádzať z dokladov ku dňu 31. decembra 1993. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
nevyplýva, že by nesprávnym spôsobom vyhodnotil otázku, kedy reálne došlo k zániku účasti žalobcu
v združení, keď v odseku 42. odôvodnenia rozsudku výslovne konštatoval vystúpenie žalobcu ku dňu
4. novembra 1993, pričom obranu žalovaných, ktorí predkladali listinné dôkazy a výpočty, ktoré mali byť
prípadne dôvodom na zmenu znaleckého posudku, resp. na popretie nároku žalobcu, vyhodnotil ako
nepreukázanú, keďže znalecké dokazovanie nemohlo byť vykonané z dôvodu nezloženia preddavku na
trovy takéhoto dokazovania. V tomto smere súd prvej inštancie zdôraznil závery znalca, že ku dňu zániku
účasti žalobcu v združení nebola vypracovaná mimoriadna účtovná závierka, a preto bolo potrebné
majetkové vyporiadanie previesť ku dňu 31. decembra 1993, pričom s týmito závermi sa v zmysle vyššie
uvedených zhodnotení odvolací súd stotožnil.
20. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie napadol v časti výroku IV., ktorým
bolžalovanýmpriznanýnároknanáhradutrovkonaniavočižalobcovi vrozsahu46,46%,odvolací
súd uviedol, že ani toto odvolanie nevyhodnotil ako dôvodné. Žalobca v podanom odvolaní namietal, žev danom prípade sa z jeho strany jednalo o uplatnený nárok, ktorý v čase podania žaloby nebolo možné z
dôvodu nedostatku súčinnosti žalovaných vyčísliť, a preto z jeho strany došlo k úprave žalobného petitu
až po tom, ako bolo vo veci vykonané znalecké dokazovanie. Žalobca tak namietal, že v danom prípade
bolo potrebné postupovať pri hodnotení úspechu sporových strán aj s prihliadnutím na skutočnosť, že
výška plnenia priznaného žalobcovi závisela od znaleckého posudku. Odvolací súd však vyjadril názor,
že v danom prípade výška žalobcom uplatneného nároku nebola závislá od znaleckého posudku tak,
ako to žalobca tvrdil v podanom odvolaní. Poukázal na skutočnosť, že žalobca pôvodne podaný návrh na
začatie konania datovaný dňom 02. mája 1996 odôvodnil tým, že so žalovanými v 1. až 4. rade uzatvoril
zmluvu o združení podnikateľov, pričom v priebehu hospodárskeho roka 1993 čiastočne podnikali všetci
spoločneačiastočnepodnikateľskúčinnosťvykonávalnajmäspôvodnežalovanýmv1.rade,odktorého
sa dozvedel výsledok hospodárenia pri vyhotovení daňového priznania. V ďalšom priebehu konania
žalobca upresňoval jednak svoje skutkové tvrdenia a jednak uplatnenú výšku žalobného nároku s
prihliadnutím na skutočnosť, že časť tohto nároku požadoval od všetkých žalovaných v 1. až 4. rade,
a časť nároku požadoval výlučne od pôvodne žalovaného v 1. rade, s ktorým mal mať samostatné
združenie po tom, ako vystúpil zo združenia, ktorého bol členom spoločne so všetkými žalovanými.
Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalobcu bol od počiatku uplatňovaný voči pôvodne žalovaným
v 2., 3. a 4. rade aj nárok, ktorý mal byť žalobcom uplatňovaný výlučne voči pôvodne žalovanému v
1. rade, keďže žalobca tvrdil, že tento nárok vznikol z vyporiadania združenia, ktoré mal uzatvorené
výlučne s týmto žalovaným. Ak žalobca následne aj s prihliadnutím na výsledky znaleckého dokazovania
upresnil svoj návrh na začatie konania tak, že vymedzil sumu, ktorú požaduje voči žalovaným v 1., 2.,
3. a 4. rade, a sumu, ktorú požaduje výlučne od žalovaného v 1. rade, nie je možné konštatovať, že
by uplatnený nárok voči aktuálne žalovaným (pôvodne žalovaní v 2. a 4. rade), ktorý je predmetom
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, bol takým nárokom, ktorého výška by závisela
od znaleckého posudku. S prihliadnutím na skutkové tvrdenia samotného žalobcu je zrejmé, že časť
uplatnenej istiny pôvodne požadovanej od všetkých žalovaných bola od začiatku súdneho konania voči
žalovaným v 2., 3. a 4. rade uplatňovaná nedôvodne, keďže sa jednalo o nárok, ktorý žalobca tvrdil
výlučne vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Túto skutočnosť súd prvej inštancie zohľadnil pri výpočte
pomeru úspechu a neúspechu, a tým aj pri výpočte percentuálneho vyjadrenia nároku na náhradu trov
súdneho konania. Odvolací súd tak v súlade so závermi súdu prvej inštancie s odkazom na ustanovenie
§ 255 CSP konštatoval čiastočný úspech sporových strán vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu,
ktorého matematické posúdenie vyústilo do vecne správneho záveru o čistom úspechu žalovaných voči
žalobcovi v rozsahu 46,46% predmetu konania, ktorý záver sa odzrkadlil vo vecne správnom výroku IV.
rozsudku súdu prvej inštancie.
21. V zmysle uvedených zhodnotení odvolací súd pristúpil k potvrdeniu odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie tak v žalovanými napadnutom výroku II. o ich povinnosti solidárne uhradiť
žalobcovi sumu 4.468,73 eura spolu s úrokom z omeškania žalobcovi, ako aj v žalobcom napadnutom
výroku IV. o nároku žalovaných na náhradu trov konania v rozsahu 46,46% voči žalobcovi.
22. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali včas dovolanie žalovaní (ďalej aj „dovolatelia“) a žiadali,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1
CSP v celom rozsahu zrušil.
23. Dovolatelia podali dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, pričom namietali, že dňa 10.
júla 2019 požiadali o vyhotovenie kópie súdneho spisu, čo súd prvej inštancie odignoroval a následne
vo veci rozhodol, čo dovolatelia označili za porušenie ich procesného práva a zároveň aj práva na
obhajobu voči rozsudku. Uvedenú skutočnosť už namietli aj v odvolacom konaní s tým, že poukázali
na objemnosť spisového materiálu 23-ročného reštančného sporu, keď z dôvodu časovo náročného
štúdia objektívne neprichádzala do úvahy iná možnosť, ako požiadať o vyhotovenie kópií za úhradu
vecných nákladov. V tejto súvislosti dovolatelia poukázali na právny názor Ústavného súdu vyjadrený v
rozhodnutí II. ÚS 85/06 a uviedli, že uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd zamietol ako nedôvodnú.
Odôvodnenie odvolacieho súdu v bode 51. napadnutého rozsudku, ktorý námietku ako dostatočne
neodôvodnenú odmietol, považovali za porušenie práva na odôvodnenie, a tým aj práva na spravodlivý
proces, keď odvolací súd uviedol, že ako žalovaní neuviedli, aké konkrétne procesné právo malo
byť zo strany súdu prvej inštancie porušené, pričom v podanom odvolaní uviedli, že boli porušené
ich procesné práva podľa § 97 ods. 1 CSP a § 99 ods. 2 CSP. V tejto súvislosti ďalej poukázali i na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 10Sžk/23/2017, 10Sžo/81/2016,
10Sžsk/18/2017 a 4MCdo/11/2009.24. Ďalej dovolatelia uviedli, že na pojednávaní dňa 7. mája 2019 v postavení žalovaných riadne
požiadali o kópiu zápisnice z pojednávania, avšak táto im nebola súdom prvej inštancie vydaná, pričom
odvolací súd aj túto námietku ako neopodstatnenú v rozpore s § 99 ods. 2 CSP zamietol.
25. Dovolatelia taktiež označili postup odvolacieho súdu za arbitrárny z dôvodu, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo v rozpore so závermi skôr vydaného právoplatného uznesenia
odvolacieho súdu z 12. januára 2016. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, čím
postupoval v zjavnom rozpore s kasačnými závermi uznesenia odvolacieho súdu z 12. januára 2016,
hoci ním bol v zmysle § 237 ods. 1 CSP viazaný a išlo o zásadný záver pre daný súdny spor
vyslovený na stranách 9 a 10. Išlo o konštatovanie nesprávneho konania a rozhodovania súdu prvej
inštancie na základe záverov znaleckého posudku vyhodnocujúceho stav majetku združenia ku dňu
31. decembra 1993, pričom ex lege v zmysle § 839 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“) je na
daný účel rozhodujúci podiel na majetku združenia podľa stavu v deň vystúpenia (vylúčenia) účastníka
zo združenia, ku ktorému došlo dňa 4. novembra 1993. Odvolací súd v uznesení z 12. januára 2016
výslovne odmietol správnosť a úplnosť skutkových zistení a záverov súdu prvej inštancie založených
na záveroch znaleckého posudku platných ku dňu 31. decembra 1993. Podľa dovolateľov je zrejmé, že
závery predmetného znaleckého posudku nemohol ďalej brať do úvahy súd prvej inštancie, ani odvolací
súd v rozhodnutí zo dňa 24. júna 2021, na základe čoho oba tieto rozsudky považujú za absolútne
nepredvídateľné, prekvapivé a svojvoľne rozhodnuté v rozpore s ustanoveniami § 237 ods. 1 a § 391
ods. 2 CSP, ako aj v priamom rozpore s § 839 OZ. Dovolatelia poukázali na právnu skutočnosť, že
nerešpektovanie právneho názoru a záverov odvolacieho súdu, je v zmysle judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky závažných pochybením súdu nižšej inštancie, ktoré zakladá porušenie práva
dotknutej strany na spravodlivý proces. Namietali porušenie princípu kasačnej záväznosti zrušovacieho
rozhodnutia oboma konajúcimi súdmi.
26. Ďalej dovolatelia namietali prispôsobovanie si záverov znaleckého posudku konajúcimi súdmi tak,
že na jeho podklade rozhodli v rozpore s § 839 OZ k poslednému dňu hospodárskeho roka 31. decembra
1993, čím odvolací súd evidentne v rozpore s právom uprednostnil ustanovenie zmluvy o združení
pred zákonom, čo v danom prípade zákon neumožňuje. Podľa dovolateľov ide o svojvoľné narábanie
so znaleckým posudkom a jeho prioritizovanie ako dôkazu v súdnom konaní, keďže oba súdy vo veci
rozhodli prakticky výlučne na jeho závere. Opätovné použitie tohto znaleckého posudku nemôže v
žiadnom prípade legitimizovať, ani konvalidovať argumentácia oboch súdnych inštancií v danej veci, že
v zmysle § 253 ods. 3 CSP nezložili preddavok na vykonanie nového znaleckého posudku. Znalecký
posudok vyhotovený znalcom už bol raz odvolacím súdom vyhodnotený a vyhlásený ako nepoužiteľný
pre nerelevantnosť jeho záverov, a preto z neho nemožno vychádzať.
27. Dovolatelia poukázali na skutočnosť, že po vydaní kasačného uznesenia odvolacieho súdu neboli v
konaní žiadne relevantné dôkazy, na podklade ktorých by bolo možné rozhodnúť. V tejto dôkaznej núdzi
na strane žalobcu dovolatelia využili možnosť nezložiť preddavok na trovy dokazovania, v dôsledku
čoho mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť, a nie opätovne v spore rozhodnúť na podklade záverov
nespôsobilého znaleckého posudku. Dovolatelia uviedli, že v podanom odvolaní na ďalšiu nemožnosť
použitia predmetného znaleckého posudku poukázali, čo však odvolací súd nevzal do úvahy, pričom
vo svojom rozsudku neuviedol dostatok relevantných, presvedčivých a najmä zákonných dôvodov, na
ktorých je rozsudok založený. Dovolatelia namietali, že po vydaní kasačného uznesenia odvolacieho
súdu nebol vo veci zistený skutkový stav pre potvrdenie žalobného nároku žalobcu voči dovolateľom.
28. K dovolaniu podal žalobca včas vyjadrenie, v ktorom navrhol dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm.
f)CSP,eventuálnezamietnuťpodľa§448CSP.Zároveňžiadalpriznaťnáhradutrovdovolaciehokonania
v rozsahu 100%. Vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie považuje za procesne neprípustné,
eventuálne nedôvodné, s tým, že dovolateľmi namietaná vada zmätočnosti spočívajúca v nevyhotovení
kópiespisuanedostatočnomodôvodnenítohtopostupupodľažalobcunenastala,pričomidepodľaneho
o absurdný dôvod dovolania podaného za účelom predĺženia dlho trvajúceho sporu z dôvodu, že sa
voči nim vedie exekučné konanie, kde skutočnosť, že podali dovolanie, uvádzajú ako hlavný dôvod na
zastavenie exekúcie. Zároveň uviedol, že žalovaní v priebehu konania nahliadali do spisu pravidelne a
každú jednu doručenú listinu doručenú súdu poznajú. Naviac, v čase tvrdenej žiadosti (10. júla 2019)
bola už vec rozhodnutá (7. mája 2019), pričom žalovaní pred vydaním rozsudku nahliadnutie do spisu
nežiadali, a to ani v záverečných rečiach. Tento dovolací dôvod nielenže nedosahuje intenzitu § 420
písm. f) CSP, rovnakú námietku uplatnili žalovaní aj ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP a odvolací súd sa s ňou riadne vysporiadal. K námietke týkajúcej sa určenia dňa, ku ktorému sa
určoval podiel na zisku, žalobca uviedol, že zjavne ide o tvrdenie nesprávneho právneho názoru, čo je
dovolací dôvod podľa § 421 CSP, ktorý ale dovolatelia neuplatňujú. Súčasne predmetom dovolania nie
sú skutkové závery súdov, či správnosť dokazovania. Aj táto námietka bola uplatnená už v odvolaní aje zjavne nedôvodná. V tejto súvislosti pre účely dovolania žalobca zopakoval argumentáciu uvedenú
vo vyjadrení k odvolaniu týkajúcu sa skutočnosti, že súd mal podľa žalovaných nariadiť kontrolné
znalecké dokazovanie, ktoré by určilo podiel na zisku v združení ku dňu vystúpenia zo združenia 4.
novembra 1993, a nie k 31. decembru 1993, ako to urobil znalec, v zmysle ktorej argumentácie je
dôvod nezopakovania znaleckého dokazovania jasne a zreteľne uvedený v bodoch 17., 18., 19. a 20.
odôvodnenia,pričomsúdtentodôkaznevykonalnajmäpreto,žežalovanínapriekvýzvesúduapoučeniu
nezložili preddavok na znalecké dokazovanie, a po určenej koncentrácii konania tento dôkaz už ani
nenavrhli. V zmysle jasnej právnej úpravy § 253 CSP súd správne dôkaz nevykonal.
29. Podaním doručeným dovolaciemu súdu dňa 12. apríla 2023 žiadali dovolatelia o odklad
vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu z dôvodu hrozby značnej majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá im môže vzniknúť v dôsledku
exekúcie počas dovolacieho konania.
30. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie
bolo podané včas, na to oprávnenými osobami, v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpených v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP a contrario) najskôr skúmal, či je dovolanie prípustné.
31. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú
priniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať
za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového
konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“
a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako
tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho
súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).
32. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť
prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z
tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa
môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr
reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).
33. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z
ustanovení § 419 a nasl. CSP, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa
dovolacísúdmoholzaoberaťvecnýmprejednanímdovolania,musiabyťsplnenépodmienkyprípustnosti
dovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t.
j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie
dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. Dovolací súd
je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní
(porovnaj § 428 CSP).
34. Z obsahu dovolania vyplýva, že v posudzovanom prípade dovolatelia vyvodzovali prípustnosť svojho
dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vady konania vymenované v ust. § 420 CSP sú
špecifické tým, že zakladajú nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Vyplýva to z ust. § 431
CSP, podľa ktorého dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
35. K dovolacieho dôvodu, v rámci ktorého dovolatelia namietali zamietnutie odvolacej námietky
týkajúcej sa nevyhotovenia kópie súdneho spisu súdom prvej inštancie na ich žiadosť, ako aj
nevyhotovenia kópie zápisnice z pojednávania zo dňa 7. mája 2019, dovolací súd uvádza, že odvolací
súd sa k tejto odvolacej námietke vyjadril v bode 51 svojho rozsudku, pričom podľa názoru dovolacieho
súdu je zdôvodnenie tejto odvolacej (aj súčasne aj dovolacej) námietky odvolacím súdom dostatočné,
zrozumiteľné, logické a dovolací súd naň odkazuje. V tejto súvislosti dovolací súd duplikuje, že od
podania žaloby 2. mája 1996 do rozhodnutia súdu prvej inštancie 7. mája 2019 mali žalovaní dostatočný
časový priestor na oboznámenie sa s obsahom celého súdneho spisu. Pokiaľ mali žalovaní potrebu
obdržať obsah celého súdneho spisu za účelom zvolenia najadekvátnejšej obrany v odvolacom konaní,
je prekvapivé, že tak neučili v štádiu pred vydaním rozhodnutia vo veci samej.36. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú:
a)zásahsúdudoprávanaspravodlivýsúdnyprocesab)nesprávnyprocesnýpostupsúduznemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces
predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde
a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.
Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie
citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak
miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla
značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením
práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný
postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú
zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie
procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.
37. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez
akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov
(sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).
38. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti opakovane zdôraznil, že pre záver o existencii
procesnej vady konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 OSP (teraz ust. § 420 písm. CSP) nie je významný
subjektívnynázorúčastníkakonaniatvrdiaceho,žesasúddopustiltakejvady,alerozhodujúcejevýlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (k tomu viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/6/2014, 2Cdo/609/2015, 3Cdo/409/2015, 4Cdo/143/2015, 5Cdo/238/2015,
6Cdo/30/2016, 7Cdo/371/2015, 8Cdo/34/2016).
39. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že postup súdu, ktorý vykazuje znaky procesnej vady
konania, nemá automaticky za následok odňatie možnosti sporovej strany konať pred súdom s
následkomnevyhnutnéhozrušeniainakvecnesprávnehorozhodnutia,aktýmtonesprávnymprocesným
postupom nedošlo k určitému rozsahu, či takej intenzite a závažnosti porušenia, ktoré by možnosť
konať pred súdom strane sporu celkom odňalo, resp. ak taký procesne nesprávny postup nemal
v konečnom dôsledku vplyv na vecnú správnosť výroku súdneho rozhodnutia. Opačný prístup by
znamenal len formálne posudzovanie dôvodov prípustnosti dovolania, pričom dovolací súd naopak
zdôrazňuje materiálne nazeranie aj na procesné práva strán v sporovom súdnom konaní. V prípade
prípustnostidovolaniazdôvodupodľaust.§237ods.1písm.f/OSP(teraz§420písm.f/CSP)musíísťo
výnimočný prípad takého procesného pochybenia súdu, ktoré vykazuje znaky až vady „najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém alebo vady zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením
napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu“ (porovnaj zjednocujúce Stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2/2016 z 3.12.2015 k výkladu ust.
§ 237 ods. 1 písm. f/ OSP, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 1/2016).
40. Dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie súdu zodpovedá právu žalovaných na
spravodlivý súdny proces, keď odvolací súd dostatočne vysvetlil a vysporiadal sa s otázkou týkajúcou
sa nevyhotovenia kópie súdneho spisu a kópie zápisnice z pojednávania.
41. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v tejto časti podľa § 420 písm. f)
CSP nie je procesne prípustné, a z tohto dôvodu ho v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.
42. Čo sa týka dovolateľmi namietaného rozporu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu so
závermi skôr vydaného právoplatného uznesenia odvolacieho súdu z 12. januára 2016 spočívajúceho
v rozhodovaní na základe záverov znaleckého posudku vyhodnocujúceho stav majetku združenia ku
dňu 31. decembra 1993, dovolací súd konštatuje, že dôvodom, prečo súd prvej inštancie akceptoval
závery znaleckého posudku, v ktorom nebola určená hodnota majetkového podielu žalobcu k 4.
novembru 1993, bola skutočnosť, že znalec uviedol, že ku dňu zániku účasti žalobcu v združení nebola
vypracovaná mimoriadna účtovná uzávierka, výkazy, a teda majetkové vysporiadanie bolo potrebné
previesť k 31. decembru 1993, nakoľko žalovaní nepreukázali, že by výška podielu na majetku ku dňu
vystúpenia žalobcu zo združenia dňa 4. novembra 1993 bola nižšia ako ku dňu 31. decembra 1993.Tieto závery nadväzujú na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 36 a 37. Odvolací súd
argumenty žalovaných zdôvodnil (body 49, 50, 53, 54 až 58 rozsudku) a konštatoval ich nedôvodnosť.
Dovolací súd sa stotožňuje s argumentáciou odvolacieho súdu, považuje ju za zrozumiteľnú a
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za presvedčivé. Súhlasí, že znalecký posudok bol ako
dôkazný prostriedok z hľadiska jeho obsahu použiteľný pre vyčíslenie majetkového podielu žalobcu,
ktorý uplatňoval v konaní. Závery znalca o nutnosti prevedenia majetkového vysporiadania k 31.
decembru 1993 pre nevypracovanie mimoriadnej účtovnej závierky k 4. novembru 1993 mohli žalovaní
spochybniť, pokiaľ mali k dispozícii relevantné dôkazy a zložením preddavku na znalecké dokazovanie
by umožnili nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania súdom alebo v dostatočnom časovom
predstihu si dali vypracovať súkromný znalecký posudok a tento ako listinný dôkaz predložili v konaní.
Znalec v znaleckom posudku konštatoval, že pre stanovenie výšky majetkového podielu žalobcu
v združení ku dňu 4. novembra 1993 bolo potrebné, aby disponoval pri vypracovaní znaleckého
posudku mimoriadnou účtovnou uzávierkou k uvedenému dňu. Účtovná uzávierka k 4. novembru 1993
vypracovaná nebola, z čoho vyplýva, že záver oboch konajúcich súdov o vhodnosti aplikácie listinného
dôkazu - znaleckého posudku vo veci, bol správny.
43. Pokiaľ dovolatelia tvrdia, že súd prvej inštancie nerešpektoval skorší právny názor a následne aj
odvolací súd sa odklonil od právneho názoru vysloveného v skoršom rozhodnutí, dovolací súd uvádza,
že tento dovolateľmi deklarovaný odklon nenastal, nakoľko súd prvej inštancie, ktorého rozhodnutie
bolo následne potvrdené odvolacím súdom, vychádzal z dôkazov, ktoré boli súdom vykonané, pričom
nariadenie nového znaleckého dokazovania nebolo z procesného hľadiska možné z dôvodu na strane
žalovaných (dovolateľov).
44.Záverkonajúcichsúdovoaplikáciizáverovznaleckéhoposudkuvypracovanéhovprejednávanejveci
a relevantnosť hodnotenia tohto dôkazu bola pre rozhodnutia súdov nosná. Odvolací súd sa k záverom
svojho skoršieho rozhodnutia vyjadril v bode 47 odôvodnenia. Dôvodom zrušenia skoršieho rozhodnutia
súdu prvej inštancie a názoru odvolacieho súdu na nariadenie nového znaleckého dokazovania boli
návrhy žalovaných (č. l. 616 spisu) a predloženie listinných dôkazov (č. l. 619 až 712, 731, 735 spisu),
ktoré znalec pri vypracovaní znaleckého posudku neposudzoval (žalovanými neboli predložené), keď
obsaharelevantnosťtýchtolistinnýchdôkazovprerozhodnutievovecimohlabyťhodnotenálenodborne
spôsobilou osobou - znalcom.
45. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie ani v tejto časti podľa § 420 písm.
f) CSP nie je procesne prípustné, a z tohto dôvodu ho aj v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.
46. K dovolacej námietke nedostatku relevantných dôkazov, na podklade ktorých by bolo možné
rozhodnúť a dôkaznej núdze žalobcu z dôvodu, že dovolatelia využili možnosť nezložiť preddavok na
trovy dokazovania, dovolací súd poukazuje na body 37, 41-45, 50, 52 a 53, v ktorých sa odvolací súd
podrobne vyjadril k tejto skutočnosti. Dovolací súd sa stotožňuje s aplikáciou § 253 CSP na procesnú
situáciu žalovaných v posudzovanej veci, duplikuje relevantnosť postupu konajúcich súdov podľa § 253
ods. 3 CSP, keď k nenariadeniu znaleckého dokazovania došlo pre správanie žalovaných v dôsledku
nezloženia preddavku na znalecké dokazovanie, ktoré malo byť nariadené aj za účelom vyhodnotenia
relevantnostilistinnýchdôkazovpredloženýchžalovanýmiaustáleniacenymajetkovéhopodielužalobcu
ku dňu vystúpenia zo združenia. Žalovaní svojim prístupom zavinili, že nový znalecký posudok nebol
vypracovaný.Dovolacísúdtaktiežsúhlasísnázoromsúdovnižšíchinštancií,žežalovanýmničnebránilo
predložiť súkromný znalecký posudok, keď na jeho vypracovanie mali dostatočný časový priestor v
prebiehajúcom súdnom spore. Túto dovolaciu námietku, ktorá bola totožná s odvolacou námietkou
žalovaných, odvolací súd riadne a presvedčivo zdôvodnil, preto nie je možné konštatovať, že by
rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedali právu žalovaných
na spravodlivý proces. Odvolací súd v bode 35 a nasledujúcich bodoch podrobne zdôvodnil, aké
dôsledky pre žalovaných malo nezloženie preddavku na znalecké dokazovanie v kontexte záverov
svojho skoršieho zrušujúceho rozhodnutia a záverov týkajúcich sa hodnotenia súdom nariadeného
znaleckého dokazovania a vypracovaného znaleckého posudku, ktorý bol ako relevantný dôkaz súdmi
hodnotený pri hodnotení dôkazov. K námietke dovolateľov, že nebol zistený skutkový stav pre potvrdenie
žalobného nároku žalobcu dovolací súd konštatuje, že skutkový stav bol súdom prvej inštancie, ako aj
odvolacím súdom zistený dostatočne na základe vykonaného dokazovania.
47. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie ani v tejto časti podľa § 420 písm.
f) CSP nie je procesne prípustné, a z tohto dôvodu ho aj v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.48. Vzhľadom na to, že dovolací súd dovolanie odmietol, je neopodstatnený návrh dovolateľov na odklad
vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 444 ods. 1 CSP a dovolací súd nie je povinný o
ňom rozhodnúť osobitným výrokom (k uvedenému porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. marca 2016, sp. zn. 3Cdo/616/2015).
49. V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti
žalovaným ako neúspešnej strane (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške náhrady
trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
50. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.